Denník N

Bol závislý na alprazolame a vraví: Nadužívanie benzodiazepínov je skrytou epidémiou

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Hrobárovi z lopaty ušiel niekoľko krát kvôli pochybeniu psychiatričky a nesprávnej liečbe svojich zdravotných problémov. „Myslím si, že to, čo som prežil, by mnohí nezvládli. Dlho som nevedel, že benzodiazepíny sú návykové a že sa majú brať len veľmi krátku dobu. Ľudia ich bežne hltajú ako lentilky. Proces odvykania je nesmierne náročný, ale dá sa dotiahnuť do úspešného konca.“, hovorí Ondrej, ktorý 9 rokov abstinuje od benzodiazepínov.

Čo zapríčinilo, že ste museli vyhľadať lekársku pomoc?

Dlhé roky som pracoval ako projektový manažér, čo je veľmi náročná práca. Bol som pod tlakom, neustály stres a napätie som sa vo voľnom čase snažil kompenzovať športom. Ako 33-ročný som začal pociťovať bolesti chrbta, ktoré sa stále zhoršovali a nevedel som si s nimi poradiť. Napokon som skončil v nemocnici, cca. 3 týždne som ležal na neurologickom oddelení. Všimol som si, že pacientom tam zvykli dávať večer tabletku lieku s účinnou látkou alprazolam, aby v noci nevyrušovali. Najrozšírenejšie lieky s touto účinnou látkou sú u nás Xanax, Frontin, Neurol a Helex. Bola to moja prvá skúsenosť s benzodiazepínom, dovtedy som nikdy žiadne lieky nebral.

Ako vaše zdravotné problémy pokračovali ďalej?

Po prepustení z nemocnice som bol v podstate ležiaci pacient. Keďže som predtým žil aktívnym spôsobom života, tak sa tieto fyzické zmeny odrazili na mojom psychickom zdraví, bol som nervózny a náladový. Vyhľadal som najprv psychologickú pomoc. Psychológ ma poslal ku svojej známej psychiatričke, ktorej dôveroval.

Psychiatrička mi nasadila tricyklické antidepresívum dosulepín, k tomu pregabalín (antiepileptikum s účinkom proti neuropatickej bolesti) a okrem nich mi predpísala aj alprazolam, ktorý patrí medzi benzodiazepíny. Nevedel som nič o týchto liekoch a ich vedľajších účinkoch, neprečítal som si ani príbalové letáky. Bolo to v roku 2005, kedy na internete prakticky neexistovali žiadne odborné stránky, kde by som v prípade potreby mohol nájsť postrehy alebo skúsenosti iných pacientov a lekárov. No nemal som potrebu si o nasadených liekoch nič zisťovať, lebo som svojej psychiatričke absolútne dôveroval.

Roky som bral tieto lieky, bol som vďaka nim psychicky stabilizovaný, ale bolesti chrbta pretrvávali. Vyhýbal som sa alkoholu, z ktorého mi bývalo zle. Pracoval som ďalej ako projektový manažér, riešil som rodinné problémy a snažil som sa normálne fungovať, až kým som jedného dňa nedostal panický záchvat. Mal som vtedy pocit, že zomriem. Psychiatrička mi následne zvýšila dávku alprazolamu, ale začal som sa cítiť ešte horšie na psychickej aj telesnej rovine, bolievalo ma doslova celé telo.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Žiadny lekár vám nevedel pomôcť?

Chodil som po rozličných špecializovaných vyšetreniach, ale lekári nič nezistili. Cítil som sa príšerne, ale z medicínskeho hľadiska som bol zdravý. Moja kamarátka neurologička mi odporučila, aby som ďalej užíval alprazolam. Keď som vyslovil obavy, či mi nemôže byť zle práve kvôli tomuto lieku, tak ma šokovala jej odpoveď: „Je to neškodný liek, berú ho všetci, veď ho predpisujem aj deťom!“

Išiel som opäť k svojej psychiatričke, lebo k nervozite sa pridali úzkosti a nespavosť. Nasadila mi stabilizátor nálady s účinnou látkou valproát a neskôr, keď sa môj stav zhoršoval, mi predpísala lítium, čo je tiež thymostabilizátor (stabilizátor nálady). V tom čase som nevedel, že obe tieto účinné látky sa používajú pri liečbe manických stavov. Cítil som sa ako zombie, v hlave som mal kolotoč šialených myšlienok, pocitov a bolesti. Už som nedokázal pracovať, v práci som dal výpoveď. Našťastie som mal našetrené peniaze a mohol som z nich žiť. Ostal som doma a pretĺkal sa životom.

Nejako ste sa ale zo svojich problémov dostali, kto vám pomohol?

Pomohla mi moja terajšia manželka, ktorá pochopila, že trpím kvôli kombinácii liekov, ktoré mi naordinovala psychiatrička. Čítala odborné materiály, s ktorými pracujú odvykacie kliniky v zahraničí, napr. manuál britskej profesorky Heather Ashton. Zároveň zisťovala, kto by mi mohol pomôcť zbaviť sa závislosti na benzodiazepínoch. V našich zemepisných šírkach žiaľ dlho nemohla nikoho nájsť.

