Sluší sa, aby cisár zomieral postojačky – dnes sa sluší, aby po stojačky zomieral ľud pre svojich vládcov
„Decet imperatorem stantem mori“ povedal cisár Vespasianus krátko pred svojou smrťou.
Rímsky cisár Vespasian, krátko potom, ako dovŕšil 69 rokov, ochorel závažnou chorobou, ktorá znamenala jeho neskoršiu smrť. Nezomrel náhle, ale zomieral postupne v bolestiach a jeho telo oslabovalo. Do konca života si zachoval pokoj duše a o svojom položení neraz vtipkoval. Uvedomujem si, že sa začínam stávať Bohom,“ povedal veselo, keď sa jeho situácia stala zúfalou.
Napriek svojmu extrémnemu utrpeniu ani na chvíľu neprerušil výkon svojich obvyklých povinností; k svojej posteli povolal publikum. Nakoniec, cítiac ako umiera, vyvinul posledné a najvyššie úsilie, aby vstal, hovoriac:
Decet imperatorem stantem mori, (sluší sa, aby cisár zomieral postojačky) a potom, keď bol oblečený, vydýchol a padol do rúk svojich dôstojníkov.
Historická úloha a skutky tohto cisára, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov mal nižší pôvod, nepatril k triede senátorskej, ale nižšej triede jazdcov, sú v povedomí aj tých čitateľov, ktorí nemajú osobitnú záľubu v histórii. Cisár vládol v rokoch 69 – 79 n. l. a založil dynastiu Flaviovcov.
Pred nástupom na trón mal cisár za sebou kariéru vojaka, politika, generála rímskych légií. Ako generál zohral dejinnú úlohu pri potlačení vzbury židov v Judei v rokoch 67- 69 nášho letopočtu, kedy obliehanie Jeruzalema prerušil práve kvôli smrti predchádzajúceho cisára a možnosti uchádzať sa o uvoľnený cisársky trón. Tieto udalosti pútavo zachytáva vo svojej knihe „Válka židovská“ Josephus Flavius, ktorý sa sám zúčastnil bojov. Potlačenie vzbury v Judei okrem iného znamenalo zničenie krásneho jeruzalemského chrámu. A toto historické obdobie súvisí s účinkovaním Ježiša Krista v oblasti Judei, ktorý zomrel v roku 33 nášho letopočtu.
„Vespasianus zaobchádzal so svojimi vojakmi imponujúcim spôsobom, prísne i citlivo zároveň. Neprejavoval im prílišnú veľkorysosť, ale rovnako ako Augustus dokázal veľmi presne odhadnúť, čo je prípustné a čo nie je.“ píše o ňom historik a spisovateľ Michael Grant.
Bol to cisár Vespasianus, ktorý v snahe získať si priazeň širokej spoločnosti začal so stavbou ambiciózneho projektu Flaviovského amfiteátra (dnes známy ako Koloseum), v ktorom sa mali uskutočňovať gladiátorské zápasy, rekonštrukcie námorných bitiek (lat. naumachia) a dramatické predstavenia. K tomuto projektu si dovolím drobnú poznámku: Vespasianus ešte predtým, ako sa stal cisárom, bol ako významný generál, veliteľ légie II Augusta, ktorá sa vyznamenala pri expanzii do Británie a bývalý konzul, znenávidený cisárom Nerom a poslaný do ročného vyhnanstva. Prečo ?
Lebo zaspal na cisárovom vystúpení v divadle v roku 66, kedy Nero vystupoval v gréckych mestách so svojou umeleckou tvorbou. A prospech Vespasiana nezavážilo ani to, že sa vyznamenal vo viac ako 30 bitkách, podmanil 2 národy, vyše 20 miest a ostrov Wight. Pred vyhnanstvom ho neuchránil ani titul triumfátora a dva kňažské úrady.
Vlastnou skúsenosťou poučený už cisár Vespasián vybudoval také divadlo, ktorého ruiny obdivujeme do dnes, kde už určite nikto nezaspal.
Prenesme sa teraz na Slovensko do 21. storočia. Do krajiny, ktorej obyvatelia sa môžu popýšiť len krátkou históriou vlastnej štátnosti, ktorá bola veľkým snom ich predkov. Zúri celosvetová pandémia, vážne respiračné ochorenie, ktoré si vyžiadalo viacero obetí na životoch, ale najmä zásadným spôsobom ovplyvnilo životný štýl, na ktorý bola navyknutá najmä bohatšia, „civilizovanejšia“ časť populácie.
Vláda a médiá hovoria s nástupom jesene 2021 o humanitárnej kríze na Slovensku, zlej situácii v nemocniciach. Zavedie núdzový stav, ktorý núti lekárov, zdravotných pracovníkov a iných bojujúcich s chorobou v prvej línii, pracovať bez možnosti oddychu, nároku na dovolenku. Znemožní slovenským podnikateľom podnikajúcim v cestovnom ruchunormálne podnikanie a ochromí ich príjmy z cestovného ruchu. Rana z milosti tým, ktorí sú na kolenách.
Slovenský hlavný generál v tomto boji, minister zdravotníctva, hoci nemáme vedomosť, že by trpel chorobou, na ktorú zomiera, na rozdiel od cisára Vespasiána, odíde na dovolenku do zahraničia. Hoci je generál, vyprázdni bojisko, a plní kasy podnikateľov v turistickom ruchu v cudzine, zatiaľ čo domáci zbytočne natŕčajú prosebné ruky k tejto vláde.
Ale prezidentka, hlavná veliteľka ozbrojených síl, okrem toho, že ponížených a sústavne ponižovaných Slovákov cynicky nabáda, aby mysleli kráľovsky, nie poddansky, neurobí nič. Ani slovkom „neocení“ hrdinský čin nášho generála v ťažkých časoch.
Moc bola pre človeka vždy lákavá, až neodolateľná. Lenže v dávnych dobách si uvedomovali, že je aj nebezpečnou hračkou a verejná služba je najmä službou a spojená je s nikdy nekončiacou zodpovednosťou a nikdy nekončiacou „pracovnou“ dobou. Obzvlášť v ťažkých časoch vojen a epidémií.
Náš generál nielenže opustil vojsko, aby išiel na dovolenku. Miesto dovolenky zvolil tak, že nehájil záujmy národa, za ktorý má bojovať, ale podporil cudzie kasy a cudzie vrecká. Dovolenku v cudzine zvolil v situácii, kedy by bolo vhodné skôr zamedziť šíreniu nových variant vírusu z jednej krajiny do druhej, ak máme veriť tomu, že predstavuje nebezpečenstvo. Či sa to fanúšikom propagandistov páči alebo nie, k celosvetovému rozšíreniu vírusu neprispeli ľudia žijúci v skromných podmienkach, ktorí si nemôžu dovoliť cestovať krížom krážom po svete.
Ale náš minister za svoje „zodpovedné“ rozhodnutie dovolenkovať v cudzine nedokáže ani len niesť zodpovednosť pred verejnosťou, a statočne ho obhájiť. Zbabelo zdupká pred otázkami verejnosti.
Ak musí namiesto obhajoby utiecť pred zodpovedaním nepríjemných otázok, bolo by vhodnejšie, aby si svoje kroky premyslel ešte predtým, než sa bude musieť za ne hanbiť.
Evokuje to dojem, že rovnako „premyslené“ sú všetky jeho rozhodnutia, aj tie, ktoré súvisia s riadením boja proti šíreniu choroby.