Hejtón o Hlavenovi
Áno, aj ja mám hroznú radosť, že sme postúpili do Francúzska. Vystojím si elektronickú frontu na lístky a budem sa tešiť ako sopľavé decko, ak sa mi podarí vidieť všetky zápasy našich futbalistov priamo v dejisku šampionátu. Pretože keď vidím v televízii toho…
„Merci Jean,“ slintá si Ross z Priateľov na molitanček svojho futbalového mikrofónu. Snažím sa zachovať si zen, ale všetko vo mne sa búri. Na chvíľu zatvorím oči, aby som toho príšerného redaktora vytesnil, ale je to ešte horšie. Cítim, ako sa kdesi v mojom vnútri ozývajú hlasy dávnych predkov – krvilačných bojovníkov. Je tesne pred bitkou, v spánkoch mi bubnuje tep, potia sa mi dlane. Hrudným košom mi zavibruje dupot kopýt, vdýchnem rozvírený prach a v diaľke sa ozve ryk mojich súkmeňovcov. Strhnem sa a otvorím oči. Bojovníci v bielych dresoch práve dobyli televízny priestor a pred kamerou, v živom vysielaní, mohutne oslavujú. Hlavena je extatický, akoby dostal dávku psilocybínu. Pripomína zdrogovanú korisť, ktorá skončí na oslavnom oltári boha vojny.
Keď vidím tohto Hlavenu, tak vo mne nejaká temná animálna sila rozdúchava nižšie pudy. Ale ja neviem, možno je to dobrý redaktor, len ja som zlý divák. Každopádne si tie lístky radšej zoženiem, len nech ho nevidím a nepočujem.