Absolvoval som dve hospitalizácie, jednu na uzavretom oddelení v slovenskej psychiatrickej nemocnici, kde mi vysadili všetky lieky okrem alprazolamu. Znížili mi jeho dávku, po dvoch týždňoch som začal pociťovať abstinenčné príznaky a náročné stavy, z ktorých som nemusel vyviaznuť živý. Dovtedy som nevedel, že benzodiazepíny sú návykové. Preto by sa mali brať len vo výnimočných prípadoch a krátkodobo. Existuje množstvo pacientov, ktorých ich lekári nepoučili o užívaní. Epidémia nadužívania „benzákov“ je u nás ešte skrytá pod povrchom, keďže sa o nej takmer vôbec nehovorí. Mám pocit, že ľudia ich bežne hltajú ako lentilky.

Pre nedostatok komunikácie a záujmu zo strany personálu som podpísal reverz, stále som sa cítil veľmi zle a chcel som ísť domov. Potom som absolvoval ešte jeden pobyt na klinike v Čechách. Primár pri pohľade do môjho odpisu liečby z oblasti psychiatrie poznamenal, že či ma chcela moja lekárka zabiť, keď mi predpísala takýto koktejl liekov.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Ako u vás prebiehalo vysádzanie alprazolamu?

Napokon sme s manželkou našli jedného lekára na Slovensku, ktorý sa venuje odvykaniu od benzodiazepínov a ten mi pomohol, stal sa mojim novým ambulantným psychiatrom. Rozhodol som sa postupne a po malinkých kúskoch zmenšovať dávku alprazolamu bez toho, aby som ho nahrádzal nejakým iným benzodiazepínom, napr. diazepamom.

Odvykanie trvalo niekoľko mesiacov a bolo mi stále veľmi zle, mal som šialené úzkosti. Nevedel som sa zhlboka nadýchnuť a tešiť sa, necítil som žiadny život, bol som druhým na obtiaž. Ľudia v mojom okoli boli zo mňa vydesení, keďže netušili, čo sa mi deje.

Prežíval som nepríjemné stavy, kedy som mal jednu polovicu tela studenú a druhú teplú. Ešte horšie bolo, že som nerozumel slovám. Pozeral som film a nepochopil som ho. Nerozumel som vlastne ničomu, nedokázal som komunikovať, len som sa triasol a skučal. Pár krát som stál na koľajisku s tým, že si chcem vziať život, ale zvíťazil môj pud sebazáchovy. Sú to strašné stavy a ani sa nečudujem, keď si psychicky chorí ľudia chcú siahnuť na život.

Myslím si, že to, čo som prežil, by mnohí nezvládli. Proces odvykania je nesmierne náročný, ale dá sa dotiahnuť do úspešného konca. Alprazolam som definitívne vysadil asi po 3 mesiacoch. Od roku 2013 neberiem žiadne benzodiazepíny. Môj nový psychiater mi nasadil SSRI antidepresíva, ktoré mi pomohli zbaviť sa úzkostí a užívam ich dodnes. Hoci tieto lieky nie sú návykové, mám pred nimi rešpekt. Ešte stále pociťujem paniku zo závislosti.

Ako sa máte dnes? Čo vám pomáha byť duševne stabilizovaný?

Dnes sa mám dobre, hoci covidová doba priniesla aj do môjho života isté problémy. To pozitívne, čo priniesla, je to, že sa viac hovorí o psychických problémoch a hlavne aj o závislosti na benzodiazepínoch.

Keď sa mi polepšilo, začal som znova športovať. So slzami v očiach som sa vyvliekol von a šlapal som na bicykli do kopca a po lesoch, kým som vládal. Konečne som cítil, že žijem, zbavil som sa toho neprestávajúceho „pekla v hlave“.

 

V čom by sa mal podľa vás zlepšiť zdravotný systém na Slovensku?

Na základe mojej skúsenosti si myslím, že medzi pacientmi chýbajú informácie od slovenských odborníkov ohľadom závislosti od benzodiazepínov. Podľa mňa by lekári mali by potrestaní, ak pacientovi predpíšu nesprávnu liečbu, ktorá mu uškodí tak veľmi, ako uškodila mne.

Problémom je nedostatočný čas na vyšetrenie a chýbajúca komunikácia. Stáva sa, že psychiater určí diagnózu pacienta za päť minút. Podľa mňa by mal mať každý psychiater aj psychoterapeutický výcvik. Problém vidím aj v nedostatočnom financovaní psychoterapeutických sedení zo strany zdravotných poisťovní, lebo bežne si ich ľudia nemôžu dovoliť ako samoplatcovia.

Čitateľom blogu by som chcel odporučiť tento rozsiahly článok s dátami z Českej republiky, ktorý popisuje problematiku fungovania psychiatrie. Podobný nelichotivý stav je podľa mňa aj na Slovensku.

Text: Petra Siažiková

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Odborná korektúra: MUDr. Juraj Marček

Fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondent si želal zostať v anonymite. Názory respondenta sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.