Deťom sme zase obmedzili tréningy. Čo sa deje s telom a dušou dieťaťa, ak nešportuje? Hovoríme s odborníčkou.

„Ak by odborníci na ministerstvách poznali procesy detskej motivácie, nedopustili by prerušenie tréningov a voľnočasových aktivít na tak dlhý čas,“ hovorí Andrea ČVAPKOVÁ, zakladateľka športového klubu BENITIM. Rozprávali sme sa o tom, ako sa slovenské pandemické opatrenia odrážajú na fyzickom a duševnom zdraví detí, ako ovplyvňujú samotné športové kluby a trénerov. Ale aj o tom, ako sa aj v zložitej situácii snažiť udržať u detí motiváciu športovať.

Tretí školský rok sme na Slovensku zakázali tréningy detí a mládeže. Poslali sme ich trénovať za počítače už koncom novembra. Ako vnímate vplyv opatrení obmedzujúcich šport na deti či mladých ľudí?

Máme pocit veľkej straty, pretože sme deťom preťali líniu pohybového rozvoja. To je ako keď sa snažíte držať diétu a prerušíte ju. Stratíte to, čo ste dlho budovali a dosiahli. Opäť sa namotivovať a potom odznova začať, je veľmi ťažké.

Pohyb koordinovaný odborníkom – trénerom je v období, kedy dieťa rastie, mimoriadne dôležitý. To, čo deti momentálne stratili už nedobehnú. Nielen z fyzického hľadiska, ale aj psychického. Stratili pravidelný návyk hýbať sa, stratili styk s komunitou športujúcich detí a tá ako vieme, motivuje a posúva vpred. Rodičia sa môžu spoliehať len na spontánny domáci pohyb, čo nie je postačujúce. Pri súčasnom sedavom spôsobe života deti potrebujú riadený pohyb pod dohľadom odborného trénera, aby sa ich telo rovnomerne rozvíjalo a nedochádzalo k deformitám.

Detské tréningy sme zakázali 25. novembra minulého roka. Krátko nato 10.12. sa však otvorili fitness centrá pre dospelých v režime O/P. Už v prvej vlne „predbehlo“ detské tréningy otvorenie fitness centier. Ako vnímate, že popri dospelých zabúdame na deti?

Dieťa na rozdiel od dospelého potrebuje na motiváciu k pohybu nepretržitý pozitívny zážitok, stretnutie s trénerom a so športujúcimi kamarátmi. Ak by odborníci na ministerstvách poznali procesy fungovania detskej motivácie, nedopustili by prerušenie tréningov a voľnočasových aktivít na tak dlhý čas.

Otvorenie fitness centier a ekonomiku tohto odvetvia štát podporil, čím uspokojil potreby dospelých, daňových poplatníkov. „Fitká“ štát registruje, organizácie pôsobiace v detskom športe žiaľ nie. Obrovský problém detského športu je, že celospoločensky prevláda predstava, že šport funguje zo štátnej kasy. Preto ak ho zatvoríme, ekonomicky nestrácame, žiadna diera v štátnej kase nevznikne.

Štát, žiaľ, nestihol zareagovať na dlhoročný jav a síce, že sa o masové športovanie detí stará veľa organizácií, ako sme i my, ktoré nepôsobia v súťažnom športe a teda nie sú podporované zo štátnych dotácií. Momentálny stav je pre tieto organizácie fungujúce len z poplatkov od rodičov likvidačný. Dostávame sa do stavu, keď deti nebude mať kto trénovať. Rodičia budú odkázaní len na súťažné kluby, ktoré od detí vyžadujú vrcholový výsledok a nasadenie. Strácame postupne výnimočne talentovaných trénerov, detských odborníkov. Neplatí totiž, že ktorýkoľvek majster sveta či olympionik má nadanie na trénovanie detí.

Dočkali ste sa vôbec ako občianske združenie v 2. vlne pomoci od štátu?

Pomoc z ministerstva školstva, ktorá pokrýva športové aktivity detí poskytnutá nebola. Štát nemá vytvorený mechanizmus podpory pre organizácie ako sme my. Nemá nás v zákone zadefinovaných. Registruje len, že s deťmi pracujeme a že naše aktivity sú potrebné a opodstatnené. Možno bude potrebných pár rokov, aby nás štát napokon do systému dostal.

Denník N z dát ÚVZ SR zverejnil pred Vianocami najčastejšie miesta, kde sa deti nakazia – tréningy predstavovali v októbri pol percenta všetkých miest nákazy. Aká bola vaša skúsenosť v tretej vlne? Ako ste nastavili pravidlá?

