Denník N

Bolesť predkov má sprevádza

Sme deti našich rodičov a potomkami našich predkov. Pravidelne premýšlame nad tím, na koho sa podobáme a čo sme po kom prevzali. V tom lepšom prípade sa snažíme inšpirovať, prípadne predísť zdravotným problémom, v tom horšom sa snažíme korigovať určité vlohy a črty.

Pravidelne sa zaoberáme dedičstvom aj pri zdravotných otázkach ohľadom prekonaných chorôb v rodine. Možno si s filozofmi nekladieme otázku, či človek prichádza na svet ako tabuľa rasa (nepopísaný list papiera), ale snažíme sa prísť na to, ako veľmi na nás vplýva rodina a naši predkovia.

Dnes si priblížime knihu od Anny Ancelin Schützenbergovej, ktorá je zameraná na transgeneračný prenos – to sú tie „veci“, ktoré sme priamo nezažili, ale preniesli sa z generácie na generáciu. Je to istá obdoba dedičstva :).

To že nemusí byť pozitívne, naznačuje aj samotná Anna názvom knihy – Bolest mých předků mě provází. Dnes si teda priblížime rôzne podoby toho, čo sme zdelili a ovplyvňuje náš život. Ukážeme si, čo sa s tým dá robiť.

Genosociogram, alebo čím sme si v rodine prešli

Isté obdobie aj v našich končinách bolo módou zostavovať vlastné rodinné stromy, známe ako rodokmene. Niektorí ľudia majú takto zmapované korene počas viacerých generácií.

Anna Schützenbergová pri svojej terapií pracuje s genosociogramom, čo je vlastne tiež rodokmeň, akurát okrem základných informácií – meno a priezvisko, roky života a kto je s kým ako „spriahnutí“, sú tu informácie – spomienky na dôležité okamihy, udalosti, traumy, ale aj zážitky, náročné okamihy, zdravotné problémy, dátumy narodenia a okolnosti smrti. Všetko to, čo môže stále v rodine „prebývať“ a hlásiť sa k životu.

Je to oveľa hustejší rodokmeň s množstvom informácií, ktoré môžu byť pre život dôležitejšie, ako skutočnosť, že ste potomkom toho a toho…

Rodinná pavučina

Všetci žijeme zapojení do neviditeľnej pavučiny, ktorá nás zväzuje a ktorú pomáhame vytvárať. Bolo by fajn spoznať všetky tie vzorce, schémy a udalosti, ktoré sa opakujú a ktoré ovplyvňujú náš život. Pretože pokračujeme v reťazi, ktorá sa tiahne generáciami. Naozaj sme deťmi svojich rodičov.

Pokiaľ pochopíme tieto veci, môžeme tieto mechanizmy zmeniť, rany uzdraviť a môžeme situácie prežiť inak. A o niečo viac žiť svoj život. Potom sa vyhneme nástrahám transgeneračného prenosu.

Je smutné, ako ľahko sa niečo pokazí a odovzdáva z generácie na generáciu. Ešte smutnejšie však je, ako ťažko sa to uzdravuje.

Ako je niečo také vôbec možné?

V psychológií sa pracuje s pojmom nevedomie a kolektívne nevedomie.

Práve s Freudom sa spája existencia „čiernej diery“ – toho čo je nevyslovené, čo často nie je ani pomenované, ale prebýva v nás. Je tu určitý kontext. Ako často sa čudujeme, že niekto robí to a to a je to zvyk, tradícia… Freud začal formovať to, čo neskôr dostalo názov nevedomie a kolektívne nevedomie.

Kým Freud hovoril o kolektívnej duši, Jung prešiel ku kolektívnemu nevedomiu. Väčšinou ho vnímame ako niečo veľké – nevedomie celého ľudstva. Akási obdoba evolúcie v podobe dôležitých informácií a skúseností, ktoré si odovzdávame medzi sebou a nevieme o tom.

Potom sa do hry zapojil Moreno s teóriou rodinného a skupinového spoluvedomia a spolunevedomia. Je zjavné, že isté vedomie a nevedomie funguje aj na nižších úrovniach v podobe menších spoločenstiev (dediny, komunity), ale aj v rodine a v niekoľkých generáciach rodiny.

