Denník N

Vladimír Špánik: Korupcia v samosprávach? Na Slovensku nebude poriadok, kým sa malé obce nezlúčia

Vladimír Špánik
Vladimír Špánik

Bratislavčan, ktorý sa po šesťdesiatke rozhodol vymeniť rušný život v hlavnom meste za pokoj na vidieku. S manželkou sa presťahovali do Vinodolu, malej dediny pri Nitre. Po čase si povedal, že sa pozrie na to, ako v funguje miestna samospráva. To bol moment, kedy sa začal jeho boj s korupciou, ktorý viedol k založeniu Združeniu občanov miest o obcí Slovenska.

Čo ste zistili o fungovaní samosprávy vo Vinodole? 

Bola to jedna veľká katastrofa. Bežnou praxou bolo zvolávať zastupiteľstvá telefonicky, záznamy z nich boli utajené. Bol tam aj ľudský teror – jeden despotický starosta si robil, čo chcel, a servilní poslanci boli ticho.

Ako ste zareagovali?

To bol rok 2006 a mali sa konať voľby, takže som začal organizovať ľudí. Zistil som, kedy zasadá zastupiteľstvo a zúčastnil som sa ho. Iba to však potvrdilo moje obavy. Preto som chcel dať dokopy gramotných ľudí a niečo zmeniť.

Podarilo sa?

Záujem meniť veci bol vo Vinodole veľký, ale každý sa bál. Ľudia sa so mnou nechceli rozprávať na ulici, aby nás spolu nevideli. V obci sme vlastnili nehnuteľnosť. V nej sme začali prevádzkovať krčmu, kde sme sa mohli stretávať. To zafungovalo a pred voľbami sme „pozliepali“ deväť ľudí, ktorí kandidovali na poslancov. Len kandidáta na starostu sme vtedy nenašli. Ľudia vo Vinodole sa toho báli a ja som zase vedel, že ako Bratislavčan nemám šancu. Predsa len som to skúsil, no v daných podmienkach to dopadlo tak ako sme očakávali, neúspešne.

Vo voľbách ste získali päť mandátov. Považovali ste to za úspech?

Ja áno, ostatní boli sklamaní. Musel som im vysvetľovať, že na začiatok je aj toto veľkým úspechom. Koluje o tom povestná historka, ako som sa po voľbách postavil na prepravku od piva a presviedčal ich, že toto je prvý krok k tomu, aby sme mohli niečo zmeniť.

Kde ste teda začali?

Šírilo sa, že z obecných zákaziek idú starostovi vždy nejaké percentá do vrecka. Našou prvou úlohou bolo dokázať to, čo išlo veľmi ťažko. Sami sme museli pripraviť interné pravidlá – od rokovacieho poriadku až po zásady hospodárenia. Ľudia to prijímali s veľkou nedôverou, no nakoniec sa nám podarilo presvedčiť ich. Celý čas sme mysleli na to, že o štyri roky budú ďalšie voľby a my musíme mať väčšinu obyvateľov Vinodolu na svojej strane.

V obci ste medzitým založili aj združenie ZOULUS. Prečo? 

Zistili sme, že nie je dobré len kritizovať, ale treba robiť aj niečo navyše. Ako združenie sme začali vydávať noviny Vinodolský kuriér, organizujeme stretnutia, spoločné varenie gulášu či športové hry. Po dvoch rokoch nášho pôsobenia v obci sa na nás čoraz viac obyvateľov začalo pozerať otvorenejšie.

Ako na vaše aktivity reagoval vtedajší starosta?

Cítil sa ohrozený, takže reagoval útokom. Boli na mňa podané aj trestné oznámenia. Napríklad, že som sa rasisticky vyjadroval o Rómoch v obci – vraj som im nadával do „obyčajných cigáňov“. Po polroku som zistil, že starosta si predvolal troch z nich a vyhrážkami ich donútil, aby podali svedectvo. Jeden z nich prišiel za mnou a priznal sa.

