Denník N

Petržalka obohatená o gýčovinu a čo na to mestská časť?

Zdroj: Gallery from the group Bratislava v hľadáčiku.
Zdroj: Gallery from the group Bratislava v hľadáčiku.

Súsošie Lasica, Satinský a Filip v Petržalke je typický príklad ignorácie a výsmechu umeniu vo verejnom priestore. Má to občanov mestskej časti trápiť alebo ponecháme výber umeleckých diel na developerov a budeme radi, že sa nedožijeme ešte niečoho horšieho? Dúfajme.

Osadenie súsošia Lasica, Satinský, Filip na Lužnej ulici v Petržalke som postrehol na facebooku mestskej časti Petržalka (ďalej ako MČ). Naskytuje sa mi ako obyvateľovi jednoduchá otázka. Skutočne je v poriadku umiestňovať umelecké diela do verejného priestoru iba na základe subjektívnych preferencií developera?

Vzhľadom na to, že MČ nedokáže ovplyvniť umiestnenie a výber diela na súkromnom pozemku, nepokladá za dôležité tento výber a umiestnenie aspoň zotázniť. Namiesto toho sa týmto nešťastným súsoším pochválila, nekriticky. Nedala si námahu opýtať sa odborníkov (ich názory nájdete na konci článku), čo si o tomto súsoší myslia. Ako odborníkov ich odignorovala podobne ako developer. Namiesto toho dala priestor a aktívnu podporu laickým názorom verejnosti.

Nemalo by v prvom rade MČ záležať na odbornosti? Nemala by po porade s odborníkmi skôr odsúdiť postup, ktorý developer zvolil? Mohla dať jasne najavo, že takýto postup nie je profesionálny. Otvorila tak nebezpečný precedens a nepriamo schválila výber diela do verejného priestoru spôsobom, ktorý nie je v poriadku.

Začnú na území MČ vyrastať súsošia alebo iné diela velikánov od čias veľkomoravskej ríše, lebo úplne postačuje, že sa to developerovi páči? Bude to považovať MČ za obdivuhodné? Snáď nie.

Do verejného priestoru sa majú umiestňovať diela, ktorých výber má podliehať komisii odborníkov s patričným vzdelaním, praxou a skúsenosťami v oblasti umenia, kultúry a verejného priestoru. Bez pochyby by mala čo do toho povedať aj MČ. Ak teda má čo povedať a je na to pripravená.

Už sme si zvykli, že byť lekárom alebo vedcom sa dá aj od klávesnice, od teraz si môžeme začať zvykať, že developer je skúsený a fundovaný vo výbere kvalitných umeleckých diel, ktoré patria do verejného priestoru.

Verejnosť sa medzitým na facebooku MČ zahrala na odbornú porotu, ktorá tento počin svojimi lajkami „schválila“ a nikomu to nepríde divné. Potrženo, sečteno, takto sa vyberajú umelecké diela do verejného priestoru v 21. storočí za povzbudenia MČ.

Občas zlý a občas dobrý developer

Developer je obvykle v dosť nemilej situácii. Keď chce legálne stavať na území MČ je často verejnosťou kritizovaný. Verejnosti sa to väčšinou nepáči. Vadí im zastavanie zelene, paradoxne väčšinou bez funkčnosti, totálne zničenej, vyprahnutej a spustnutej. Neudržiavanej. Verejnosti sa to zrejme takto páči viac. Kritický sú aj často k samotnej výstavbe. Každý má právo na názor. Je to v poriadku.

V prípade osadenia umeleckých diel, však už tak kritická nie je. Kde sa stratila tá kritika voči developerovi? Väčšine sa súsošie páči a sú radi, že sa „aspoň dačo“ spravilo. Ak sa uspokojíme s „aspoň dačo“, nemôžeme čakať nikdy viac, lebo nám bude vždy postačovať „aspoň dačo“. Nie len v umení.

Naopak. Mali by sme volať po odbornosti v každej oblasti. Je potrebné do budúcnosti odmietať osadenie hocičoho hocikam len preto, že developer môže a chce.

Naservírované súsošie konzumujeme ako spotrebný tovar. Fotíme sa a tešíme z novej atrakcie. Zabúdame však, že umenie nie je atrakcia ako kolotoče, kde za rok žiaľ napočítate viac návštevníkov ako v galérii. Kto je tá verejnosť, ktorá sa vyjadruje k páčivosti súsošia na Lužnej? Vkus nadobudnutý na kolotočoch spolu s developerom rozhodli.

