Zo spomienok na Oxford: Kvôli mne prvé stretnutie nášho knižného klubu nebolo o knihách

Bol to môj predposledný večer v Anglicku. Všade panovala sviatočná atmosféra. College-ový zbor spieval koledy. Vonku sa rozdával punč a vianočné sladkosti. Všade bolo plno veselých študentov. Ja som ale nemala čas pristaviť sa pri nich. S ľútosťou som za sebou nechala dav zhromaždený okolo stolu s donutami. Ja som mala dôležitejšie povinnosti. Ponáhľala som sa na stretnutie môjho knižného klubu.

Knižný klub bol myšlienkou Fernanda, jedného z mojich tútorov. „Myslím, že stojí za to študovať biomedicínu nielen z učebníc, ale aj z modernej populárno-vedeckej literatúry. Získame tak nové uhly pohľadu,“ predostrel nám Fernando nadšene svoj plán počas jedného z našich mnohých stretnutí. Priznám sa, že Fernandove slová som spočiatku nebrala veľmi vážne. Rozprávať o knižnom klube je jedna vec a venovať čas čítaniu kníh a rozprávaniu sa o nich je vec druhá. Pochybovala som, že by Fernando chcel venovať svojim študentom toľko svojho voľného času.

Ukázalo sa ale, že som sa vo Fernandovi mýlila. Za pár dní, po našom stretnutí mi prišla na mail tabuľka so zoznamom kníh. Mala som sa pripísať ku tým dielam, ktoré má naviac zaujali. Plán bol nasledovný. Každý trimester si zvolíme jednu knihu, z ktorej prečítame tak veľa, ako budeme stíhať a potom sa stretneme, aby sme sa podelili o svoje dojmy z čítania. Iba podotýkam, že tento knižný klub nebol oficiálnou súčasťou nášho štúdia. Vznikol z Fernandovej vlastnej iniciatívy a tak bol dobrovoľný.

Ja som sa rozhodla, že sa zapojím. Však prečo nie? Najviac hlasov mal bestseller profesora Anila Setha: Being You – A New Science of Conciousness.* Aby som ušetrila drahocenný čas, zohnala som si 13-hodinovú nahrávku knihy, ktorú som počúvala pri upratovaní, kreslení diagramov k esejám či pred spaním. Nahrávku som ale nedopočúvala celú. Nebolo to ani tak tým, že som nemala dosť času, ako tým, že ma kniha vôbec nezaujala. Namiesto vzdelávania sa o ľudskom vedomí som sa tak vo voľnom čase ocitla pri počúvaní slovenských rozhlasových rozprávok alebo čítaní detektívok od Agathy Christie.

(*Nenašla som slovenský preklad. Názov sa dá ale preložiť ako: Byť tebou – Nová veda o ľudskom vedomí. Ľudským vedomím sa myslí schopnosť ľudí uvedomiť si vlastnú existenciu a rozdiel medzi tým čo som ja a čo nie je ja. )

Na stretnutie knižného klubu som teda šla s miernymi obavami. Ukázalo sa ale, že boli neopodstatnené. V prvom rade, veľa účastníkov nášho stretnutia boli na tom s čítaním rovnako ako ja. A v druhom rade, bola som jediná zo štyroch prváčok biomedičiek z môjho college, ktorá sa tam ukázala. Ako som sa neskôr dozvedela, moje tri spolužiačky nemali čas ani začať s čítaním.

Spolu s Fernandom sa nás zišlo sedem. Medzi zúčastnenými som s radosťou rozoznala moju collegovú mamu a dve kamarádky medičky. Fernando  sediaci za vrcholom stola mal pred sebou vianočné pečivo, džús a flašu vína, ktoré nám priniesol. Ako sa ale ukázalo, nikto z prítomných nevlastnil otvárač na víno a tak sme zostali pri džúse. „Čo ste to za študentov?“ čudoval sa nám so smiechom Fernando.

Pri úvodnom zdieľaní celkových pocitov z našej zvolenej knihy sa ukázalo, že nikoho obzvlášť nenadchla. „Asi sa zhodneme na tom,  že o danej téme by sa dalo písať lepšie,“ zhrnul to Fernando. Diskusia o knihe hneď zo začiatku viazla. Spomenuli sme zopár zaujímavých myšlienok autora. Fernando ich ale takmer všetky spochybnil. Asi sa mu kniha vážne nepáčila. No a výsledkom toho celého bolo trápne ticho.

A tak som sa rozhodla našu diskusiu trochu oživiť. S vedomím toho, aký bude mať moje tvrdenie ohlas som povedala: „Na tému ľudského vedomia som čítala jednu omnoho lepšie napísanú knihu. Nebola ale vedecká, skôr filozofická. Autor obhajoval myšlienku, že ľudské vedomie má nielen prirodzený ale aj nadprirodzený základ. Inými slovami, duša môže existovať bez tela*.“ Moje slová mali očakávaný účinok. Fernando začal ihneď obhajovať čisto biologický základ existencie. Moje dve kamarátky medičky – hinduistka a katolíčka – zaujali opačný postoj. Obhajovali existenciu duše a posmrtného života.

(*Išlo o jednu z kníh C.S.Lewisa. Neviem ale teraz o ktorú.)

„Ak neveríš v existenciu duše, veríš v slobodnú vôľu?“ pýtala som sa Fernanda čisto zo zvedavosti. Ako sa ukázalo, Fernando v slobodnú vôľu neveril. A tak sa diskusia rozpútala nanovo. Bol to zaujímavý rozhovor. Ak mám pravdu povedať, argumenty oboch strán neboli práve najelegantnejšie. Ale aby som nás obhájila, nezišli sme sa tam ako filozofi, ale ako medici a biomedici.

Okrem toho, že som diskusiu roznietila, nehrala som v nej veľkú úlohu. Sem-tam som reagovala, keď sa mi zdalo, že niekoho argument je chybný. Inak som sa snažila nájsť spoločnú pôdu medzi dvoma opačnými presvedčeniami. Môj príspevok do diskusie znel asi takto: „Ak teraz na chvíľu odhliadneme od toho, či slobodnú vôľu máme alebo nie, určite sa zhodneme na tom, že z morálneho hľadiska je potrebné aby sme žili s vedomím slobodnej vôle. Inak by sme mohli obhajovať svoje zlé rozhodnutia, zlozvyky, či dokonca zločiny tým, že sme nemali na výber.“ Zišlo sa mi, že som na strednej mala predmet teória poznania (niečo ako filozofia). Mohla som môj argument podporiť výskumom. Konkrétne som spomenula experiment, v ktorom sa účastníci začali správať sebeckejšie po tom, ako si vypočuli dôkazy o tom, že nemajú slobodnú vôľu.

Myslím, že sa nám podarilo ukončiť náš knižný klub v dobrej nálade a v akceptácií toho, že sa nikdy úplne nezhodneme . Pri odchode nám ešte Fernando ponúkal mince pies (typické anglické vianočné pečivo). „Zoberieme si, lebo nemáme na výber. Nemáme predsa slobodnú vôľu,“ žartovali sme. „I feel over-mince-pied (prejedla som sa mince-pies),“ priznala som sa kamarátke katolíčke po tom, ako sme sa ešte cestou z knižného klubu zastavili pri stoloch s vianočným pohostením. „Aj ja,“ povzdychla si ona. „A môžeme si za to sami, lebo sme napriek našej slobodnej vôli zjedli  viac ako potrebujeme,“ zhodnotila som položartom.

Veru, mať slobodnú vôľu je jedna vec a využívať ju správne je vec druhá.