Učím sa od detí: „Aj keď som smutný, aj keď sa hnevám.“
„Maminka,“ zavrčal môj 4-ročný syn v ustupujúcom amoku: „ty ma musíš VŽDY poľutovať, keď som smutný, aj keď som nahnevaný.“
Práve som bola nahnevaná aj ja. Išlo o niečo, čo môj syn chcel a ja som mu nedovolila a on v hneve dupal a kričal. Ja som mala v mojom psychickom rozpoložení silu iba na dve možnosti, buď na neho nakričať naspäť alebo byť ticho a snažiť sa ho ignorovať. Tak som zvolila druhú možnosť.
Nesprávne.
Často sa ako rodičia malých detí ocitáme v tomto stave. A nakoniec, možno aj v komunikácii s dospelými volíme z dvoch možností, ignor alebo hádka. Čo si vyberáme? Zdá sa nám zrelšie nepohádať sa, potichu prečkať napätie a potom sa k tomu vrátiť alebo aj nevrátiť? Alebo sa nám zdá konštruktívnejšie sa pohádať, aby sa „vyvetralo“ a potom sa prípadne uzmieriť alebo aj neuzmieriť? Následky oboch – ignorancie aj konfrontácií vidíme v priamom prenose denne.
Reakcia dieťaťa, ktoré sa hnevalo, ale zároveň túžilo po pozornosti a upokojení, ktoré ešte vo svojom veku a zrelosti samo nevie dosiahnuť, ma usmernila. „Ty ma musíš vždy poľutovať, keď som smutný, aj keď som nahnevaný.“ Inými slovami, potrebujem tvoju prítomnosť. Potrebujem, aby si ma vnímala a porozumela mi. Aby si mi pomohla s tým, čo je nad moje sily. A je jedno, ako to vyzerá. Či ako smútok a slzičky, pri ktorých sa každý rád pristaví a pomojká alebo ako hnev a kopanie, ktorého sa každý bojí a vyhýba sa mu. Je to skrátka signál, že toto je nad moje sily.
Ako veľmi by nám pomohlo, keby sme vedeli vnímať ľudí vo svojom okolí takto. Že či sú smutní, frustrovaní, unavení, nahnevaní, agresívni alebo apatickí, problém je, že niečo je nad ich sily.
A čo my s tým urobíme? Vládzeme použiť len jednu z overených reakcií – pohádame sa alebo sa budeme ignorovať? Budeme hneď hľadať a ponúkať riešenia? Alebo budeme odvážnejší a skúsime spomaliť, vnímať sa a porozumieť? Lebo to je VŽDY dobre.
