Denník N

Na Novú scénu sa tento víkend vracajú Bedári

Divadlo Nová scéna otvára svoje brány divákom už cez víkend 15. a 16. januára 2022 a to opätovným uvedením muzikálu Bedári na motívy slávneho románu Victora Huga. Toto dielo francúzskych autorov Alaina Boublila a Claude-Michel Schőnberga je najslávnejším a najdlhšie hraným divadelným muzikálom na svete. Po takmer dvoch rokoch prestávky, spôsobenej pandémiou koronavírusu, sa opätovne vracia na Novú scénu.

Na Bedároch začali jeho autori pracovať v roku 1978. Najprv vznikala francúzska verzia, ktorej prvý náčrt bol hotový o dva roky. Išlo však len o koncept zostavený z niektorých nosných piesní. Tento “prvý nástrel” autori vydali v roku 1980 aj ako album a ukázalo sa, že bol okamžite veľmi úspešný – predalo sa ho 260 000 kusov.

Jednu z vedľajších postáv – Courfeyraca v ňom naspieval sám autor hudby Claude-Michel Schönberg.

Na obale albumu bola litografia od Emila Bayarda nachádzajúca sa aj v pôvodnom knižnom vydaní Hugových Bedárov z roku 1862 znázorňujúca malú sirôtku Cosette zametajúcu dvor Thénardierovcov s metlou aspoň dva krát vyššou, než ona sama.

Pôvodná litografia od Emila Bayarda z roku 1862

Vtedy ešte autori netušili, že práve silueta Cosette z tejto litografie sa neskôr stane aj symbolom celého hudobného projektu.

Povzbudení úspechom sa Boublil so Schönbergom rozhodli pesničkovú verziu (veľmi odlišnú od dnešnej podoby Bedárov) inscenovať v Paláci športu v Paríži s kapacitou 4500 miest na sedenie. Úspech bol priam triumfálny a v priebehu troch mesiacov projekt videlo až pol milióna ľudí.

Až vtedy autori pochopili, že produkt má teoreticky potenciál uspieť aj celosvetovo, treba ho však dopracovať a preložiť do angličtiny – nakoľko špičkový muzikálový svet je dnes predovšetkým anglosaský. Na pomoc si zavolali už vtedy známeno britského producenta Camerona Mackintosha, aby im pomohol.

“Zobrali sme ho do jednej z najlepších parížskych reštaurácií a Claude-Michel Schönberg predstieral, že vôbec nerozumie po anglicky, celú konverzáciu s ním som musel viesť iba ja,” – spomína po rokoch Alain Boublil. “Schönberg chcel byť v ten večer len pozorovateľom, aby vedel Mackintosha počas rozhovoru dobre odhadnúť a rozhodnúť sa, či s ním do projektu vôbec ísť.”

Už o chvíľu však bolo jasné, že Mackintosh vie veľmi presne, čo treba s materiálom urobiť, aby bol celosvetovo úspešný.

Jeden z mnohých súčasných vizuálov Bedárov. Všetky zachovávajú siluetu Cosette z litografie Emila Bayarda

Jednou z prvých úprav bolo nadstavenie muzikálového deja o úvodný prológ. Román Victora Huga má (v originálnej francúzskej verzii) 2780 strán a 385 kapitol a preto ho logicky nebolo účelné zhudobňovať celý. Pre francúzske publikum, ktoré originálnu predlohu dobre pozná, nebolo žiadnym problémom, že muzikál preskočil úvodnú časť knihy, pre úspech u zahraničného publika by to však mohla byť prekážka. Diváci by zväčša netušili, čo sa s postavami udialo predtým, než v sále zaznel prvý akord.

“James Fenton preto navrhol štruktúru prológu, v ktorom prerozprával úvodný dej bez toho, aby sme potrebovali rozprávača. Ukázalo sa, že tento prológ funguje veľmi dobre a dnes si viac vôbec neviem predstaviť, že by show bola bez neho,” – hovorí Schönberg.

Analýze bol znovu podrobený aj celý bodový scenár k muzikálu, kde bol príbeh z pohľadu dramatizácie rozkúskovaný na jednotlivé sekvencie s pridelenou minutážou, aby bolo jasné, v ktorej minúte prídu nosné piesne, a kde budú napríklad zopakované niektoré refrény.

To, ktoré refrény sa budú na akých miestach opakovať musí byť jasné ešte skôr, než samotné refrény sú vôbec skomponované,” – hovorí Schönberg. “Pretože z bodového rozpisu napríklad vyvstane, že dramatická situácia si ich zopakovanie práve na tých a tých konkrétnych miestach vyžaduje”. 

Takto vznikala prvá kostra, ktorú autori pomenovali ako “veľmi nahú”. Postupne sa ale každý deň viac a viac zahaľovala, obohacovala a nabaľovalo sa na ňu čoraz viac detailov.

”Niekedy z dramatického hľadiska vznikne voľné miesto, kam si to vyslovene pýta vložiť nejakú nosnú pieseň, ale čo ak žiadnu vhodnú vtedy nemáte? Ako napríklad po “Stars”, keď Éponine spieva “Cosette! Now I remember”, je presne jedno také miesto, ale namiesto piesne sme tam vložili len citáciu hudobného motívu, ktorý Éponine spievala, keď prvý raz stretla Mariusa. 

Niekedy inokedy zase tú istú hudbu opakujete v inej tónine s inou orchestráciou a tým pádom aj inou náladou. Napríklad “Do You Hear The People Sing” je použitá veľa krát aj v molovej aj v durovej verzii – ku koncu prvého dejstva je to vyslovene revolučná pieseň a inokedy napríklad znie jej trochu zmenený motív pri spievaní prostitútok (“Lovely Ladies”),” – vysvetľuje Schönberg.

Produkcia Bedárov na Novej scéne. Foto: Marek Malůšek

“Pre efektívne vtiahnutie divákov do deja je oveľa prirodzenejšie, ak postavy účinkujúce na scéne sa medzi sebou rozprávaju, než keď tie isté dialógy majú zrazu zaspievať. Lenže zároveň našťastie platí, že pre diváka sú ľahšie stráviteľné spievané dialógy práve v tých inscenáciách, kde sú postavy na scéne oblečené v dobových kostýmoch. Ak by na javisku boli ľudia v džínsoch, ľudia zo súčasnosti, s ktorými sa môže bežný divák stotožniť, nakoľko vyzerajú práve tak ako on, vtedy sa s účinkujúcimi podvedome sám začne porovnávať a bude mu oveľa viac neprirodzené, že tí na scéne vedú medzi sebou dialógy prostredníctvom spevu. Toto je veľkou výzvou pre všetky muzikály, odohrávajúce sa v súčasnosti. Našťastie Bedári nie sú tento prípad.”

Schönberg sa preto snažil komponovať hudbu v rytme reči (podrobnejšie v rozhovore Schönberga s autorom článku TU). Na viacerých miestach hudba plynie v tej istej rýchlosti, s tým istým frázovaním a podobnou štruktúrou, ako keby kopírovala rozprávanie.

“Ak ste nervózny, hovoríte rýchlejšie, než keď ste v pohode. Tempo vyjadruje atmosféru toho, čo sa práve deje na scéne. Napríklad Javert a Valjean sa stretnú v nemocnici a prvé okamihy prebiehajú v inej nálade, než keď po chvíli začne medzi nimi slovná prestrelka. Obaja sú tak zlostní, že po chvíli spievajú rovnakým rytmom. Jeden spieva dominantnú melódiu a druhý podčiarkuje nízkymi tónmi to isté, čo prvý spieva vo výškach. 

Ten z dvojice, ktorý má väčšiu kontrolu nad výsledným volumenom však nesmie zvýšiť objem tónu, aby boli obaja zvukovo vyvážení, inak sa zamýšľaný efekt stratí,” – vysvetľuje skladateľ

Bedári získali viac ako 50 najvýznamnejších ocenení vrátane ôsmych Tony Awards, jedenkrát Oliver Award, dvakrát Grammy ale napríklad aj dve ocenenia BBC Radio Award.

Doteraz bolo vydaných viac ako 33 nahrávok v rôznom obsadení.

Pri premiére v Londýnskom Barbican Theatre 8. októbra 1985 ale produkciu takmer pochovali nepriaznivé kritiky. Až na malé výnimky recenzenti nenechali na muzikáli ani nitku suchú a obúvali sa do neho zo všetkých možných strán. Kritiky boli až tak zlé, že napriek vopred dohodnutému a zmluvne zabezpečenému presunu produkcie do Palace Theatre, sa producent Cameron Mackintosh dostal pod obrovský tlak, aby od ďalšieho inscenovania Bedárov úplne odstúpil.

Majiteľ Palace Theatre – muzikálový mág a hudobný skladateľ Andrew Lloyd Webber dokonca ponúkol, že vráti Mackintoshovi už vyplatenú zálohu 100 000 dolárov, ak Bedárov okamžite ukončí. V tom čase totiž hľadal vhodné divadlo, v ktorom by mohol uvádzať svojho Fantóma opery a zrušenie produkcie Bedárov v jeho vlastnom divadle by mu tak paradoxne prišlo veľmi vhod.

Mackintoshovi dal Webber len veľmi krátky čas na rozmyslenie, aby ho tak dostal pod ešte väčší tlak. Či zoberie stotisíc dolárov a uvoľní divadlo (a pred tridsiatimi rokmi to boli svojou hodnotou úplne iné peniaze než dnes), alebo bude radšej riskovať úplnú finančnú katastrofu, mu mal oznámiť v priebehu 24 hodín. Mackintosh ponuku odmietol a len vďaka jeho odvahe show pokračovala ďalej.

Časom sa však ukázalo, že dobová kritika sa vo svojich úsudkoch hlboko mýlila. Diváci boli nadšení a produkcia bola každé jedno predstavenie vypredaná. O vysokej kvalite diela dnes pochybuje len máloktorý z recenzentov.

Produkcia Bedárov na Novej scéne. Foto: Marek Malůšek

V januári 1994, po odohraní 7602 predstavení, sa produkcia dokonca stala najdlhšie uvádzanou inscenáciu v Palace Theatre za celú existenciu tohoto divadla.

Pri dvadsiatom výročí londýnskej produkcie Bedárov (v tom čase inscenovanej v Queen’s Theatre) sa po skončení predstavenia počas klaňačky pred bedárovskými barikádami náhle začala otáčať točňa, aby na scénu nečakane priviedla Elaine Paige, dlhoročnú predstaviteľu Grizabelly z “Mačiek” od Andrew Lloyda Webbera. Tá začala spievať pieseň “Memory” z Webberovho muzikálu. Počas jej interpretácie si vyzliekla povestný ošumelý a otrhaný Grizabellin kabát, aby pred očami prekvapeného publika do neho slávnostne odela Cosette. Takto symbolicky tým odovzdala štafetu (vo forme kabáta) od pôvodne najhranejšieho muzikálu Cats práve do rúk Cosette z Bedárov.

V čom spočíval fenomenálny úspech zhudobnenia Hugovho románu?

“Je vždy ťažké vybrať si ten správny subjekt pre zhudobnenie a vytvorenie nápaditej show. Najlepšie sa vždy zhudobňujú emócie, túžby a vášne a naopak ťažko pretaviť do hudby dej. Ja by som nikdy nenapísal hudbu k príbehu o maľovaní, lebo aká je pri maľovaní emócia? Neviem, čo by som si s tým počal,” – hovorí Schönberg.

“Niekto možno vie zložiť hudbu, ak má dobrý text, aj za tri minúty, lebo ten text mu dá inšpiráciu. Ja taký nie som, mne to trvá vždy veľmi, veľmi dlho. Sedím za klavírom a predstavujem si, čo by sa asi v tej chvíli mohlo diať na scéne, prežívam to v hlave a rozmýšľam. Je to ako proces prežúvania a trávenia. Niekedy potrebujem aj celý týžden na to, aby som skomponoval tri až štyri minúty hudby, ktorú si prehrávam na klavíri znovu a znovu, tisíckrát, kým nie som spokojný.

Keď som písal finále prvého dejstva Bedárov, trvalo mi to niekoľko mesiacov. V hlave som mal pretlak, pretože som chcel napísať kompozíciu, kedy všetky hlavné postavy spievajú naraz – každý ale niečo iné – v tej istej piesni.

Možno mi to ide tak pomaly, lebo som hudbu nikdy neštudoval. Keby som mal akademické hudobné vzdelanie, tak by sa mi pri komponovaní otvorili možno mnohé nepoznané dvierka, čím by som po technickej stránke získal vyššiu úroveň sofistikovanosti. Lenže na druhej strane iní skladatelia, ktorí tieto vedomosti štúdiom získali ma varovali, aby som to nerobil, lebo už by som nikdy nepísal tak, ako píšem. Pretože niektoré veci, ktoré som napísal, idú vlastne proti pravidlám, ktoré sa oni na škole učili,” – uzatvára skladateľ.

Produkcia Bedárov na Novej scéne. Foto: Marek Malůšek

O nesmiernej popularite priesní z Bedárov svedčí skutočnosť, že „Do You Hear The People Sing”, modlitba Jeana Valjeana ako aj  “One Day More” boli spievané na oficiálnej ceremónii Euro 96 na štadióne vo Wembley, kde štrnásť spievajúcich Jeanov Valjeanov doprevádzalo 176 členov zboru.

Predstavenie Bedárov navštívilo okrem iného až sedem amerických prezidentov: Nixon, Ford, Carter, Reagan, Bush, Clinton a Bush junior. Pieseň “One Day More” bola dokonca použitá v prezidentskej kampani Billa Clintona v roku 1992.

„Do You Hear The People Sing” zas bola v roku 2000 zahraná počas otváracieho ceremoniálu olympiády v Sydney – pred 100 000 prítomnými divákmi a štyrmi miliardami ľudí pri televizných obrazovkách v 197 krajinách sveta. Pieseň sa hrala práve v momente, keď na štadión vstúpil francúzsky olympijský tím. Schönberg však ironicky dodáva, že nechceným paradoxom bolo, že celý svet vedel odkiaľ hudba pochádza, okrem Francúzov. “Tí nesledujú muzikály až tak intenzívne, ako ich sleduje anglosaský (a ostatný) svet”.

Keď v roku 2005 rozhlasová stanica BBC zostavila zoznam päťdesiatich najhranejších muzikálov, poslucháči si spomedzi nich mohli vybrať ten, ktorý sa im páči najviac. Ankety sa zúčastnilo neuveriteľných pol milióna respondentov. Až 41 percent z nich na prvé miesto umiestnilo Bedárov. Ďalšie miesta obsadili (v uvedenom poradí): Fantóm opery, Seven Brides For Seven Brothers, The King and I, Sunset Boulevard, Evita a Chess.

Produkcia Bedárov na Novej scéne. Foto: Marek Malůšek

Ako to už pri takto populárnych dielach súčasného šoubiznisu býva zvykom, s produkciou Bedárov je spojených aj množstvo zaujímavostí a kuriozít. Napríklad vo februári 2004 sa v londýnskej produkcii – síce len v jednom predstavení – objavila v choreografii prostitútok “Lovely Ladies” bývalá partnerka Micka Jaggera modelka Jerry Hall. Z jej strany išlo o súčasť širšieho projektu, ktorým sa chcela dostať do zápisu v Guinnessovej knihe rekordov, preto jej stačilo si zahrať len raz. Inscenátori ju obliekli do kostýmu prostitútky, ale topánky žiadneho z účinkujúcich jej nesedeli (a kvôli jedinému predstaveniu sa tým nikto nechcel zaťažovať) a tak choreografiu odtancovala a odspievala vo svojich vlastných semišových čižmách.

V Bedároch sa rovnako kurióznym spôsobom predstavila napríklad aj Judi Dench, známa ako “M” z filmov o Jamesovi Bondovi, ktorá si v máji 2004 zahrala v barikádovej scéne. V ten večer zároveň účinkovala v tom istom čase v postave Grófky z Rossilionu v predstavení v divadle oproti cez ulicu. Kedže  scena na barikádach časovo prebiehala práve v minútach, kedy nemusela byť v druhom divadle na scéne, chcela si skúsiť, aké by to bolo, keby v jeden večer účinkovala naraz v obidvoch predstaveniach. A keďže obe divadlá patrili Cameronovi Mackintoshovi, tak jej to bolo umožnené.

Produkcia Bedárov na Novej scéne. Foto: Marek Malůšek

Fenomenálny úspech priviedol Bedárov nakoniec aj ku nám. Po slovenskej premiére 20. a 21. septembra 2019, na ktorej sa zúčastnili aj samotní autori, sa v Divadle Nová scéna odohralo 24 vypredaných predstavení. Príchod pandémie však prerušil úspešné uvádzanie tohto titulu. Na jeho návrat sa preto tešia nielen diváci, ale aj samotní umelci, medzi nimi aj predstaviteľ titulnej postavy Jeana Valjeana Titusz Tóbisz:

„Návrat muzikálu Bedári na javisko Divadla Nová scéna bola pre mňa tá najlepšia správa, akú som mohol dostať. Práve toto dielo mi zo všetkých predstavení počas pandémie a zavretia divadiel najviac chýbalo.“

Riaditeľka Divadla Nová scéna Ingrid Fašiangová k tomu dodáva:

„Aj keď ide o jeden z najnáročnejších prevádzkových titulov, aké máme, rozhodli sme sa práve muzikálom Bedári otvoriť naše divadlo v roku 2022. Napriek vážnej téme je totiž aj o nádeji a viere v lepšie časy, dodáva chuť žiť. Tak ako postavy v muzikáli Bedári, aj naša spoločnosť sa borí s problémami a práve umenie je jednou z ciest, ako sa nad ne povzniesť, potešiť dušu a pookriať.”

Účinkujúcich na Novej scéne bude doprevádzať dvadsaťpäť členný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod vedením Petra Valentoviča.

Peter Bleha

 

Citácie Claude-Michel Schönberga v článku sú z osobného rozhovoru s autorom a z knihy Margaret Vermette The Musical World of Boublil and Schönberg.

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu