Denník N

Ako sme dobudovali domov – cesta ku kolaudácii

Splnené sny dávajú pocit satisfakcie, hlavne ak ste ešte pred rokom či dvomi neverili, že sa to vôbec niekedy podarí. Úspech si treba pripomenúť, lebo človek na to v závale bežných zhonov a „problémov“ aj zabudne a prestane si to vážiť. Takže takto sme dofinišovali.

Počas výstavby a následného nekonečného dobudovávania nášho domova mali sme rôzne ciele. Najskôr nech je to aspoň pod strechou, nech tam neprší keby nastali problémy počas rozvodu so stavebnou firmou. Potom nech už dáko dokončíme interiér, lebo sme vedeli, že na všetko peniaze nebudú.

Keď sme sa prenašali veci, chýbali nám skrine a odkladacie priestory. Prestavoval som si, aká to bude paráda, keď sa nebudeme potkýnať o vrecia a pri upratovaní nebudeme musieť neustále prekladať množstvo krabíc sprava doľava. A potom späť.

Do mojej budúcej pracovne som sa prvé mesiace ani nevedel dostať. Nie preto, že som bol stále mimo domu v robote. Ale preto, že fyzicky to nebolo možné. Bolo to skladisko. Postupne sa veci konsolidovali, montovali sa skrinky, triedili a ukladali veci.

Moja dobrá žena mi poradila, nech aspoň zatiaľ kúpime lacné knižnice, aby zmizli krabice so stovkami kníh. Pôvodne som chcel počkať, aby boli peniaze na poriadnu knižnicu, ale tento návrh samozrejme dával zmysel.

Už som sa mohol pozerať z okna, kde bol nedokončený balkón zakrytý plachtou. Hovoril som si, že to bude iné sci-fi, keď tam už bude dlažba a bude sa dať naň vyjsť. Dlažba sa tam nakoniec dostala a dokonca neskôr aj zábradlie.

Počkať, zábradlie? Tak to už hádam aj kolaudovať môžeme nie? No jasné, kolaudovalo sa a bola to sranda!

Naposledy sme si spomenuli dôležitú etapu, keď sme vyrokovali prefinancovanie hypotéky. Po dlhom čase bola konečne cesta k dokončeniu hlavne vonkajšej časti otvorená. Museli sa urobiť zvody dažďovej vody do už dávno pripravených nádrží, urobiť betónovú terasu za dom, spraviť chodníky a parkovisko plus dlažbu pod záhradný domček a nakoniec plot v prednej časti pozemku. Lebo my sme tam prvé dva roky nič nemali.

Robota išla pekne od ruky, peniaze  boli, no radosť pracovať. Ja som konkrétne ešte stále makal v Bratislave a chlapi na našom dome. V tom čase sa mi nepodarilo to zorganizovať tak, aby som si mohol zamakať aj ja.

Ale zase užil som si pekné momenty, z roboty som sa vždy tešil domov, aby som si obzrel výsledok. Novo vydláždený chodník, či čerstvo zaliata terasa ktorú treba popolievať to nevidíte každý deň. To bola odmena za to strádanie počas uplynulých rokov.

Mojou úlohou to bolo hlavne organizovať dodávku materiálu, hlavne dlažby a tvárnic na plot. Vtipný moment vznikol, keď chlapi prepočítavali materiál tak, aby z neho zbytočne veľa neostalo. Pretože objednalo sa aj do rezervy, ale zase nie je dobré, aby ostalo pol tony materiálu. A tak sa mierne zvyšoval plot a rozširovalo sa parkovisko. Sranda nastala vtedy, keď si v určitom momente neboli istí, či im to vyjde a rátali s každou tehlou. Vyšlo to a ostalo pár kusov, klobúk dole.

Ako to pri budovaní býva, peňazí nie je nikdy dosť. Aj teraz sa stalo, že sme nakoniec ledva vyšli, pretože popri stavbe sa nakopí množstvo drobných výdavkov a tak sme niektoré menej dôležité veci zrušili. Keď sa budoval plot, začali sme riešiť, ako by mohla vyzerať brána a bránička. Prišiel sused zámočník a keď mi povedal, koľko vyjde samonosná brána s bráničkou (to ešte bez výplní plotu), rezolútne som vyhlásil, že ja to nechcem, že to urobíme inak.

Nastala podobne chaotická situácia asi ako vtedy, keď slovenskí politici povedia nasratej verejnosti, že oni to budú robiť inak a lepšie. Keď sa môžu konečne prejaviť, zistia, že to vlastne veľmi inak nejde a nastane skrumáž, ktorej riešenie je ešte komplikovanejšie.

