Čo som sa naučil v roku 2021

Moja práca je dôležitá

Práca v reklame vďaka niektorým reklamám na pracie prášky či hlúpym sexistickým narážkam “kreatívnych marketérov” prispela k tomu, že sa nás, ľudí v reklame často pozerá cez prsty. Avšak aký dôležitý je ten odbor, v ktorom pracujem sa naplno ukázalo počas pandémie. To, že politici a štátne inštitúcie nedokázali dobre odkomunikovať dôležitosť očkovania a správne motivovať ľudí k tomu, aby sa ochránili pred smrtiacim vírusom čoho výsledkom sú mnohé najhoršie čísla na svete je, žiaľ, ukážkovým príkladom ako sa to nemá robiť. Nejednoznačné posolstvá, nejasné benefity a nesprávne taktiky naplno odkryli ako to vyzerá, keď reklamu na očkovanie nerobia profesionáli z oblasti komunikácie, ale si to často robia sami (ne)zadávatelia. Keby šlo o predaj elektrických rýľov, mávol by som nad tým rukou. Avšak tu ide o životy ľudí – paradoxne ich voličov, ktorí ignorujúc nariadenia a blokujúc nemocnice nakoniec ohrozujú a obmedzujú aj nás, zaočkovaných. Sám som niekoľko mesiacov čakal na operáciu pruhu a zároveň si čítal nezmysly, ktoré aj v mojej bubline šírili.

Ako z toho von, len v pár bodoch:

– nechať priestor profesionálom,

tak ako sa spoliehame na chirurga keď máme zápal slepého čreva a nediskutujeme o tom či a kedy a ako to treba operovať by sme sa mali spoľahnúť na profíkov a nerozporovať návrhy komunikačnej stratégie, tonalitu či budget (to sa dá ľahko spočítať koľko sa ušetrí napr. na zdravotnej starostlivosti a rozumnom pomere k tomu nastaviť nasadenie kampane).

– inšpirovať sa zahraničím,

pandémiu rieši celý svet – treba sa pobzerať čo v iných krajinách fungovalo a čo nie a nevymýšľať experimenty, teraz naozaj nejde o “vynálezy” a selfpromo ale o funkčné riešenia.

– vyvážiť motivácie,

odmeňovať zodpovedných (poskytnutím výhod v službách či práci) a sankcionovať nezodpovedných – podobne ako sa vyvažujú náklady na zdravotnú starostlivosť fajčiarov či konzumentov alkoholu vyššími daňami z týchto výrobkov, či ako je v mnohých krajinách trestané vedomé šírenie smrteľných chorôb.

– reagovať včas

a nečakať, kým to “vyhnije” a keď už niet inej cesty vtedy zaťahovať ručnú brzdu – to už je neskoro.

Vzťahy sú krehké

Pandémia podčiarkla aj dôležitosť bežnej každodennej medziľudskej komunikácie. Rozhádala rodiny, vytvorila napätie nielen na sociálnych sieťach ale aj v živej komunikácii, ktorá je poznačená obavami z neistoty, meniacich sa pravidiel či strachu z nákazy. Útoky na ľudí, ktorí sa reálne boja (či už covidu alebo očkovania), netolerancia k ich strachu z nákazy či následkov poznačila niekoľko situácií, v ktorých som sa ocitol či už v rámci okruhu svojich blízkych či v pracovnom procese. O to dôležitejšie mi príde navzájom sa počúvať, ísť v rozhovoroch do hĺbky, neeskalovať konflikty, netlačiť na pílu, neakcentovať rozdiely ale práve naopak: hľadať to, čo máme spoločné. Obavy o budúcnosť, zdravie či prácu máme všetci, takisto sa všetci snažíme prispôsobiť novým podmienkam a štandardom, všetci žijeme v neistote tak sa poďme radšej navzájom povzbudiť a podporiť, pomôcť si. Urobme si jasno v prioritách a buďme tu pre iných, aby tu aj oni boli pre nás.

Permamentná zmena

Jedinou istotou je neistota a preto sa učím žiť s vedomím, že všetko (alebo teda aspoň mnoho vecí) bude inak. Niektoré už navždy. Jednou z najzásadnejších zmien na svete po prvej svetovej vojne bolo zavedenie pasov a kontroly cestovania do zahraničia. Po Shengene sme si už odvykli od hraničných kontrol, ktoré sa s covidpasmi vrátili nielen na letiská ale aj do reštaurácii v mnohých krajinách. Respirátor či QR kód v mobile sa stali bežnou súčasťou mojej každodennej existencie budú tu, zdá sa, s nami ešte dlho. Samozrejme musíme riešiť aj iné témy ako vzdelávanie, psychické zdravie, spravodlivé odmeňovanie, ekológiu či inovácie. Nemôžeme zastať a nevyvíjať sa ďalej a musíme plávať vo vodách, ktoré rozbúrili delty a omikrony. Musíme ich prekonať a rásť, lebo ako sa hovorí: čo nerastie, umiera. Nemusím mať podrobne naštudovaného Darwina, aby som si uvedomil, že prežijú tí, ktorí sa čo najlepšie adaptujú na nové podmienky. Úprimne povedané, to hľadanie nových ciest ma začína baviť.

Vraj aj Havlovi sa zdal výrok  o tom ako pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou trochu patetický, ale nielen pri príležitosti desiateho výročia jeho úmrtia sa hodí si ho pripomenúť – teraz najmä v súvislosti s hystériou, ktorú nám do životov pandémia priniesla. A ako mi zvykne v momentoch, keď sa vystresujem napísať najdôležitejší človek v mojom živote: chillax. ŠNR priatelia, držme si palce a klobúky v novom roku, verím, že to bude opäť parádna jazda!