Denník N

Ako ďalej s tranzíciou trans ľudí?

To, čo je okrem iného potrebné urobiť, je vzbudiť záujem mladých kolegov o prácu s trans ľuďmi.

Situácia s medicínsky asistovanou tranzíciou trans ľudí na Slovensku kulminuje do svojho negatívneho maxima, a jej najslabším článkom je bohužiaľ práve jej uzlový bod – sexuológia, respektíve psychiatria.

Čo sa týka počtu odborníkov, ktorí sa systematicky venujú trans pacientom, sme úplne na dne – ide o taký počet psychiatrov, ktorý obsiahne prsty jednej ruky. Dopyt po medicínskych službách v zmysle sprostredkovania tranzície pritom výrazne stúpa. Tento kontrast viedol viacerých odborníkov, ktorí sa doteraz venovali trans pacientom, k prehodnoteniu situácie a paradoxne k ukončeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti týmto pacientom, respektíve tomuto typu problému. Mohol by som byť celkom konkrétny, lebo v takomto úzkom kruhu sa všetci poznáme, ale práve preto konkrétny nebudem a ostanem vecný. Tiež by som vôbec nemusel písať tento text, veď vlastne na čo, však sa to už všetko vie, mnohokrát sa o tom hovorilo, písalo… Ale čo iné mi (nám) ostáva, než neustále upozorňovať na tŕň, ktorý z päty zatiaľ nikto nevytiahol?

Pomaly už nik zo psychiatrov nemá problém s rozlišovaním rodu a pohlavia, rozdelením, ktoré má pôvod v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a ktoré moderná psychiatria a psychológia vníma ako veľmi nápomocné. Existuje dostatočne silný a široký medicínsky konsenzus, že jedincom s rodovým nesúladom sa má pomáhať medicínskymi postupmi, ktoré boli u nás etablované už v časoch socializmu. Tieto postupy je však potrebné revidovať, aktualizovať a formalizovať. Prvým krokom k tomu je dokument na zjednotenie medicínskych postupov pri vydávaní posudku o „zmene pohlavia“, ktorý ešte stále nie je oficiálne prijatý. Aktuálne nie je potrebné vymyslieť nič nové. Až keď ho budeme mať, môžeme sa posunúť ďalej v tvorbe štandardov pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti transrodovým osobám.

Spoločenská debata na tieto témy niekedy iskrí, ale tu ide o vyslovene medicínsku záležitosť, lekársku pomoc jedincom, ktorým pomáhať inak ako v želanom procese tranzície znamená nepomáhať im vôbec alebo im dokonca škodiť. Už od čias antiky je však našou zásadou primum non nocere! Hovoriť tu stále dokola o nejakej „prirodzenosti“ znamená vlastne zakrývať bezdôvodné upieranie práv niekomu, komu ich predsa upierať nemôžeme! V dobe, kedy je plastická chirurgia a kozmetické korigovanie vyslovene na výslní, chceme brzdiť také prispôsobovanie tela, ktoré nemá estetický význam, ale má viesť predovšetkým k väčšiemu súladu medzi ním a psychickým prežívaním človeka? Transrodovosť nie je ani žiadna nová téma, veď sa rieši už desaťročia, len s inými názvami a diagnostickými kategóriami, či s odlišným myšlienkovým a filozofickým ošatením. Nejde o žiadnu novinku zo západu! Tradícia československej sexuológie ju v užšom zmysle a pod pojmom transsexualizmus veľmi dobre poznala, hoci poznanie sa našťastie vyvíja ďalej.

Ja osobne už nezvládam prijímať nových pacientov s túžbou po tranzícii, už im ani nestíham odpovedať na maily. Za týždeň mám na stavy súvisiace so sexualitou tri hodiny čistého času a nových trans ľudí momentálne nestíham, lebo starať sa musím a chcem aj o tých, ktorých už mám v evidencii. Som predsa len psychiater pracujúci na klinike, nie ambulantný lekár. Transrodový človek si pritom vyžaduje veľa času a energie, čo vyplýva zo samotnej podstaty problému. Nejde o žiadne desaťminútovky! Teda to, čo je ešte potrebné urobiť, je vzbudiť záujem mladých kolegov o prácu s trans ľuďmi.

Ste v tomto zmysle naša jediná nádej, lebo tí, čo túto agendu ešte robia, sa nenaklonujú a aj oni pomaličky starnú…

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.