Od septembra sme trénovali cca 900 detí, z toho sme zaznamenali len raz nahlásenie ochorenia dieťaťa. Tréningy sme v takejto skupine prerušili na karanténnych 10 dní. Pri aktuálnom zdravotnom stave trénerov sme veľmi opatrní, preto pri akejkoľvek zdravotnej odchýlke sme v skupine nahradili trénera iným. Dezinfikujeme pomôcky, snažíme sa cvičenia vyberať tak, aby sme deti nedostali k fyzickému kontaktu. Pokiaľ nám počasie dovolilo, trénovali sme vonku.

Tréningy sú zastavené od polovice novembra, no v realite deti nemohli športovať väčšinu predošlého školského roka. V akom stave sa vrátili na športoviská? A vrátili sa vôbec? Robili sme rozhovor s trénerkou Naďou Bendovou, ktorá povedala, že sme stratili najmä tínedžerov v kritickom veku.

S deťmi sme sa po dlhodobom lockdowne minulý rok najprv stretli v letných denných táboroch. Masívne sme u nich zaregistrovali radosť z toho, že môžu byť opäť so svojimi kamarátmi. Predchádzajúce roky vraveli, že sa tešili na zážitky, tento rok si vychutnávali vzájomnú spoločnosť. Rátali sme s tým, že deti sa vrátia viac uzavreté a k aktivitám budú potrebovať viac povzbudiť. Preto sme mali pre ne pripravených viac teambuildingových cvičení.

Od septembra nám do kurzov oproti minulému roku nastúpilo o cca 25 % menej detí. Podpísala sa pod to strata motivácie dieťaťa a tiež obavy rodičov z pandémie.

Vidíte ste aj fyzické zmeny u deti v porovnaní pred pandémiou a teraz počas nej?

Deti stratili obratnosť a koordináciu pohybov. Nezvládajú cvičenia, v ktorých sa vyžaduje zapojenie niekoľkých úkonov naraz. Tréneri tak majú sťaženú prácu, nemôžu s deťmi robiť všetky cvičenia, na ktoré boli zvyknutí pred pandémiou. Rovnako majú slabšiu výdrž a sú obéznejšie, čo im prirodzene bráni v pohybe na takej úrovni ako boli zvyknutí.

Aké zmeny nastávajú u dieťaťa, ak pravidelne nešportuje?

Ak v období rastu dieťa prestane cvičiť, dochádza u neho k svalovým zmenám s možnými následkami v podobe fyzických deformít. Prerušením tréningov stráca pohybové vzorce, tým sa stáva menej pohyblivé, pripadá si ťarbavé, je zo seba nervózne. Netrénovaním dieťa prichádza o pohybovú pamäť, telo zabúda čo natrénovalo, je demotivované z faktu, že musí opätovne začínať. Zároveň, ak dieťa necvičí, stráca schopnosť priestorovej orientácie, čo priamo vplýva aj na schopnosť predstavivosti v učení. Vo veku do 12 rokov sa buduje schopnosť vytrvalosti, takže ak nie je športovaním pestovaná, bude u detí veľmi slabá.

Aj z psychického hľadiska potrebuje dieťa pravidelný tréning. Potrebuje povzbudzovanie zo strany trénera, rodiča a tiež pocit, že napreduje, že sa mu niečo darí. Ak tento pocit stráca, aj keď len na určitú dobu, nemá ho čo „nakopnúť“ k opätovnému začatiu. Tiež je motivované aj kamarátmi na tréningoch. Od športujúcej komunity získava vzory pre celý život.

Akých dôsledkov sa obávate? Počúvame o pandémii obezity.

Ak dieťa netrénuje, má slabší fyzický výdaj ako príjem, a to sa odrazí na obezite. To je logický dôsledok. Áno, generácia našich detí stráca v porovnaní s predchádzajúcou generáciou pohybovú úroveň i šancu na aktívny vrcholový šport. Čo je však alarmujúce je psychický stav detí.

Psychológovia tvrdia, že aj šport v detstve je nástrojom na prevenciu stresu a psychických problémov v dospelosti. Psychologička M. Balážová, ktorá spolupracuje s Iniciatívou Dajme deťom hlas, upozorňuje, že „keď deťom znova berieme príležitosť rozvíjať si kreatívne a pohybové zručnosti, významne tým oslabujeme ich schopnosť využívať zdravé mechanizmy regulácie stresu a vystavujeme ich riziku problémov v oblasti duševného zdravia.“ Súhlasíte?

Áno, určite. Pretože ak máme návyk športovať, máme nástroj, ktorý pomáha pri zvládaní stresu a prispieva k zlepšovaniu odolnosti.

Pri pohybe sa dieťaťu uvoľňuje sérotonín, čo následne vplýva na pocit spokojnosti. Ak sa dieťa dostatočne nehýbe, má pocit vnútorného stresu, čo sa môže prejaviť hnevom, letargiou a prejedaním sa. Tento stav umocnený obavami z pandémie, môže prerásť do úzkostí a vážnych psychických porúch. Trénujeme aj teenagerov a práve v tejto vekovej kategórii sa s týmito pocitmi stretávame najčastejšie.

Deti majú obavu z toho, ako zvládnu izoláciu v domácom prostredí. Ani v dištančnom vzdelávaní – napriek tomu, že s ním už majú skúsenosti, sa necítia komfortne. Majú obavu, že stratia natrénované schopnosti a že už sa nebudú môcť venovať športu na takej úrovni, v akej ho opustili. Tréningová pravidelnosť dodáva aj v tomto veku pocit zázemia. Keď sa stráca, dostavuje sa pocit neistoty.

Výskumy dokazujú, že pravidelným pohybom u teenagerov dochádza k budovaniu lepšieho vzťahu k svojmu telu.

Čo robíte preto, aby deti vydržali motivované čo najdlhšie?

Pre deti je dôležité, aby nestratili už nadobudnutú kondíciu a pohybovú pamäť. Pre motiváciu dieťaťa je dôležité nestratiť kontakt s trénerom a so športujúcimi kamarátmi. Aj preto sme v režime COVID automatu trénovali vonku, keď boli telocvične zavreté. Aktuálne to už nedokážeme, preto pokračujeme online tréningami. Uvedomujeme si, že online nie je plnohodnotnou náhradou tréningu v telocvični, dokáže však udržať nadobudnutú kondíciu a mentálnu motiváciu.

Ako dlho vydržia deti motivované pri online náhrade tréningu?

Školáci vydržia dlhšie ako škôlkari. Sú zvyknuté na online prostredie a komunikáciu v ňom. Škôlkari potrebujú oveľa viac hry a interakcie s kamarátmi. Striedajú aktivity: kreatívne cvičia, povzbudzujú sa, smejú a zabávajú sa.

Tiež je veľmi dobré, aby škôlkarom robili na tréningu spoločnosť súrodenci alebo rodičia. Celkovo máme overené, že účasť rodiča dieťa nesmierne napĺňa.

Často však dieťa sedí doma celé dopoludnie pri počítači – ak sa má potom ešte pripájať aj na krúžky a tréningy, je to veľký nápor. Ideálne, ak pôjde radšej von, preto sa v tomto kontexte dá chápať, že online tréningy rodičia „vypúšťajú“.

Pohyb vonku je pre dieťa výborný. Je na čerstvom vzduchu, rozvíja chôdzu aj beh. Komplexný pohybový rozvoj mu to však nezabezpečí. Ten dosahujeme telesnou výchovou a tréningami. Ak by pohyb vonku stačil, nemusela by existovať výučba telesnej výchovy na základných či materských školách. Okolnosti nás však priviedli do situácie, kedy dokážeme cielený pohybový rozvoj zabezpečiť len online tréningami. Nie je to ideálne, ale je to jediná možnosť, ako ho dieťaťu sprostredkovať.

Ďalej tiež nemôžeme porovnávať záťaž na mozog dieťaťa pri online vyučovaní a online tréningoch. Pri vyučovaní sa dieťa sústredí na dianie na obrazovke a jeho mozog musí byť vo vysokej aktivite. Nároky na výkon pri online vyučovaní obyčajne spôsobujú stres. Je to iné ako napodobňovať pohyb pri vzdialenej obrazovke počas online tréningu. Ideálny stav je, ak rodič dokáže zabezpečiť dieťaťu každodenný pohyb vonku na čerstvom vzduchu a súčasne minimálne dvakrát v týždni aj online tréning s profi trénerom.

Pred lockdownom platil covid automat, ktorý riešil aj tréningové procesy v režime OTP. Kluby avizovali, že značná časť deti sa nedostane na všetky tréningy, lebo nemá očkovanie či spoplatnený test. Mali ste s tým starosti?

Kluby a tréneri s tým starosti mali, áno. Pretože vyháňal zo športovísk neočkované a neprekonané deti, resp. ešte vtedy ani kategória prekonané deti nebola a aj týmto deťom rodičia museli za testy platiť, a to viackrát za týždeň. Niekedy to pri viacčlennej rodine boli vyše 100 eurové náklady týždenne, a to aj napriek tomu, že deti sa doma testujú rovnakými samotestami. V európskych krajinách pritom vidíme, že tak ako sú priorita školy, sú priorita aj organizované tréningy a krúžky detí, osobitne tie športové. V ČR majú deti do 18 rokov nárok na bezplatné testy, aby mohli trénovať. Keď sa testovalo v škole, platili tieto testy aj na športoviskách. Aj v Rakúsku platili školské testy na tréningoch. Niektoré krajiny dokonca majú výnimku a OTP režim sa nevzťahuje na tréningy v organizovaných skupinách detí.