A tak spolu s Françoisom Doltom, Nicolasom Abrahamom a s Ivánom Böszörményim – Nagym môžeme hovoriť o transgeneračnom prenose v podobe nenávisti, pomsty, vendety, o tajomstvách, predčasných úmrtiach, opakovaní zvyklostí, tragédií, voľbe povolaní…

A prečo je ťažké to pomenovať?

Musíme ísť do hĺbky, aby sme objavili jednotlivé vrstvy naprieč generáciami a pochopili zmysel. A hoci hovoríme o tom čo sa prenáša, do istej miery je skúsenosť – teda múdrosť získaná praxou podľa našich židovských bratov (Jidiše kop) neprenosná. Poznáme to aj sami na sebe. Ako často sme s odstupom času chceli niekomu povedať o svojej skúsenosti a nedokázali sme nájsť tie správne slová. A o čo ťažšie je to v prípade, ak o tom nevieme a celé to prebieha niekde na pozadí…

Rodinné väzby

V okamihu kedy sa pozornosť pri našom živote, prejavoch, pocitoch a myšlienkach začala posúvať smerom k rodine a k rodinnému zázemiu, možno hovoriť o zrode rodinnej terapie. Tak ako sen bol podľa Freuda kráľovskou cestou k nevedomiu, skúmanie rodiny malo byť cestou k roztvoreniu vnútorného sveta rodiny, jej komunikácie, zvykov, vzájomných požiadaviek, vzorcov a zvyklostí, ktoré väčšinou len tušíme z vonkajších prejavov. A tím aj cestou k uzdraveniu rodiny a aj jej jednotlivých členov.

Príbeh a čo ho ovplyvňuje

Spolu s Ivánom Böszörményim – Nagym sa spája dôraz na príbeh – osobný príbeh a rodinný príbeh. Dôraz na rodinu ako „hniezdo“, teda domov. Ako centrum vzťahov, ktoré sa nesú v duchu spravodlivosti, rovnosti a záväzku. Nagy to zastrešuje slovom loajalita. Čo si pod tím predstaviť? Snahu o to, aby vo vzťahoch panovala rovnosť a spravodlivosť, aby jedinec k skupine a skupina k jedincovi bola loajálna, aby tu dochádzalo k určitej rovnováhe v platení „účtov“, aj keď dôjde k ich splateniu neskôr.

Problém sa spája s parentifikáciou – so situáciou, kedy dôjde k prevráteniu rolí, k nesprávnemu pochopeniu úloh – toho kto je za čo zodpovední. Predstavte si napríklad prehnané, alebo nereálne očakávania rodičov smerom k deťom. Môže to skončiť revoltou, ale aj zdravotnými problémami. Ak sa úloha nedá splniť, ako inak na to poukázať?

Rodina a jej zvyklosti

Každá rodina má svoj vlastný systém, svoje vlastné pravidlá, očakávania, zvyklosti, reguláciu, vzorce a schémy. Mnohé z nich sú odovzdané. K mnohým sme vedení. Mnohé si neuvedomujeme. Niektoré sme zdedili. A mnohé sú nezdravé.

V rodinách často existuje niečo ako rodinné účtovníctvo. Je to vzájomná podpora, ale spojená s tím, kto komu kedy pomohol, kto je na rade a kto má aký „dlh“. Kto sa na rodine len „vezie“, kto sa vždy obetuje. Kto to často len premrhá. A tak ďalej. Ale nie je to len o pomoci, či o matérií. Sú tu aj vzájomné krivdy, hnev, bolesť, smútok, úzkosť, trauma, či stres.

Tieto rodinné tajomstvá v podobe zvyklostí, vzorcov, schém, úloh, tradícií ale aj história sú natoľko originálne, že každá rodina má svoju vlastnú „knihu“ pravidiel – čo sa môže a kto je kto v rodine.

Rodinné záväzky

Práve terapia často ukazuje, koľko problémov je spojených s rodinou. Tieto veci si nesieme zo sebou. Ani odsťahovanie sa na iný kontinent, či prerušenie kontaktov nám nepomôže. Pretože problém nesieme so sebou, ako batoh na chrbte. Jediné čo nám pomôže, je tieto veci spracovať. V ideálnom prípade uzdraviť samotný vzťah. A ak to možné nie je, tak sa aspoň oslobodiť z tohto puta a žiť inak.

