Odvaha byť neobľúbený

V Japonsku pôsobí Ičiró Kišimi, ktorý sa dlhodobo zaujíma o dielo Adlera a snaží priblížiť ho japonskej spoločnosti. V Japonsku tento velikán nie je moc známy. Japonsko je tiež krajinou, kde je šťastie dôležitou témou. A tak Ičiró Kišimi siahol po gréckej koncepcií eudaimon – čo je umenie dobrého života a cez túto koncepciu začal Japoncom hovoriť o Adlerovi.

Táto jeho aktivita oslovila Fumitaku Kogu, ktorý Kišimiho nahovoril na spoločnú knihu. A tak vznikla kniha: Odvaha byť neobľúbený, ktorú si dnes priblížime.

Často sa medzi sebou hádame, kto má pravdu. A je to dôležité? Ak mám pravdu, potrebujem uznanie druhého? Má nás hnať túžba po pravde a nie túžba vyhrávať nad druhými. Ak sa dohadujeme kto má pravdu, súťažíme. Inak by sme viedli dialóg a používali argumenty…

Ako už bolo naznačené, podkladom bude grécka filozofia a koncepcia eudaimon. A tiež Adlerové dielo. Toto všetko sa Kišimi s Kogom rozhodli ponúknuť čitateľom cez Sokratovský dialóg.

Sokratovský dialóg, to je rozhovor. Kde otázku strieda odpoveď a tak stále znova a znova. Zaznievajú tu argumenty. A človek sa učí kriticky myslieť. Kišimi s Kogom sa rozhodli pre dialóg mladíka, ktorý prichádza za starcom – filozofom. Stretnú sa spolu počas piatych večerov. A my si priblížime to najzaujímavejšie z ich stretnutí.

Peniaze dávajú človeku slobodu, ale to najdôležitejšie, si za ne nekúpime. Ak nás nikto nemiluje, ak nemáme skutočných priateľov. Čo máme?

Často sa to, čo sa deje v prítomnosti, snažíme vysvetliť tým, čo sa stalo v minulosti. Tu nejde o snahu poučiť sa. Je pravda, že minulosť ovplyvňuje prítomnosť a aj budúcnosť. Ale bolo by chybou skĺznuť do determinizmu. Ľahko by sa stalo, že by sme sa natoľko nechali pohltiť minulosťou, akoby nič iné už neexistovalo. A to by bol determinizmus – viera, že všetko je už dané a nemôže to byť inak. Ak všetko určuje minulosť, skončili by sme pri nihilizme a pesimizme. Chýbala by nám nádej. Na čo to všetko? Na čo sa snažiť? Má ešte niečo zmysel? Ľudí nepoháňa minulosť, ale ciele. To čo bude. A preto treba niečo urobiť. Teraz.

Osamelosť nie je primárne dôsledkom samoty, ale nášho postoja. Môžeme byť obklopení ľuďmi a predsa byť osamelí…

Cestou k šťastiu je prijať sám seba. Takého, aký som. A mať rád sám seba. Potom už nie je dôležité, do akých podmienok som prišiel, aké mám zázemie, dary a talenty, ale ako s nimi naložím. Ak som nešťastný, potom niečo treba v mojom živote zmeniť? Ale čo? K spoznaniu toho potrebujeme odvahu. A tú potrebujeme aj pre uskutočnenie zmeny. Často sme nešťastní, pretože sa bojíme zmeny. Chýba nám odvaha a tak hľadáme dôvody, prečo sa to nedá.

Problémy ktoré máme, sú do veľkej miery spojené so vzťahmi. Ak by sme boli sami, potom by väčšina našich problémov pominula. Pracovné a osobné vzťahy. Ale bez vzťahov sa nezaobídeme…

Často zápasíme s pocitom menejcennosti. Máme pocit menšej hodnoty. To je náš subjektívny pocit. Ten však nie je objektívny. Náš pocit je ovplyvnený naším prežívaním – to ako premýšľame o sebe. Je dôležité, aký význam prisudzujeme skutočnostiam. Ak sa budeme porovnávať s inými, vždy sa nájde niekto, kto bude v niečom lepší. Ale to neznamená, že nie sme dosť dobrí. Najlepší spôsob ako sa vysporiadať s pocitom menejcennosti, je pracovať na sebe. Keď na to príde, jediný s kým potrebujeme súťažiť, sme my sami. A my sami – naše ideálne „ja“ je tým, s ktorým sa treba porovnávať. To je skutočnosť – kto som a vízia – kým sa mám stať.

Problémy vo vzťahoch sú často spojené so súťažením. Pretože pri súťaži, niekto vyhrá a niekto je porazený. S tým sa spája nespokojnosť, ale aj úzkosť, či hnev.

Keď nás niekto pochváli, poteší nás to. Ale my naozaj nepotrebujeme pochvalu iných. Ak sa budeme usilovať o pochvalu, potom sa budeme snažiť druhým zapáčiť a to aj za cenu, že prestaneme byť sami sebou. A to je problém. Nežijeme preto, aby sme dostali uznanie, ale aby sme boli sami sebou. My máme rozvinúť svoje dary a potenciál. V tom tkvie náš recept na šťastie. A ak to robíme, nepotrebujeme uznanie iných. Máme totiž dobrý pocit zo seba, že sme dobre naložili so svojím životom. Ak máme byť sami sebou, potom riskujeme, že nebudeme obľúbení. Ale to je v poriadku. Ak je to potrebné pre dosiahnutie šťastia, potom potrebujeme získať odvahu byť neobľúbený.

Problémy vo vzťahoch často spôsobuje, že sa staráme do iných. Alebo sa oni starajú do nás. Je dobré vedieť požiadať o pomoc a aj prísť niekomu na pomoc. Ale nemrhať zbytočne čas niečím, čo nepotrebujeme, alebo čo nie je naše (náš problém). Len nás to oberá o energiu…

Svoj domov, svoje útočisko a pocit bezpečia nachádzame v spoločenstve a v komunite. To je miesto, kam patríme. Navzájom si pomáhame a navzájom sa obohacujeme. Ako rovný s rovným. Nikto tu nie je stredom. A nikto nežije sám pre seba. Je dôležité, aby sme sa na živote spoločenstva podieľali a niečo do neho aktívne vkladali. To je náš prínos – to ako obohacujeme iných. Ak do spoločenstva niečo vkladáme, potom máme pocit, že do neho patríme. To je niečo, čo sa nedá nahradiť „členským“. Vzťah sa nevytvára peniazmi.

Ak nás niekto obohatí, poďakujme mu. Poďakovanie je prejavom užitočnosti – niekomu sme poslúžili. Ak chválime a kritizujeme, staviame sa do pozície toho, kto hodnotí. Ale ak ďakujeme, hovoríme že ten druhý je vzácny…

Hovorili sme o šťastí v spojitosti s tým, že viem kto som a pracujem na sebe. Čo s tým má spoločenstvo? Keď pracujeme na sebe, prinášame druhým seba ako dar. Sme pre nich obohatením a sme pre nich užitoční. Môžeme rozvíjať samých seba, ale ak nemáme s kým zdielať tieto schopnosti a dary, na čo to všetko? Omrzí nás to. Vďaka tomu že dávame iným účasť na svojom bohatstve, prežívame skutočné šťastie. Vďaka druhým, akoby sa radosť násobila.

Na to aby sme sa otvorili druhému človeku a spoločenstvu, musíme ľuďom dôverovať. Je v tom viera v človeka. Niekto môže našu dôveru zneužiť. Ak sa však o ňu necháme pripraviť, potom nedokážeme už uveriť nikomu…

Je veľa vecí, ktoré nemáme vo svojich rukách. Ale dôležité je, aby sme sa snažili. Vtedy vieme, že sme preto urobili všetko a ak to nevyjde, nemáme sa prečo trápiť. Nemôžeme sa trapiť tým, čo nebolo v našich rukách. A tak nakoniec prichádzame k zmyslu. Niekedy ho objavujeme a niekedy ho dávame. Ale kedy objaviť a kedy dať, to si každý musí zodpovedať sám. Dôležitý je ten obrat, že nežijeme sami pre seba. A tak nie je dôležitá len otázka, čo ostatní ľudia a svet ponúkne nám, ale aj čo my ponúkneme svetu a iným.

Často na druhých hľadáme chyby, aby sme našli zámienku. V skutočnosti to chceme s nimi ukončiť a hľadáme dôvod. Ak Vás na druhom začne niečo štvať, často je to tým, že sa zmenil Váš vzťah k nemu.

Tá kniha sa Vám bude páčiť. Úprimný dialóg. Vtiahne bezprostredne do deja. Zoznámite sa s gréckou filozofiou, čo je cenné v dobe, kedy strácame cit pre to, kde je pravda a čo je dobré. Je v tom aj kus Adlera od dôrazu na človeka ako individuálnu bytosť, až po jeho dôležitú úlohu v spoločenstve. Ale predovšetkým, vydáte sa na vlastnú cestu za šťastím. Jedno japonské príslovie hovorí: ak hľadáte nešťastie, čoskoro si Vás nájde. Vďaka tejto knihe sa naopak vydáte za šťastím. Teda ak máte odvahu byť neobľúbení. Ak to bude potrebné…

Na začiatku som písal, že vďaka Japonsku som sa dostal bližšie k dielu Adlera. Vždy to bol pre mňa autor, o ktorom som vedel, ale hlbšie som ho nepoznal. Vďaka knihe od Kišimu a Kogu, som sa o neho začal viac zaoberať a v okamihu keď čítate tieto riadky, už som myšlienkami v dvoch ďalších Adlerových knihách. A čítam aj knihu o Japonsku :).

Tomáš Hupka

Ps.: že Vám to dnes prišlo nejaké krátke a chcete svoje štyri stránky? Adler bol predchodcom humanistickej psychológie. V dnešnej dobe je asi najzraniteľnejším ohnivkom v jeho koncepcií – viera v človeka. Videli sme tak veľa zla a hlúpostí zo strany ľudí. Ak chcete pri téme ešte ostať, môžete siahnuť po knihe tvorcu integrálneho humanizmu – Jacquesa Maritaina Viera v človeka. Možno práve vďaka nemu znovu objavíte silu veriť v človeka…

Ičiró Kišimi pôvodne vyštudoval filozofiu. Celý život sa zaujímal o šťastie v duchu koncepcie eudaimónie a v kontexte Adlera. Ako konzultant Japonskej spoločnosti adlerovskej psychológie poskytuje pomoc a poradenstvo mladým ľuďom po celom Japonsku.

Fumitake Koga je japonským spisovateľom. Kišimiho kniha o Adlerovi ho nadchla pre jeho prácu a tak ho „ukecal“ na spoločnú knihu o Adlerovi a šťastí. A tak sa zrodila kniha Odvaha byť neobľúbený. Ktorú sme si dne priblížili…

Zdroj fotografie:

www. forbes. sk