Denník N

Opäť je tu nultý týždeň: Moje prvé Oxfordské skúšky

Skúšky v Oxforde sa od tých slovenských a českých diametrálne líšia. Ktorý systém je lepší? No, posúďte sami.

Je nás šesť. Sedíme okolo okrúhleho stola v jedálni nášho collegu. Nikto z nás sa neusmieva. Nikto nič nevraví. Na tvárach sa nám odráža nervozita. Pred nami na stole totiž nie sú rozložené taniere a príbory, ale papiere a perá. Niekto na opačnom konci jedálne pomaly číta inštrukcie. Nevidím ho kvôli stĺpu a ani ho poriadne nepočujem, lebo ma tichý hlas. Pozerám sa na okolité stoly. Aj iní študenti sú na tom podobne. Hlas sa zrazu odmlčal. Skúšky sa začali.

Trasúcimi rukami otáčam list papiera predo mnou. Rýchlo čítam zadania mojich dvoch esejí. Mám hodinu a pol na to, aby som, po prvé, porovnala anatómiu, fyziológiu a farmakológiu hladkého a srdcového svalstva a aby som, po druhé, písala o sériových a paralelných nervových obvodoch pri zraku a hmate. Dobre, to by som mala zvládnuť. Len si musím dobre rozvrhnúť čas. Pohľadom pátram po hodinách. S hrôzou si uvedomujem, že asi sú za stĺpom. Musím si nejako poradiť. Ešteže vonku bijú každú pol hodinu zvony.

A tak píšem. Píšem ako o závod. Nie som si istá, či to, čo dávam na papier znie prirodzene, či používam správnu gramatiku a či píšem úhľadne. (Teda vlastne, som si istá, že nepíšem úhľadne.) Z písania ma už bolia ruky. Začínam ľutovať, že som počas trimestra skoro všetko robila na počítači. Vyšla som z cviku.

Sem tam sa na chvíľu vystriem a krúžim zápästiami vo vzduchu. Zrak mi padá na papier dievčaťa vedľa mňa, ktoré ráta matematické príklady. Matematika alebo inžinierstvo majú tú výhodu, že takmer všetky úlohy majú jedno dopredu vypracované riešenia. Buď človek úlohy vypočíta dobre alebo zle. Alebo žeby je to nevýhoda? Koniec koncov, do eseje môžem napísať takmer čokoľvek na pomerne obsiahlu tému. I keď, nikdy si nemôžem byť istá, či som napísala dosť, či som na niečo nezabudla. Keď ale vidím tie príklady, ktoré dievča vedľa mňa ráta, som rada za písanie eseje, aj keď je téma akokoľvek ťažká.

Pokračujem v písaní a do mysle sa mi vkrádajú obavy. Pochopila som správne zadanie? Spätne upravujem to, čo som už napísala. Škrtám, prepisujem, pridávam hviezdičky. No super, toto už po mne nikto neprečíta. Rýchlo pripisujem ďaľšie dve strany, v ktorých sa snažím držať zadania tak dôsledne, ako je to len možné. Uvedomujem si, že som v polovici eseje prestala vymedzovať odseky. Snáď to nebude vadiť. Ako nám to vraveli na začiatku minulého trimestra? Za 45 minút mám napísať 1000 až 2000 slov? Obávam sa, že to bude fyzicky nemožné. Alebo však počkať. Prikleslím nejaké diagramy. Však jeden obraz povie viac ako tisíc slov. A tak usilovne kreslím a popisujem obrázky srdcových vláken.

Už nám vypršal čas. Obzerám si moje šesťstranové veľdielo a odovzdávam ho skúšajúcemu. So zmiešanými pocitmi opúšťam jedáleň. Študenti iných programov ešte stále píšu. Niektorí majú čas dve hodiny, iní tri hodiny. V duchu im držím palce. Neviem si ani predstaviť, ako ich musia bolieť zápästia od toľkého písania.

Takto som prežila moje prvé skúšky. Na ďalší deň som mala druhé skúšky. Už som sa ale správala rozvážnejšie. Uistila som sa, že vidím hodiny. Úmyselne som písala čitateľne a rozdeľovala text na odseky. Zaplnila som osem strán a s mojím finálnym výtvorom som bola spokojná. Myslím, že som spomenula toho aj viac, ako bolo potrebné. Možno to bolo aj preto, že som písala o mojich obľúbených témach  – replikácia DNA a regulácia transkripcie. Mala som možnosť spomenúť aj epigenetiku – oblasť ktorej sa plánujem venovať v budúcnosti.

Známky z esejí by som mala dostať niekedy počas nasledujúcich týždňov. Na rozdiel od slovenského systému sú ale tieto tieto známky neoficiálne, nikde sa nezapisujú. Aj keby mám 0%, nič sa nestane. Skúšky na začiatku každého trimestra majú len jediný účel – pripraviť študentov na skúšky, ktoré sa budú diať na konci roka. Koncoročné skúšky majú len jeden opravný termín a kto ich neprejde, nemôže pokračovať do druhého ročníka. Príprava je teda na mieste.

Prípravné skúšky na začiatku trimestra sa volajú collections. Väčšina collections nie je organizovaná mojím odborom (biomedicína), ale mojím collegom (St Hildas). Biomedici ubytovaní v iných collegoch majú iných tútorov a tak majú iné zadania esejí. Niektorí tútori sa dokonca rozhodnú collections neorganizovať. Aj keď výsledky collections v podstate nič neznamenajú, skoro všetci študenti ich berú veľmi vážne. Nikto nechce sklamať svojich tútorov.

Písanie collections je veľmi dobrým spôsobom na učenie sa pracovať v strese. Sama som videla, že len po jednej absolvovanej skúške som tú druhú napísala omnoho lepšie. Myslím, že aj vďaka collections a osobnej pozornosti tútorov vyše 98 % oxfordských žiakov každý rok úspešne prejde do ďaľšieho ročníka. Tie 2 % (100 až 200 študentov) ktoré neprejdú väčšinou pozostávajú zo žiakov ktorí štúdium psychicky nezvládajú a sami sa rozhodnú z univerzity odísť. Áno, štúdium nie je ľahké, práve naopak. Avšak, so správnym prístupum a pod dobrým vedením sa dá dosiahnuť veľa.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už tretí rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).