Na čo sa to pozeráme?

Paradoxom je, že developer sa pýtal pozostalých (p. Satinský, p. Filip) a p. Lasicu s manželkou na ich názor k prevedeniu diela. Je veľká škoda, že sa nedokázal opýtať na názor odborníkov.

K dielam, ktoré sú na očiach verejnosti a verejnosť je s ním denno denne konfrontovaná, by mala existovať prirodzená diskusia. Súkromný pozemok je jedna vec, verejný priestor vec druhá.

Prečo je existencia verejného priestoru ignorovaná? Vlastníctvo pozemku ctíme, čo je v poriadku, ale vlastník pozemku si nectí priestor, do ktorého zasahuje. Naše pohľady nezastaví hranica súkromného pozemku. V tomto prípade by som si to však želal. Som presvedčený, že okrem hŕstky divákov bez vkusu, by sa našlo aj mnoho pohŕdavých pohľadov.

Úcta k verejnému priestoru

Ide o zásah do nášho každodenného života. Ak developerovi záleží na verejnom priestore a má chuť, peniaze a čas ho dotvárať, nech ho dotvára spolu s odborníkmi a MČ. Také jednoduché, koza celá aj vlk sýty.

Som veľmi rád, že sa pri výstavbe bytových domov namiesto statika nepýtali predavačky alebo nedali urobiť obklady vodičovi autobusu, ktorý by to predsa tiež nejako zvládol. Umenie je zjavne vec, o ktorej môžu rozhodovať lebo je to také „jednoduché“.

Vymyslieť, objednať, vyrobiť, osadiť. Hotovo. Verejnosti sa to vraj páči. Skutočne nám stačí, že sa nám len páči? Nečakáme viac? Laik asi nie. V živote očakávame kvalitu a prvotriedne služby, ale v prípade umenia nám postačuje „aspoň dačo“ a taká jednoduchá páčivosť, ktorá vychádza len z poznaného a nostalgie. Doba nám prináša akceptovanie gýču od obývačiek až po verejný priestor.

Súsošie nie je nič iné len atrakcia čumilovského typu. Pozeráme sa na priehľadné a gýčovité stvárnenie troch interpretov, ktorí dávajú význam súčasnej žijúcej generácii. Je vhodné random umiestňovať prchký nápad hocikde a hocikým len preto, že môže? Zamyslieť sa nad lokalitou, históriou by bolo to najmenej bolestivé z tohto marazmu.

Čo však možno očakávať, keď sa k hodnotným dielam staviame ako k odpadu? Triblavina je toho na Slovensku príkladom. Mušlu a Strom života zachránil Martin Kleibl s finančnou podporou MČ. Bez vetra sa lístok nepohne ani v prípade uvoľnenia financií na tieto dva projekty. Smutné. Vyčkávať kým sa niekto ozve a keď nie … necháme to padnúť.

Možnosti do budúcna

Chce MČ utvárať pre budúce generácie kvalitný verejný priestor alebo sa len naďalej nečinne prizerať? Chce MČ a naši zástupcovia laicky súhlasiť s masou lebo z tej istej masy vzišli, a nachádzajú v nej názorové stotožnenie namiesto hľadania skutočného odborného názoru a jeho interpretácie?

Nie som naivný. Umenie nebude asi nikdy priorita, ale môže to byť jedna z vecí, kde tiež vedia pracovať odborne. Verím, že obroda započne aj na týchto miestach.

Nájsť pochopenie pre verejný priestor v jeho širšom kontexte, kde nejde len o chodníky, trávu a stromy, ale aj o jeho dotváranie umením, lebo umenie nás dotvára a formuje. Nemusíme všetci navštevovať galérie, i keď tie nám vkus isto dotvárajú. Môžeme ako verejnosť požadovať, aby sa dotváral kvalitne. Odbornosť a profesionalita nám kvalitu zaručia. Očakávam, že naši volení zástupcovia spolu s MČ by mohli byť prezieravejší.

Ako sa staráme o umenie

Na území Petržalky je množstvo umeleckých diel ešte z čias výstavby Petržalky. Sú vystavené počasiu, ľudskej činnosti a nevedomosti. Mnohé z nich sú neudržiavané.

