Minister a poslanci by mali ísť príkladom. Nemali by víno piť a vodu kázať.

Vo februári som mal ťažký zápal pľúc na oboch stranách, bol som hospitalizovaný na Covid-19 oddelení. Po návrate domov vedúci lekár Pľúcnej ambulancie nemocnice v Ružinove po prezretí výsledkov mi povedal, že mi život visel na vlásku a mám šťastie, že ešte žijem. Síce som bojoval s postcovidovým syndrómom, cítil som sa čoraz lepšie. Koncom júla som sa dal zaočkovať, ale v novembri som mal pozitívny antigénový test. Veľmi som sa zľakol a bál sa, že sa znovu dostanem do nemocnice.

Keďže som tým už raz prešiel, sám som cítil tú bolesť a videl som na covid-oddelení smrť a zúfalstvo deň, čo deň, nechcel som to znovu zažiť. Mal som šťastie, skoro bez príznakov som prekonal ďalší covid. Či to bolo očkovaním alebo tým, že som už raz prešiel covidom, alebo vďaka obom faktorom,
to neviem. Jedno je však isté. Som vďačný za to, že to tak skončilo. Ako som už vravel, v novembri som sa dal otestovať antigénovým testom, čo stál 10 eur – od Národného centra zdravotníckych informácií som o výsledku dostal SMS-ku a email.

V správe ma informovali: som pozitívny, musím ísť na desať dní do karantény. Ale, keď chcem Covid- preukaz, s potvrdeným covid-ochorením mám ísť počas karantény na ďalší PCR-test!

S nákazlivou chorobou mám hodiny čakať v rade, riskovať, že ostatní sa pri mne nakazia. Ďakujem, ale nie!
To všetko len preto, lebo ministerstvo sa rozhodlo, že neakceptuje výsledok antigénového testu, napriek tomu, že som o tom bol oficiálne informovaný formou SMS aj emailu. Pre mňa je to nepochopiteľné. Cena PCR-testu bez registrácie stojí 40 eur. Takže mám zaplatiť 40 eur za to, aby som dostal oficiálny výsledok, bez čakania v rade a chorý?
Mám taký pocit, že tu ide skôr o zisk: na prvom mieste sú peniaze a potom zdravie. Pričom spôsoby riešenia pandémie sa menia každou hodinou. Už sa nedá z toho vymotať.

Možno by bolo treba sa viac starať o občanov a zdravotníkov, a nie organizovať výlety do exotických krajín počas pandémie – hovoriac o tom, aby každý ostal doma. Skoro ani k svojim príbuzným nemôžeme ísť, ak na to nemáme vážny dôvod. Pokrytectvo.

Minister a poslanci by mali ísť príkladom. Nemali by víno piť a vodu kázať.

Nemali by stále sťažiť život občanom a ombezovať ich pomocou rôznych rozhodnutí. Máme pracovať, platiť dane, dodržiavať pravidlá. Ale Tí, ktorí tieto zákony a predpisy sformulujú, ich nedodržiavajú. Čo je naša úloha? Ticho sedieť, strpieť, súhlasiť a uznať ich prácu, aby sa cítili byť dôležití?