Plytvám, plytváš, plytváme
Veľa papkám, veľa žeriem,
veľa plytvám, veľa seriem.
Tak som sa nažral, že som potom vysral kopu hovien. A to nie iba raz! Spotreboval som toľko toaleťáku, že by som nim mohol obmotať celý svet. Z toho všetkého žrádla som mal plný drez riadov. Voda tiekla prúdom, aby som ich umyl. Nešetril som, na čo aj?! Veď vody je dosť. Úúúú… pôjdem sa trošičku prevetrať na vzduch, aby mi vytrávilo. Nasadol som do auta a zamieril do obchodu vzdialeného asi sto metrov, aby som nakúpil aj to, čo nepotrebujem. Veď v reklame povedali, že toto doma musím mať! A keď tak rozmýšľam, veď ja ten pajonček naozaj potrebujem! Nevadí, že skončí tak ako väčšina vecí v škatuli. Jednu z izieb som musel prerobiť na sklad, lebo ja už fakt nemám kde dávať tie veci – mixéry, oblečenie, igelitky, televízory, tablety, počítače, pekárničky na chlieb, fritézy, hriankovače, toastovače, krémy, nádoby, topánky, polotovary…
Všade, kde sa dookola obzriem vidím bezbrehé plytvanie. Plytváme jedlom, vodou, benzínom, oblečením, elektrinou, peniazmi, priestorom, slovami, citmi a čo je asi najhoršie, tak aj časom vlastným a aj časom ostatných. Z toho všetkého plytvania vznikajú skládky nepotrebných vecí, jedla, slov, informácií a niekedy aj citov. Tieto skládky máme v lesoch, v domoch, na uliciach, vo vesmíre a predovšetkým v hlavách. Z mozgu sme si urobili smetisko. Doba bezodného konzumu z nás urobila obyčajné kobylky, ktoré požierajú všetko, čo im príde do cesty. Bez rozumu a zodpovednosti plytváme všekým, čím sa len dá a možno si ani neuvedomujeme, že čím viac sa snažíme ukojiť svoje (kto vie, či sú naozaj naše) potreby a nakrmiť naše telo, tak tým viac trpí naša duša. Na ňu čas nezostal. Stratili sme schopnosť vybrať si. Nerobíme, to čo potrebujeme, ale to, čo nám ukazujú. Nebavíme sa o dôležitých veciach, namiesto toho sú naše hlavy zasypané odpadom. Éra človeka konzumného dosahuje vrchol.