Oslovil som MČ (Mgr. Máriu Halaškovú – hovorkyňu MČ Petržalka) s pár otázkami, avšak od 9.1.2022 teda po 11 dňoch som odpoveď nedostal. Oslovil som i komisiu kultúry a mládeže, ktorá mi takmer obratom odpovede poskytla. Nie je z nich cítiť dostatočnú informovanosť.

Odpovedala poslankyňa za MČ Petržalka a predsedníčka komisie kultúry a mládeže Mgr. Mirka Makovníková Mosná:

Ako MČ pristupuje k ochrane a údržbe umeleckých diel na svojom území?

Do odchodu vedúcej referátu kultúry a športu (6/21) sa tým intenzívne a pravidelne zaoberala pracovná skupina pod jej vedením; ktorá už mala takmer skompletizovaný zoznam (obsahujúci o.i. stav, vlastníctvo,…). Nemám vedomosť v akom stave rozpracovanosti je teraz po obsadení miesta novou vedúcou a či sa pokračovalo ďalej v práci.

V roku 2012 obdržala MČ súpis umeleckých diel (od Mgr. Sabiny Jankovicovej ArtD.) tak aby vedeli s nimi aktívne pracovať. Napr. Dúbravka všetky svoje diela udržuje, prečo tak nespravila MČ za 9 rokov?

Asi mala MČ iné priority. Viem, že sa obnovil Strom života a na Holubicu mieru by malo byť už všetko pripravené, aby sa mohla realizovať oprava.

Viete poskytnúť príklady očistených a udržiavaných umeleckých diel, ktoré boli obsatarané z iniciatívy MČ (bez dotacie na iniciativy p. Kleibla)?

Nie, ale to neznamená, že také neexistuje.

Nie, ale to neznamená, že také neexistuje alebo to znamená, že také neexistuje. Vyberte si. Strom života sa a Holubica mieru sa bude obnovovať vďaka iniciatíve Martina Kleibla za finančnej podpory MČ. Neočakávam, že MČ bude vyvíjať iniciatívu k osádzaniu nových umeleckých diel (čo by bolo samozrejme skvelé) na jej území, ale očakávam, že sa iniciatívne postará o ich obnovu.

V publikácii, ktorá je výstupom konferencie „Čo pre vás znamená umenie vo verejnom priestore?“ je aj text Mgr. Sabiny Jankovičovej, ArtD., kde uvádza nasledovné (text bol skrátený):

„Jediné mestské časti, ktoré sa postarali o diela vo svojom priestore, sú MČ Dúbravka a MČ Rača. V roku 2012 dostala každá mestská časť jeden výtlačok súpisu diel, ale iba niektoré úrady s daným materiálom aktívne pracovali v prospech sôch na svojom území. Iné mestské časti sa o diela komplexne nepostarali. MČ Ružinov a MČ Petržalka sú priestory s najväčším počtom diel na svojich sídliskách. Obe územia sú vhodné na organizovanie exkurzií, nakoľko diel je tu dosť blízko seba. Bohužiaľ väčšina z nich je zanedbaná.“

Práca Martina Kliebla je viac než dosť viditeľná. Diela chátrajúc by boli považované len za akýsi odpad, ktorý treba vyhodiť. Prečo sa nenašla chuť a motivácia začať riešiť problém skôr a z iniciatívy MČ?

Z časti na to odpovedal poslanec za MČ Petržalka Doc. Ľuboš Kačírek, PhD.:

Hlavný problém je, pokiaľ ja viem, s majetkovým nevysporiadaním umeleckých diel. Inak povedané, MČ nemôže investovať do cudzieho majetku, preto to aj rieši poskytovaním finančných dotácií združeniam. Plus je tu aj kompetenčný problém, že či majú tieto umelecké diela patriť magistrátu, alebo MČ.

Problém to určite je, otázne je, či problém chceme riešiť alebo ho nazývať problémom ďalších 30 rokov. Bezpochyby problémy sú na to, aby sa riešili. Nie je to určite jednoduché, ale nie nemožné. Ja dúfam, že sa nájde niekto medzi poslancami, kto sa oprie do tejto témy.

Názory odborníkov

Oslovil som zopár odborníkov, nech sa vyjadria k preberanému súsošiu a jeho osadeniu. Nižšie uvedení môj blog predtým nečítali, ich názor sa vzťahuje len k dielu súsošia alebo ako názor na stav umenia vo verejnom priestore.