Aj Dajme deťom hlas s ďalšími organizáciami žiadalo, aby deťom platili na tréningoch samotesty distribuované ministerstvom školstva, prípadne boli vyňaté z režimu OTP. Písali sme štátnemu tajomníkovi MŠVVaŠ SR I. Husárovi či splnomocnencovi vlády pre šport K. Kučerovi. Ten druhý nápad podporil, ale neurobil nič pre realizáciu. Ten prvý sa v odpovedi nevyjadril k požiadavke využiť školské samotesty aj pri tréningoch, zato polemizoval s vyjadrením, že pre prísne pandemické opatrenia prichádzame o športové talenty, pretože talenty sa podľa neho „v malej krajine ako Slovensku objavia raz za sto rokov“…

U nás sme pred sviatkami videli snahu zaviesť režim OTP dokonca už i na deti od 5 rokov – pričom predstava bola, že rodič bude utekať zo školy do MOM-ky, kde zaplatí za test a potom pobeží s dieťaťom na tréning – hoci rovnaký test mohol dieťaťu vykonať doma ráno. Tlak verejnosti priviedol ministerstvo zdravotníctva k prísľubu, že deťom budú platiť domáce samotesty. Prečo by to nemohlo fungovať aj pri deťoch nad 12 rokov?

Aktuálne pravidlá hovoria, že na tréningy sa môžu vrátiť len očkované a prekonané deti. Týmto rozhodnutím sme „vytlačili“ z tréningov 80 % detí od 12 -14 rokov a takmer 70% mládeže vo veku 15 -17 rokov, vzhľadom na zaočkovanosť týchto vekových skupín.

Bohužiaľ, musíme si priznať, že vzhľadom na to, aké opatrenia nastavila vláda počas sviatkov hrozí, že sa mnohé deti na tréningy v januári nevrátia.

Viete si predstaviť tréningy v malých skupinách ako to bolo pred rokom? Od akých skupín je to udržateľný model?

V systéme ako trénujeme my, je to neudržateľné. Museli by sme zvýšiť rodičom poplatky a trénovať pri nízkom počte detí je tiež oveľa náročnejšie. Minimum je 9 a viac členov v jednej skupine A to nielen z ekonomického hľadiska, ale aj motivačného. Deti potrebujú väčšiu skupinu rovesníkov. Vtedy s nimi aj tréner dokáže ďaleko lepšie pracovať, ako keď ich je na tréningu málo.

Dlhodobo hľadáme odpoveď na to, prečo naša spoločnosť zatvára oči pred potrebami detí a dopadmi opatrení na ne. Sme ochotní zavrieť školy výmenou za vianočné nákupy a je nám jedno, že značná časť detí nemôže zatiaľ rozvíjať športový talent. Prečo je to tak?

Súčasná situácia odráža fakt, že si ako spoločnosť nedostatočne vážime školstvo a vzdelávanie – či už pohybového alebo umeleckého charakteru. Táto oblasť je na poslednom stupni rebríčka hodnôt a to odráža aj preferencie v konaní vlády, čo je, žiaľ, vidno aj na kvalite práce a výstupov ministerstva školstva.

Chýba nám osveta pre vzdelávanie, rozvoj detí a zvlášť osveta pre šport. Ani po revolúcii sme sa k nej nedostali. Stále pracujeme na štartovaní ekonomických procesov, nastavovaní demokracie a deti sú v prioritách na samom konci. Zaužívané nastavené systémy fungovania ministerstva školstva zrejme bránia novým revolučným postupom a celkovo novému “vetru”.

Na čo by mali v snahe podporiť zdravý vývoj dieťaťa dbať rodičia?

Na to, aby zabezpečili pohybový rozvoj dieťaťa pod vedením trénerov. Ak má dieťa čosi natrénované, malo by v tom pokračovať, minimálne na online úrovni. Rodič by teda nemal dopustiť prerušenie pohybovej aktivity – v prostredí športujúcej komunity (tréner a deti).

Mal by ísť dieťaťu príkladom a tiež športovať. Rozprávať sa o tom, aký je pohyb dôležitý. Ak sa dieťa nerado hýbe, priblížiť mu pohyb prostredníctvom obľúbenej hračky či aktivity. Celkovo by rodičia mali pohyb podporovať na rekreačnej úrovni už od mala. Aktivitami, ktoré súvisia s aktuálnym ročným obdobím a ktoré viac či menej profesionálne zvládame všetci (korčuľovanie, lyžovanie, turistika, bicyklovanie).

Andrea Hajdúchová, Iniciatíva Dajme deťom hlas

Prečítajte si i ďalšie naše rozhovory.