Tak a teraz vidíte, aké ťažké je pochopiť, prečo tak často konáme a cítime rôzne. Aké ťažké je pochopiť sa navzájom a prečo konáme určitým spôsobom. V koľkých rodinách sa traduje, že najstarší potomok musí prevziať remeslo, postarať sa o mladších členov, prevziať úlohu rodiča, obetovať sa pre iných, postarať sa v starobe o rodičov… a veľa iných vzorcov a schém… Často sú vtlačené bez toho, aby boli prijaté. Môže to skončiť inak, ako napätím? A následne zdravotnými problémami…?

V dobrom aj v zlom

V kontexte rodiny možno hovoriť o skrytej štruktúre záväzkov, dlhov, spravodlivosti, rovnosti… Preto sa hovorí, že splácame dlhy z minulosti, kým svoj dlh nesplatíme. A čo keď o ňom nevieme, alebo ho nedokážeme splatiť? A možno nie je fér…

Všetko v rodine sa spája s loajalitou. A bez pochopenia tých súvislostí, je ťažké do toho vstupovať. Záväzky možno označiť aj za superego. Aj keď ho nahradíme novším egom, stále je to záväzok. Priam norma! A tak možno hovoriť o napätí – kognitívnej dizonancií, ktorá je nám nepríjemná. Ako často sa cítime previnilo. Robíme veci, hoci nevieme (vedome) prečo. Záväzok nás zväzuje.

Ale nemusí to byť len pocit viny. V rodine sme predsa prežili aj veľa pekného, nie sme k jej členom indiferentní. Bez rodiny by sme boli ako rastlina presadená bez koreňov. Zapustí nové? Bude mať z čoho čerpať živiny? Záväzok môže byť aj „dobrý“. Ale je to aktivita a tá je námahou.

Rozhodne rodina v dobrom aj v zlom je oveľa dôležitejšia, než sa na prvý pohľad zdá.

To, čo nás zaväzuje

Ako často si dávame dary. A pritom nie sú tým, čo chceme, alebo potrebujeme. Dávame, lebo sa to tak má.

Ako často pomôžeme, ale očakávame, že v budúcnosti aj nám pomôžu.

Treba si uvedomiť, že je ľahšie zmeniť jedinca, ako celú rodinu. O to viac, že niektorým členom môže vyhovovať fungovanie po starom. Pred časom sme uzdravili dieťa a časom ochorelo druhé. Rodina ostala pri zabehaných vzorcoch, len „obeť“ sa zmenila.

Fantóm našej opery

Vernosť a záväzok voči predkom nás zväzujú. S Tomášom Augustínom sa spája výrok, že mŕtvi sú neviditeľní, ale to neznamená, že nie sú prítomní. Potrebujeme chápať kontext v širších súvislostiach – poznať pravidlá a zvyklosti, ale aj históriu rodiny, aby sme následne mohli rozlúštiť, prečo konáme určitým spôsobom, prípadne prečo máme určité problémy.

S Nicolasom Abrahámom a s Máriou Törökovou sa spájajú pojmy krypta a fantóm. Pri terapií sme sa stretávali so situáciami, kedy ľudia konali určitým spôsobom a nevedeli prečo. Ako by cez nich konal niekto iný. A tak sa zaužíval pojem fantóm, ktorý sa spája s niektorým predkom a vystupuje z krypty, aby odovzdal nejaké posolstvo. Niekedy išlo o rodinné tajomstvo – veci o ktorých sa nehovorilo a takto sa prihlásili k slovu.

Fantóm je produktom nevedomia. Je tajomstvom. To čo nás v tomto prípade straší, nie sú mŕtvi (predkovia), ale to čo ostalo nevypovedané. Toto tajomstvo môže ovplyvniť napríklad voľbu povolania, spôsob trávenia voľného času, ale aj záľuby.