Navyše to celé nedávalo zmysel, pretože ja som ako prvý začal pracovať s rómskou komunitou v obci. Už len z vlastného egoizmu. Keďže som chcel mať vo Vinodole kľud, tak som spolupracoval so všetkými obyvateľmi.

Ale to, že sa ma starosta a jeho poslanci báli, ma tešilo. Vďaka tomu som vedel, že mám pravdu.

V tričku Nadácie proti korupcii aj počas aktivít v teréne.

Pravdu ste napokon mali a váš vinodolský príbeh čakal nakoniec „happyend“…

Náš príbeh dávam za príklad každému, hoci to celé trvalo osem rokov. Najprv sme mali päť poslancov, druhé volebné to obdobie to už bolo sedem z deviatich. Tretie volebné obdobie skončilo tak, že sa nám podarilo presvedčiť jedného nášho exposlanca na kandidatúru a ten sa stal starostom.

Dnes tu vládne pozitívna nuda, – ideálny stav. Starostovi môžeme veriť, transparentnosť je mu veľmi blízka. Dokonca sa smejeme, že sa zbavuje zodpovednosti, pretože nám hovorí aj to, čo nemusí.

Tieto vaše aktivity predchádzali založeniu Združeniu občanov miest a obcí Slovenska (ZOMOS)?

Presne tak. Ako nováčik v komunálnej politike som hľadal rovnakých nešťastníkov, ktorí sa vo svojich obciach tiež snažili niečo meniť. Spoločne sme potom chodili „po rozumy“ k Transparency International Slovensko. Oni robili semináre pre poslancov a aktivistov zo samospráv.

Dokopy sa nás nazbieralo šestnásť. 1. septembra 2010 sme v našej krčme vo Vinodole položili základy ZOMOS-u a ja som sa stal jeho predsedom.

Padlo rozhodnutie, že takú pomoc, ako sme našli v Transparency, budeme poskytovať samosprávam aj my. Každý rok sme začali robiť výjazdy, počas ktorých sme navštívili 40 až 50 obcí a priamo na mieste sme sa rozprávali s ľuďmi o ich problémoch.

Členovia ZOMOS-u na seminári Transparency International Slovensko. (2019)
Večerná debata na protikorupčných seminároch.

Na akom princípe ste fungovali mimo týchto výjazdov?

Niekto sa ozval telefonicky alebo emailom a vysvetlil, aký problém majú v obci. My sme ich kontaktovali späť, aby sme si to bližšie špecifikovali. Potom sme nasadli do auta a prišli na „miesto činu.“ Niet nad osobný kontakt – aj tým, ktorí sa sťažujú, to dodá viac sily a odvahy. Veľakrát prídeme do obce a vidíme, akí nešťastní sú občania, no nevedia si pomôcť.

Raz nám volali z Nálepkova, lebo mali problematické zastupiteľstvo. Trápilo ich rodinkárstvo aj to, že občanom sa nič neoznamovalo. So starostom si nevedeli rady, pretože mal všade svojich ľudí, ktorí mu boli za niečo zaviazaní. Bolo to síce tri hodiny od Vinodolu, no ani chvíľu som neváhal a hneď po telefonáte som nasadol do auta a šiel.

Môžeme za ľudí podať trestné oznámenie, poslať infožiadosť, poradiť, pomôcť im orientovať sa v zákonoch aj poskytnúť psychologickú pomoc.

Čo naopak, očakávate od sťažovateľov?

Úprimnosť, a tiež to, že oni sami budú mať čistý štít. Nedávno za mnou prišiel jeden pán, aby mi porozprával, čo sa deje u nich v dedine. Chcel sa za niečo súdiť, tak som sa ho spýtal, či mu môžu niečo vytknúť? Odpovedal, že áno – staviam garáž na čierno. Povedal som mu, nech tú garáž rýchlo „obieli“, lebo to bude prvé, čo na neho vytiahnu a skončil.

A ešte očakávame to, že sťažovatelia nám budú plne dôverovať.

Je pravda, že v malých obciach je korupcie viac ako v tých väčších?

Je, starostovia tam sa cítia ako nejakí zemepáni či feudáli.

