Platón: Sila tvorí právo… a spravodlivosť ako sila najsilnejšieho
Pozrel som si „diskusiu“ v RTVS za päť minút dvanásť. Najskôr ma zaujal ten moderátor, ktorý už roky posobí veľmi „submísivne“, akoby vedel z nejakej „sily vyššej – neznámej“, komu a kedy „skákať do reči“, kedy byť „usilovný“, keď sa pýtal, či budeme ešte suverénni.
Z ďalšej diskusie sa zdalo, že mu to je vlastne jedno. …
Potom mohlo zaujať i to, že už teraz, ešte keď zmluva s USA nie je ani platná, keď má byť pred nami plánovaných desať rokov platnosti, že už teraz dvaja sedia a nie je im jasné, čo veta, ktorú čítajú znamená… Tak, ako sa chcú neskôr tým riadiť??? Tá zmluva je tak dvojznačná, akoby „hovorila“ jazykom rozoklaným, hadím…
A čo so zmätočnou zmluvou? Je vlastne vopred neplatná… zvlášť . keď sa vopred vzdáva jedna strana svojich práv… Teda, keď je pravda, že sporné veci sa nemajú v tejto zmluve riešiť rozhodnutím tretieho, že my, Slovensko a USA si „sadneme“ a všetko si vydiskutujeme, tak to je smiešne. O tom je i nadpis tohto textu, z ktorého vyplýva faktor sily v rámci rešpektu. A to, akých priateľov si rôzni ľudia hľadajú, to je iná téma.
Teda, ešte jeden postreh zo sledovania diskusie. Jednen číta slovo „musí informovať“, iný očakáva, že by v danom texte, usmernení toho, čo môže nastať, malo byť umožnené: „musia informovať a druhá strana nemusí strpieť daný stav, o ktorom sa informuje, ale musí povoliť to, čo sa oznamuje, že by druhý rád“ Už v v logike jazykov – je často rozdelené v spôsobových slovesách to, čo sa má stať. Je tam môžnosť použitia slova: musí, smie, môže, chce…
No a ešte jeden postreh, ktorý ukazuje realitu. Ak už teraz zo skúsenosti, akú máme z „vyrokovania“ obsahu tejto zmluvy, vudíme, ako je „slabšia priateľská strana“ schopná pomunikovať, čo vyjednala (hanebné nič), tak odvolávať sa n ato, že keď v budúcnosti silnejší bude napr. stáť na hranici s kamiónom s jadrovou hlavicou a spýta sa napr. toho úradníka, ktorý s tou zmluvou za dva roky neurobil žiadny zásah, žiadne rokovanie, ktorý v praxi nič nevyjednal (hanebne bral funkciu a plat), že či súhlasíme s tým, že prídu a či súhlasíme s tým, kde, v ktorom sektore SR si to môžu zložiť, prípadne poskladať…
Veď to nemyslíne vážne???!!! Kto bude mať potrebu sa s nami dohadovať? Má vojak rozkaz a vojak „ide“…
Dohody platia vždy, kým sa neporušia (kým sú potrebné). Teda najllepšie je také zmluvy ani nepomýšľať. Pripomína to scénu v rozprávke Pyšná princezna, keď po zuby ozbrojený „ženích“ išiel za láskou a s mečom v ruke vraví, že „musíte mi ji dáti“…a slávna veta: „Panečku, ti je hnáli…“. Jednoduchu preventívne riešiť tieto veci ohľadom „prejavou pýchy“.
Teda áno, pekne herecky nacvičené vystúpenie k tomu, čo sa nedá obhájiť včera v tej RTVS. Naozaj chceme byť na strane lží? Čo to je za „priateľstvo“, keď možno „posadnutý“ očakáva, že druhý, priateľ, mu nikdy nič nemôže povedať, zastaviť ho možno v čas, z cesty, odkiaľ niet návratu? Mne to pripomína stav v závislých. NIekto závislý od drog tvrdí, že to má pod kontrolou. Že to len vyskúša. Najskôr si dá tie ľahké drogy, potom ťažšie. Bude s niekym žiť, kto berie tie ťažšie a on sa bude tváriť, že nepodlahne. Ak aj áno, že sa „porozpráva“, že tak sa dohodli, že ten druhý ho informuje, že čo a ako… Je ľahké niekoho naučiť na „drogy“, hovoriť mu, že je slobodný a suverénny, a pritom vie, že je od neho závislý. Viď napr. zábaha, ktorá sa nám denne ponúka, internet, pc hry, kde trávime toko času v nereálnom svete…vidíme už dnes, že množstvu ľudí, i spoluvoličov v demokracii, kde sa treba väčšinovo rozhodnúť, stačí ilúzia, ktorú im silnejší ponúka a tvári sa, že mu chce dobre, že je priateľ… Foto je ilustračné z knihy Kronika ľudstva. Caesar a Arnold Sch. Uvedomil som si, že v niečom boli obe kultúry podobné. V niečom povrchné, napodobňovali iných, vytvárali si rôzne masky, dbali na tom, čo sa nemalo dlhšie trvanie…telo v protiklade s dušou.. Teda na záver, celá tá „diskusia“ v RTVS, keď sa zamyslíme, ukázala vlastne realitu. Jeden informuje, druhý sa v prípade problému môže ísť rozprávať…ale vidíme, že rozprávať sa mohli už dva roky a čo v skutočnosti vyjednali je hanba Slovenska… Tu ide o vážne veci, tu by sme mali odložiť každodenné pracovné povinnosti, tu ide o slobodu (a vidíme i príklad žitia či práce moderátora, ktorý napr v RTVS už len hovorí o slobode…). Ide o vlasť, kde žijeme. Kde je domov. V skutočnosti iný mať nemôžeme. Zobuďme sa, odložme rozptýlenia od skutočného žitia. Spoločne to zvládneme. Buďme zodpovední. Tak sa hovorí…Ako píše i wikipédia na tému spravodlivosť:
„Neurčitý, ale zřetelný a výrazný pocit křivdy dávají najevo už docela malé děti a nedávné pokusy na Emory University v USA to prokázaly i pro některé primáty.[2] Již batole přejímá smysl pro spravedlnost od rodičů.[3] Spravedlností se řídí soudy a rozhodování v archaických společnostech, kde se na tom zakládá autorita soudu.[4] Spravedlnost tedy patří mezi základní nároky na lidské jednání i na vztahy ve společnosti.
- „Kdo není schopen mít podíl na studu a spravedlnosti, má být usmrcen jako nákaza obce.“ — Platón [5]
- „Bez spravedlnosti, pokud nesledují společný zájem, co jiného jsou království než velké loupeže?“ — Svatý Augustin [6]
Římský právník Ulpian vymezuje spravedlnost trojím požadavkem:
- „Poctivě žít, nikomu neškodit, každému dávat, co mu patří.“[7]
Takto široký pojem spravedlnosti se od Aristotela rozděluje do několika typů.“