Dotyčné výtvarné dielo nás svojou formou vracia do 90. rokov, ktoré zašpinili verejný priestor figurkami pre pobavenie verejnosti, realizáciami bez kvality a vkusu.

V tom čase nebol verejný priestor nijako regulovaný pravidlami zo strany mesta Bratislavy a niektoré takéto, často súkromné, počiny nás svojou nevkusnou vizualitou obťažujú dodnes, napríklad socha Valentínka na nábreži, kde si majiteľ vymohol od mesta ten jeden meter štvorcový, na ktorom stojí…Iste, do toho, čo je na súkromnom pozemku nikto zo samosprávy nemôže „kecať.“ Takže aj v prípade súsošia Lasica Satinský Filip, nemôžeme mať žiadne výhrady k tomu, čo si robí majiteľ na svojom pozemku.

Môžeme mu len odporúčiť, aby nabudúce svoje peniaze investoval rozumnejšie, pozrel si najprv verejnú diskusiu na tému dielo vo verejnom priestore, ktorá v posledných rokoch je už celkom živá aj v dennej tlači a informácie o tom, čo je adekvátne z hľadiska kultúrneho prínosu, sú dostupné.

Dielo trom obľúbencom je jednoducho gýč, ktorý vzbudzuje uslzené emócie širokého publika, ale ako dielo je nekonečne nudné a svojou formou priam odpudzujúce.“

Mgr. Sabina Jankovičová, ArtD.
kunsthistorička zaoberajúca sa umením vo verejnom priestore

„Túto realizáciu osobne nepoznám a jej osadenie z fotky posúdiť neviem, ale kvalita diela je zjavná. No napriek tomu, že ide o typický gýč si myslím, že je dobré, ak sa vracia potreba sôch do verejného priestoru. Takto môžeme dúfať, že sa časom vráti aj ich kvalita.“

Mgr. Alexandra Kusá, PhD.
riaditeľka SNG

„Jedna vec je legislatíva. Druhá – kultúrna úroveň spoločnosti. Na Slovensku mnohé obce nemajú ani poriadny územný plán sídla, nie to regulatívy pre drobnejšie zóny…

V civilizovanejších a kultúrnejších krajinách si samosprávy svoje územie spravujú omnoho starostlivejšie a idú omnoho viac do hĺbky. Robia to systematicky, priebežne a dlhodobo. Stojí to však peniaze. Chce to vôľu a vyžaduje odbornosť… Pravidlá sa vytvárajú v predstihu, koncepčne a nie iba keď “horí”.

Žiaľ u nás zatiaľ nie je vôľa investovať napred do “rozumu”. Definovať najprv pravidlá (vytvoriť zrozumiteľnú, rešpektovanú spoločenskú dohodu) platné pre všetkých… A potom podľa nich postupovať.

Prostredie v ktorom žijeme je vernou vizitkou spoločnosti ktorá ho vytvára a spravuje.“

Ing. arch. Štefan Moravčík

„Nech si neznalý problematiky hovorí čo chce, ale výstavba Petžalky mala svoj systém. Ako po urbanistickej stránke, tak aj čo sa týka osadzovania diel. Ku každému súboru stavieb bolo vypracované libreto umeleckého dotvorenia, ktoré malo svoju logiku, autorov aj ich návrhy vyberala ODBORNÁ komisia.

Toto všetko dnes bohužiaľ chýba a tak na fasádach domov vznikajú podivní smajlíkovia, divné bronzové reliéfy bez kontextu a ďalšie Disneylandovské atrakcie, ktoré zadáva a schvaľuje asi developer, jeho priatelia a rodina.“

Mgr. art. Martin Kleibl, ArtD.
zdroj: Konduktor Petržalka, úryvok z príspevku zo dňa 6.12.2021. Uverejnené s dovolením autora.

Teraz najčítanejšie

Zdenko Pek

Zástupca vlastníkov, ktorého zaujíma téma vlastníctva bytov. Povedomie ľudí o vlastníctve bytov je slabé a verím, že mojimi článkami tento neduh aspoň čiastočne odstránim. Ak nájdete v mojich článkoch chybu, budem rád, ak mi napíšete. V prípade otázok ma môžete kontaktovať na blog@pek.sk.