Na Slovensku nebude nikdy poriadok, pokiaľ nepríde k reštrukturalizácii samospráv a tieto malé obce nebudú zlúčené. Akonáhle by sa to pospájalo, odbúralo by to veľa vecí a zamedzilo by sa mnohým krádežiam a priestupkom. Myslím si, že to môže byť hlavným nástrojom na obmedzenie korupcie na lokálnej úrovni.

Ktoré z riešených prípadov vám utkveli v pamäti? 

Napríklad obec Kapušianske Kľačany  na východe Slovenska  – starosta bol korupčník a despota, niekedy dokonca chodil po dedine a strieľal na psov patriacim jeho kritikom. Spoločne sa nám tam podarilo dostať Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ). Ten spravil inventúru materiálu a zistil, že chýba 30 tisíc eur, ktoré starosta nedokázal odôvodniť. Dostal päť dní na to, aby našiel chýbajúce faktúry. NKÚ prišiel zas a nič sa nepohlo. Vo funkcii starostu skončil a dnes je tam čestný človek, ktorý spolupracoval aj so ZOMOS-om.

Alebo spomeniem obec Turá pri Leviciach – tamojšieho starostu odsúdili za pochybné kšefty. Na jeho miesto nastúpila jeho manželka, ktorá šla v jeho šľapajách. Opäť prišiel NKÚ a zistil kopu prehreškov, na ktoré boli podané podnety. Polícia to prešetrila, no vyšetrovanie trvá už tretí rok a táto osoba bola medzitým znovuzvolená za starostku. Tento prípad mi utkvel v pamäti, aj keď sa zatiaľ nevyriešil. Je to ukážkový príklad toho, ako vie vedenie poťahovať za špagátiky. Je to obec do sto ľudí, z toho 40 percent Rómovia. Starostka pred Vianocami nakradne drevo a vymení zaň volebné hlasy.

A ešte tu je veľmi smutný prípad z obce Nemecká. Starosta bol zlodej a alkoholik, čo je na Slovensku, bohužiaľ, klasika. Vyrúbal v obci nelegálne les. Vtedy som išiel svedčiť z Vinodolu do Brezna, no nepodarilo sa ho postihnúť za to, čo vykonal. Nakoniec to on sám nezvládol a prepil sa k smrti.

Povedzme, že by ste mali rozdeliť starostov na dobrých a zlých. Aký by bol pomer?

Reálne to nevidím veľmi ružovo. 60 percent sú podľa mňa tí zlí, 40 je tých lepších.

Myslíte si, že to je špeciálne slovenský problém?

Myslím si, že to je postsocialistický problém. Je veľký rozdiel medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska, medzi veľkými a malými mestami, medzi východom a západom.

Najväčším problémom ale je, že malé samosprávy nevedia pochopiť, že keď sa spoja, neprídu o svoju identitu, históriu ani o tabuľu pred či za obcou. Môj brat žije vo Švédsku, tam majú tieto reformy dávno za sebou a žijú neporovnateľne lepšie.

Keď porovnáte minulosť s prítomnosťou, zlepšilo sa to?

Ja som optimista a už len keď sa pozriem na tých 42 obcí, ktorým ZOMOS pomohol zvrátiť negatívny vývoj, môžem povedať, že je to lepšie ako v minulosti. Aj na sociálnych sieťach som v desiatkach skupín rôznych miest a obcí a vidím, že ľudia sa organizujú viac a uplatňujú tak svoje práva.

A čo tie zvyšné obce, kde síce korupcia je, no občania pre jej zamedzenie nič nerobia?

Obyčajne tam vládne strach ozvať sa. Zvykneme dokumentovať naše stretnutia – odfotím sa a pridáme to na našu stránku. Aj medzi ľuďmi, ktorí sa ozvali, je minimálne 30 – 40 percent takých, ktorí nás poprosia, nech nič nezverejňujeme, pretože by z toho mali problém.

Vy sa nebojíte?

Asi som divný, ale nie. Smejem sa, že každý, kto nezakúsil trestné stíhanie – aj keď falošné – nemá doplnené základné vzdelanie. Nemal som strach, lebo ma to baví, no chápem, že mnohých to odrádza. Najhoršie je, keď sa začnú vyhrážať nielen jednotlivcovi, ale aj jeho rodine. Poznám aj prípad, keď jedného kandidáta na starostu zdeptali tak, že musel vyhľadal psychiatrickú pomoc.

Stretli ste sa aj s nejakou svetlou výnimkou medzi starostami? Taký, ktorý si uznal chybu či napravil svoje škody.

Existujú tri kategórie starostov a aj napriek tomu, koľko negatívnych skúseností máme, vždy hovorím, že ich netreba hádzať do jedného vreca.

Prvá kategória sú takí, ktorí prídu a chovajú sa úlisne. Tvária sa, akí sú dobrí aj napriek tomu, že  máme o ich konaní jasné dôkazy. S týmto typom sme sa stretli v Pribyline. Tam za nami prišiel starosta, ktorý bol zo začiatku sladký ako med. Akonáhle sme ho konfrontovali, boli sme najväčší „hajzli“. Tento typ si vás chce získať na svoju stranu, no ak sa to nedarí, jeho prístup k vám sa okamžite zmení.

Druhá kategória sú starostovia, ktorí sa vás od začiatku snažia ponížiť a spraviť z vás skrachované existencie. No voči týmto typom sme si už vybudovali hrošiu kožu, mali sme totiž veľa príležitostí zvyknúť si na nich.

Tretia a najmenšia kategória sú starostovia, ktorí sú ochotní komunikovať. Vždy, keď prídeme do obce, povieme, že by sme radi hovorili aj so starostom. Chceme sa predstaviť a hlavne počuť aj druhú stranu. Našli sa aj takí, ktorí sa uvedomili a začali spolupracovať.

Predsedom ZOMOS-u ste boli dve volebné obdobia, potom vás vymenil Peter Uhlár. Na akej pozícii ste v združení momentálne?

Peťa som si na túto funkciu doslova pripravoval a som veľmi rád, že prišiel na moje miesto. Sídli v Zlatej Bani pri Prešove, kde je aj najviac práce. Neskôr som bol v správnej rade združenia – tam som prenechal miesto novým aktívnym členom, no stále sa venujem činnosti pre ZOMOS.

Ako to vidíte do budúcna? Budú vás nespokojní občania kontaktovať sporadickejšie?

Úprimne, nerozmýšľam nad budúcnosťou. Teším sa, že ZOMOS máme tu teraz a sú za ním hmatateľné výsledky.

ZOMOS pri referende o odvolaní starostu v obci Naháč. (2018)

Tak aspoň prianie, kde by ste radi videli združenie o desať rokov.

Všetky štátne orgány budú vedieť o existencii ZOMOS-u. Stane sa pre nich plnohodnotným partnerom, ktorý bude mať vlastné a silné slovo.

Vladimír Špánik sa narodil v roku 1948 v Bratislave a pred odchodom na dôchodok sa živil ako prokurista či obchodný manažér. Dlhé roky však pôsobí aj ako občiansky aktivista so zameraním na transparentnú komunálnu politiku. Od roku 2006 je poslancom obecného zastupiteľstva v obci Vinodol. V roku 2010 stál pri zrode organizácie Združenie občanov miest a obcí Slovenska (ZOMOS), ktorú do roku 2018 aj viedol. Cieľom združenia je zapájať občanov do rozhodovania samospráv a pomáhať im pri budovaní transparentnej a efektívnej samosprávy, a to najmä aktívnou podporou miestnych občanov, ich vzdelávaním a pomocou pri riešení problémov.

Lucia Matejová
účastníčka 1. ročníka Protikorupčnej akadémie Komunity Zastavme korupciu

Teraz najčítanejšie

Komunita Zastavme korupciu

Sme sesterská organizácia Nadácie Zastavme korupciu. Našou víziou je krajina bez korupcie, kde mladí ľudia udávajú smerovanie a sú neodmysliteľnou súčasťou verejného diania.