Základ plotu bol totiž už urobený tak, aby sa tam zmestilo uchytenie samonosnej brány. Ja som vydesený cenou začal vajatať, že to dáme na koľajničku a nechcem tam elektriku, veď mám dve zdravé ruky. Chlapi mi dali za pravdu, že jasné a tým pádom nepripravili žiadne trubky do plotu, cez ktoré by mohli ísť káble.

O pár dni mi ktosi vysvetlil, že posuvná brána sa síce dá zatvoriť rukou, ale nedá sa len tak elegantne zamknúť. Buď ju drží motor, alebo vysací zámok. Čo teda nie je dva krát elegantné riešenie. Nehovoriac o tom, že ak chcem koľajničku, musím mať iný rozmer základu. Pretože ona ide na betón, dlažba sa musí vybrať. Lenže ja som v tých miestach, kde mala byť koľajnička, betón nemal. To by znamenalo, že by som musel rozobrať dlažbu a základ dorábať.

Nevadí, plán C. Krídlová brána. Lenže – nemá sa kam otvárať. Stojisko na autá je dimenzované na dve väčšie limuzíny aj s rezervou, ale nie tak veľkou, aby som bránou netresol po nárazníku. Opäť by sa dalo stojisko rozšíriť dozadu, lenže obrubníky už boli hotové a dlažba na mieste. Čiže roboty dvakrát toľko a neušetrené nič.

Pokorený som opäť začal brať na milosť plán A, samonostnú bránu. Lenže na elektriku nebola v plote žiadna príprava, čiže keď sme ju montovali, museli sme vŕtať, sekať a lištovať (to už som pomáhal). Užil som si od suseda množstvo nadávok uznania a pochvaly, ako som to dobre naplánoval a zvládol. Ponaučenie – nevymýšľajte a nechajte si poradiť od profíkov, ktorým veríte. Ušetríte čas, námahu aj hanbu.

Sedím v pracovni za stolom a pozerám sa na balkón, na ktorom je dlažba a zábradlie a vidím plot aj s bránou. Pre mnohých je to normálne, ale pre mňa je to stále neuveriteľné.

Jáj a kolaudácia? Tá stála za to, hlavne kvôli „súčasnej situácii“ a jednému nadšenému čitateľovi, ktorý moje blogy číta a podal na mňa podnet na stavebný úrad, že som porušil stavebný zákon. Touto cestou ho pozdravujem a držím mu palce. Stavia už asi 5 rokov a doteraz nemá v poriadku dokumentáciu ani všetky povolenia. Ale tak každý sme nejaký.

Podklady ku kolaudácii som vyskladal v septembri 2020 a kolaudačné konanie nemohlo prebehnúť, pretože musel najskôr prebehnúť štátny stavebný dozor, ktorý mal preveriť všetky obvinenia, na ktoré dotyčný na diaľku spoza počítača prišiel.

Vzhľadom na súčasnú situáciu a sprísnenie opatrení sme síce dostali termín, ale musel byť odložený. Stavebný úrad nestíhal a okrem toho sa nemohlo stretnúť viac ako istý počet ľudí na jednom mieste. Na niekoľký pokus konečne štátny stavebný dozor nastal a s úľavou sme zistili, že stavebný zákon porušený nebol. No to nám teda odľahlo, hneď sa mi lepšie spalo.

Nasledovať mala obhliadka ku kolaudácii ktorá po niekoľkých odkladoch z dôvodu súčasnej situácie tiež zdarne prebehla a ani sme sa nenazdali a bol jún 2021 a dostali sme kolaudačné rozhodnutie. Ešte vybaviť súpisné a orientačné čísla, prehodiť pobyt a misia splnená.

Toto je príbeh, ako sa zo sna stal skutočný domov, kde prežívame slasti aj strasti zaujímavého života s dvomi deťmi. Občas mám sklon sa hnevať, že som unavený, deti sa jašia, nestíham, práca čaká a tak podobne. Lenže to sú „problémy“, ktoré som vždy chcel mať. Vybudovali sme domov okolo ktorého je aj tak ešte roboty ako na demokracii, kde práca tiež nikdy nekončí. Máme dve zdravé a šikovné deti a prestal som na celý deň odchádzať z domu len kvôli práci.

Nič by som nemenil, všetko je ako má byť. Všetkým znovu ďakujem :)

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).