Ako často niečo robíme a nevieme prečo? Keď rozlúskneme tajomstvo, pochopíme prečo a teda zmysel. Tajomstvo, to môže byť niečo, čo predkom bolo zakázané. Niečo čo urobili a ostatní sa s tým nestotožnili. Ale môže to byť aj predčasná smrť, či vražda…Ale aj bizarné správanie, ochorenia…

Vraciame sa k transgeneračnému prenosu – k tomu čo si odovzdávame z generácie na generáciu…

Terapia príbehom

Pri čítaní niektorých kníh a príbehov, môžete za nimi cítiť príbeh autora. Autor sa často nevedome vysporiadal s problémom tak, že ho preniesol na niekoho iného (v tomto prípade inú postavu). Mohol ho v tejto postave odsúdiť. A možno sa mu len uľavilo tým, že to pomenoval.

Príbehy sú tiež skvelé k spoznávaniu netušených možností. S príbehmi pracuje hagioterapia – čo je terapia príbehom. Príbehom sa môžeme inšpirovať, ale aj vďaka nemu spoznať niečo nové o sebe.

Príbeh v rodine, to je vlastne skúsenosť odovzdaná z jedného člena na druhého. Môžete sa nimi inšpirovať a nemusíte. Ale viete o nich a môžete sa rozhodnúť. Čo keby sme rovnako pristupovali k rodinným tajomstvám? Je lepšie sa rozhodnúť, ako s nimi naložíme, ako ich nechať aby nás ovplyvňovali a my nevieme prečo.

Nevedomé opakovania

Spomínam si na manželov, ktorí nechceli mať deti, aby po nich nezdedili ochorenie. Bolo veľké riziko, že ak počnú dieťa, dostane túto chorobu. A tak si radšej adoptovali dieťa. Neskôr sa ukázalo, že má práve túto chorobu. Dieťa bolo zo zdravotných dôvodov operované v rovnakej nemocnici, čo je pochopiteľné. Ale to čo nemohli ovplyvniť a bolo zaujímavé, že bolo operované v rovnaký dátum a rovnakým chirurgom, ako kedysi jeho adoptívna mama… Akoby ten problém sa stále hlásil k životu a jeho potlačenie v podobe odmietnutia vlastného potomka nič neriešilo. Museli sa s chorobu vysporiadať inak.

Deti bez domova

Deti deportovaných. Často vychovávané pod novým menom. Bez povedomia o rodinnej histórií. Možno aj novodobé deti „posunuté“ ďalej. Aj tri generácie po týchto zážitkoch sa objavujú nočné mory a traumy. Akoby nikam nepatrili.

Splatenie dlhu

Dlh môže mať aj „inú“ podobu. Syn židovského pôvodu. Otec zomrel v koncentračnom tábore. Syna zanechal so slovami: nikdy nezabudni, že si Žid. Celý život zápasil s istou ťarchou. Uľavilo sa mu, až keď sa jeho dcéra odsťahovala do Izraela a tím splatila dlh za neho. On túto úlohu, tento záväzok nespoznal.

Pamäť pretrváva.

V Araboch dodnes pretrváva vedomie o krížovej výprave, v černochoch dejiny otroctva, v Arménoch povedomie o genocíde… Je možné zabudnúť bez odpustenia? Bez ospravedlnenia? Často sa neuzdravená minulosť hlási k životu – prebúdza a oživuje cez zamlčovanie / pokrivené / skreslené podávanie informácií. Aj naša krajina sa ešte nevysporiadala s mnohými „vecami“. Ten kruh musí skončiť, inak pôjdeme cestou vendety – špirály hnevu a bolesti.

Poznám ženu ktorá si kúpila dom v regióne, ktorý ju oslovil počas cestovania. Až neskôr zistila, že odtiaľ pochádzajú predkovia. To miesto „im“ stále ostalo blízke.

Syndróm výročia

Ide o opakovanie histórie. Do istej miery sa na to myslí pri rodinnej anamnéze. Niektoré ochorenia sa tiahnú generáciami, alebo je tam riziko. Tu môže ísť o spustenie rakoviny v rovnakom veku, ako mal predok. Rozvoj duševného ochorenia v rovnakom veku, ako niekto v rodine. Ale aj nehoda, v rovnaký deň.

Mnohé zástupné deti (tie ktoré majú nahradiť mŕtveho súrodenca) sa narodia v deň jeho narodenia / smrti, či pohrebu.

Môže ísť o dvojité výročie – tragická udalosť v ten dátum, kedy sa to stalo a v tom veku, kedy sa to stalo. Nemusí to byť len zlé. Môže to byť aj otehotnenie v rovnakom veku. Rovnaký počet detí…

Tá spomienka v podobe výročia nemusí byť ani taká tragická. Môžete cítiť smútok, úzkosť, hnev, či byť depresívny a pri skúmaní zistíte, že v ten deň sa v rodine stalo niečo negatívne, alebo silné.

Už viete, prečo sa zostavuje genosociogram? Je v tom kus loajality, to čo so stalo nás zväzuje a hlási sa k životu. Ale je to aj výzva po uzdravení.

Niektoré udalosti sú naozaj zvláštne

Potomok ktorý odmieta chemoterapiu, pretože jeho predok zomrel počas II. sv vojny v zákopoch po použití yperitu (yperit je predchodcom chemoterapie). A on z loajality k predkovi chemoterapiu odmietol. Samozrejme, že to bolo nevedomé.

Pamätám si na muža, ktorý po smrti svojho staršieho brata ho nevedome začal nasledovať. Mal rovnaký počet detí, kúpil si rovnaký dom. Akoby žil jeho životom. Vo veku kedy jeho brat zomrel, mal niekoľko zdravotných problémov, ktoré sa snažili upútať jeho pozornosť a ukázať túto spojitosť. Ale vtedy ešte posolstvo ostalo skryté. Začal chradnúť, až kým sa nepodarilo objaviť túto súvislosť.

Môžeme po predkoch zdediť talent, ale aj povolanie. V rodine sa však opakujú aj iné „veci“. Počet detí, počet manželstiev, rozpad manželstva, nevera, nemanželské dieťa, samovražda, vražda… Ten zoznam snáď nemá konca… Všetko sú to silné okamihy, ktoré sa hlásia k slovu. V tom lepšom prípade, aby sa pripomenuli a snáď aj boli uzdravené.

Možno máte blízko k ľuďom rôznych náboženstiev, pretože v „dejinách“ vašich predkov bolo zabránené vzťahu dvoch ľudí pre odlišnosť ich vierovyznania. Poznám rodinu, kde starí rodičia sú národne „orientovaní“ a ich vnučka si zobrala člena národnosti, s ktorou majú problém. A ona stým problém nemá…

Slová požehnania / zlorečenia

Aj slová majú veľkú váhu. Spomeňte si na slová veľkňaza templárov. Tri osoby ktoré menoval, do roka zomreli – tak ako povedal. A 13 generáciou ktorú tieto slová zahŕňali po Filipovi Sličnom, bol Ľudovít XVI. Aj ten zomrel násilnou smrťou. A v tej rodine tým stále „žijú“. V roku 1989 prišiel o hlavu potomok Ľudovíta XVI. Slová môžu byť nástrojom požehnania, aj zlorečenia. Slová spojené s emóciami, či slová vyrieknuté v emóciách.

Spomínam si na rodinu, ktorá zachránila kňaza pred smrťou počas vojny. Po vojne od nich odišiel so slovami, nech najstarší potomok je vždy ich ochrancom. Odvtedy generácia za generáciou – najstarší potomok tragicky zahynul. Riešenie prinieslo až prerámovanie posolstva. Ten najstarší môže chrániť potomkov aj „inak“. Môže sa stať lekárom a pomáhať im v boji s chorobami. Alebo byť silnou osobnosťou a byť im nablízku. Nemusí byť „nebeským“ ochrancom, aby chránil. Vyrieknuté slová nemusia byť dobre pochopené. Kto sa v tom spätne vyzná?

Náhrada

Slová o smrti súrodenca a o jeho náhrade, nevyrieknuté tajomstvo, to všetko môže mať dopad. Známy maliar Vincent van Gogh, bol takouto náhradou za staršieho brata, ktorý dokonca mal aj rovnaké meno. Keď sa jeho brat oženil a z lásky a z úcty pomenoval syna menom Vincent, tento náš Vincent spáchal samovraždu. Na druhú stranu, aj umelec Salvátor Dalí bol náhradou za brata. Odmietol však túto predstavu a tento životný vzorec. Napriek tomu, jeho najznámejšie dielo – kde sa muž so ženou skláňajú nad košíkom zemiakov – najstaršia maľba a jej rozbor ukázala, že košíku zemiakov predchádzala malá rakva. Tú premaľoval, aby obraz predal. Odkaz na úmrtie v rodine tak predsa ostalo žiť svojím životom. Spomienka zostala.

Ale aby sme neboli len negatívni. Vieme o udalostiach, kedy sa muž obával, že zomrie vo veku, kedy sa zabil jeho starší brat. A v tom veku a v ten dátum sa mu narodila dcéra. To tajomstvo, tá udalosť môže viesť k rôznym udalostiam – môže sa pripomenúť naozaj rôzne, nielen tragicky.

Rodinné tradície v novej rodine

To čo popisujeme vo vzťahu člen rodiny a rodina, sa prenáša aj do vzťahu. Každá rodina má svoje zvyklosti. A tí dvaja keď začnú spolu žiť, často zápasia s tým, že v ich rodinách sa mnohé veci robila inak. Ale boli tu aj iné zvyklosti. A to všetko vedie k ťažkostiam. Ak o tom nehovoríte. A nemusíte vedieť, že treba o tom hovoriť. Potom očakávate, že ten druhý bude robiť to, čo vo Vašej rodine ten druhý vždy robil, lebo vedel čo sa od neho čaká. Lenže tu ten druhý o tom nevie a keďže nevie, tak to nerobí. A Vy keďže si neuvedomíte, že nevie, tak máte pocit, že nechce. A tak vzniká napätie. Na druhú stranu, zdieľanie odlišných zvykov a schém je cestou, ako vymeniť jednu za druhú. Prečo sa neinšpirovať tým, čo je lepšie? Ak sme dosť zrelí a ochotní niečo zmeniť.

A tak sme prišli na záver. Čo s tým?

Nebáť sa a začať skúmať rodinné tajomstvá. Pripomenúť si to dôležité. Uzdraviť to zranené. V prípade chorôb, zamerať sa na prevenciu. Freud hovoril o determinácií, spomienke na drahých ľudí. Iván Böszörményi – Nagy hovorí o neviditeľnom spojení a loajalite. Nicolas Abraham a Maria Töröková zas hovoria o konfrontovaní s pochovanými fantómami. A čo my?

Sokrates hovorí o vnútornom hlase – duchovi, ktorý nám šepká, keď sa treba zastaviť a zmeniť cestu životom. My však nemáme dosť času a trpezlivosti mu venovať svoj čas. Tak ako nemáme čas počúvať intuíciu.

Rímske príslovie hovorí, že mŕtvi odovzdáva živému (ak má čo). Ak ho nevypočujeme, zmení sa na trubadúra a bude navštevovať každú generáciu. Možno sa takých trubadúrov stretne viac…

Tak čo, neukončíme to a neuľavíme svojej rodinnej histórií? To čo vynesieme na svetlo – dostane ten správny kontext, zranenie sa začne uzdravovať a zmiernia sa problémy, ktoré boli dôsledkom hnisajúcej rany…

.

Dostali sme sa nakoniec. Nesieme si so sebou mnohé z toho, čím naša rodina žila. A možno aj to, o čom nevieme. Je len na nás, či sa rozhodneme s tým niečo urobiť, alebo sa budeme čudovať tomu, prečo občas konáme určitým spôsobom a nevieme prečo. Spoznávanie rodinných tajomstiev je ako urobiť jarné upratanie komory – spoznanie čo a koľko máme, čo už je po záruke a čo sa pokazilo. Netreba sa toho báť. Ak sa rozhodneme to urobiť, vezmeme situáciu do svojich rúk a môžeme ju usmerniť a uzdraviť. A nepochybne nájdeme aj veľa pekných vecí, o ktorých sme netušili.

Tomáš Hupka

Anne Ancelin Schützenberger bola francúzskou psychologičkou a psychoterapeutkou. Svoj život zasvätila práve skúmaniu rodinných tajomstiev a ich uzdravovaniu v terapií. Dnes sme si priblížili jej knihu: Bolest mých předků mě provází.

Zdroj fotografie:

www. amazon. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom