Denník N

Istropolis je viac národnou pamiatkou než hrad

V podstate sa do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok ľahšie dostane banálny polorozpadnutý dedinský kaštielik z 19. storočia, ktorý postavil rakúsky architekt maďarskému šľachticovi, než jedna z nezameniteľných stavieb slovenskej povojnovej architektúry, dielo spolupráce najvýznamnejších slovenských architektov, dizajnérov a vizuálnych umelcov, nachádzajúca sa v širšom centre hlavného mesta.

Platí to isté, čo kedysi napísal Štefan Šlachta: bratislavské podhradie sa nezbúralo gestom asanácie koncom 60. rokov 20. storočia, ale začalo sa v podstate už v polovici 19. storočia ponechaním tejto mestskej štvrte napospas osudu. Rovnako Istropolis (Dom odborov) sa nezbúra v roku 2022. Jeho zničenie sa deje od roku 1989, pretože sme ako spoločnosť nenašli spôsob, ako túto budovu udržateľne prevádzkovať. Rébus za nás vyriešil na mieste bývalého trhoviska trh, a to spôsobom sebe vlastným, postavil sa plot a čoskoro sa začne rozoberať kubánsky mramor. Anketa v Denníku N ukázala, ako sa dá nakladať s horúcim zemiakom spoločenskej (politickej) zodpovednosti – Hlavné Mesto ho prehodí na Nové Mesto, to zas na odborový zväz, akoby to boli všetko rozdielne prírodné živly a nie my. Keď bol v minulosti záujem postaviť na Šancovej mrakodrap, zmenili sa hranice územia pamiatkovej zóny. Opačne to nejde, spoločný záujem nestačí.

(https://dennikn.sk/2675550/buranie-istropolisu-je-aj-zeleny-problem-musime-predlzovat-zivot-budov-hovoria-architekti-anketa/?ref=list)

Máme na Slovensku veľa nepraktických budov, len mladý alebo zábudlivý národ sa môže čudovať, že história neprispôsobila svoju tvár potrebám súčasnosti. Koncom 40. rokov 20. storočia sa napríklad uvažovalo o zbúraní ruín Bratislavského hradu. Myslím, že sa všetci zhodneme, že bolo lepším krokom hrad dostavať a zachovať Bratislave nespochybniteľnú dominantu aj za cenu toho, že štát musí platiť jeho prevádzku, trhu by sa to v tejto podobe neoplatilo. Dnes možno za absurdnú považovať aj porevolučnú debatu o zbúraní premostenia Slovenskej národnej galérie – práve vďaka zachovaniu tejto časti má aj komplex budov SNG svoju tvár, rozpoznateľnú v celosvetovom merítku behom pár sekúnd.

V podieli HDP na jedného obyvateľa sme 49. najvyspelejšia krajina sveta. Ako národ 150 rokov hľadáme a definujeme atribúty vlastnej histórie, snažíme sa vyzdvihnúť náš podiel na rozvoji historického Uhorska, naše unikátne roly v rámci Československa a tiež definovanie národnej jedinečnosti v globalizovanom svete po vzniku SR v roku 1993. Zároveň necháme budovu, ktorá autenticky charakterizuje náš konkrétny talent a našu hmatateľnú šikovnosť zbúrať len preto, že z nej v danej chvíli nevieme vytĺcť zisk. Pritom môžeme na celom Slovensku budovy takéhoto kalibru, kultivovanosti a takejto veľkorysej mierky spočítať na prstoch ruky.

Aktuálny príbeh Istropolisu je príbehom absencie spoločného kmeňového povedomia, aktom barbarstva živeného predstavou, že história sa píše vždy a jedine tu a teraz, pričom podstatou tejto histórie môže byť len prežívanie. Najväčší príspevok stavby vidím v jej participácii na environmentálnej kríze. Všetko sa ukáže v plnej miere, keď sa pozrieme poza efektné vizualizácie novej podoby kongresového centra, a to na pôdorys nového “štvorca” zóny Kukučínova, Škultétyho, Vajnorská, Trnavské mýto. Urbanisticky nemá žiadnu pridanú hodnotu – samoúčelné meandre chodníkov, vyústenie pri existujúcom kasíne a Lidli, generické bytové domy, hotel.

Je to neuveriteľné, ale ešte aj ten lomonosovovský monštrózny projekt, o ktorom uvažoval novonastolený totalitný režim v roku 1948 ako o náhrade zrúcaniny na hradnom kopci nad Dunajom bol vlastne vo vzťahu k nej hodnotnejší.

 

Teraz najčítanejšie

Richard Gregor

Historik, kurátor a kritik výtvarného umenia. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.