Závery a poučenia z dejín II.
Na rozdiel od prírody, ktorá podlieha nevyhnutným dôsledkom svojich zákonov, sa podľa nemeckého filozofia Immanuela Kanta vo sfére ľudskej spoločnosti objavuje možnosť slobody. Dejiny ľudstva by tak mali byť nádhernou realizáciou tejto idey slobody. Pri spätnom pohľade si však Kant všimol, že to tak, prirodzene, nie je. Začal tak uvažovať nad myšlienkou, že to nie je iba človek, ale i samotná príroda, ktorá sa stará o rozvinutie slobody. Tak vznikla jeho myšlienka všeobecných dejín.
Dnes už vo svetle poznatkov kognitívnych vied vieme, že naša sloboda nie je absolútna, ale je podmienená rôznymi faktormi. No napriek tomu jej existenciu predpokladáme, o čom svedčí napríklad túžba po spravodlivej spoločnosti, v ktorej sú niektoré činy ľudí trestané a títo ľudia sú braní na zodpovednosť. V našom makrosvete naopak, považujeme prírodné či fyzikálne zákony za nemenné, nevyhnutné a zvyčajne im nepripisujeme žiadne zámery.
Kant sa teda, pri pohľade na pochmúrne ľudské dejiny, snažil o vytvorenie už spomenutých všeobecných dejín, v ktorých by pripísal prírode takú účelnosť, ktorá v konečnom dôsledku napomáha uskutočňovaniu slobody a ideálneho občianskeho spoločenstva: „Pre filozofa neplynie z toho iné poučenie než to, že ak nemôže u ľudí a v ich hre vo veľkom predpokladať vôbec nijaký rozumný, ich vlastný úmysel, nech sa aspoň pozrie, či nemôže v tomto nezmyselnom chode ľudských vecí odhaliť prírodný úmysel; v dôsledku neho tvory, ktoré postupujú bez vlastného plánu, predsa len umožňujú dejiny podľa určitého plánu prírody.“
Antagonizmus vo vzťahoch medzi ľudskými záujmami chápe Kant ako motor dejín. Prekonávanie rozporov a hľadanie prijateľných riešení stoja za rozvojom spoločnosti a umožňujú i vývoj samotného ľudského ducha. Nemecký mysliteľ je autorom známeho slovného spojenia „nedružná družnosť ľudí“, ktoré vyjadruje práve spomínané napätie, ktoré je hybnou silou spoločnosti. „Práve tento odpor budí teraz všetky sily človeka a vedie ho k premáhaniu jeho sklonu k lenivosti, a tak je hnaný ctibažnosťou, panovačnosťou alebo chamtivosťou dosiahnuť určité postavenie, medzi svojimi druhmi, ktorých síce nemôže zniesť, ale ktorých sa ani nemôže vzdať.“
Kant teda odmieta realitu zlatého veku, arkadický (pastiersky) svet, v ktorom by vládla dokonalá harmónia: „Všetka kultúra a umenie, ktoré krášlia ľudstvo, najkrajší spoločenský poriadok, sú plody nedružnosti, ktorá sa núti sama disciplinovať a takto vynúteným umením úplne rozvíjať zárodky prírody.“ Celé dejiny sú podľa Kanta hľadaním riešenia, ktoré by umožnilo vznik občianskej spoločnosti. Ideálny stav nebude možný nikdy, pretože „z takého krivého dreva, z akého je vytvorený človek, nemožno vykresať nič celkom rovné.“ Nemecký filozof bol obhajcom liberalizmu, ktorý sa však netýka iba jednotlivcov, ale i zväzu národov, ktorý by umožnil vznik takého vonkajšieho medzištátneho vzťahu, ktorý by zabezpečil bezpečnosť a právo i malým národom.
Napriek spätnému pohľadu na dejiny je Kant idealistom a verí, že ľudská prirodzenosť nie je taká, ako sa javí. Verí vo vznešený prírodný úmysel: „Hoci sme príliš krátkozrakí na to, aby sme prehliadli tajný mechanizmus jej zariadenia, predsa by nám mohla táto idea slúžiť ako vodidlo k tomu, aby sme inak bezplánový agregát ľudských činov predstavili, aspoň vo veľkom, ako systém.“
A keďže Kantovi išlo o všeobecný pohľad na dejiny, pokúsil sa zmieriť biblickú interpretáciu vzniku ľudskej spoločnosti, s tou prírodnou. V Adamovi vidí spoločného predka a v Božom hlase, ktorý Adama viedol a predstavoval mu okolitý svet, vidí Kant prírodný inštinkt. Prvý hriech má v Kantovom pohľade mimoriadny význam, pretože práve ním sa človek dokázal vymaniť z obmedzení prírody a otvoril si cestu k samostatnému používaniu rozumu, k rozvinutiu svojich schopností, ale i k fyzickému, duševnému a duchovnému utrpeniu, ktoré si takáto autonómia vyžiada. Krása stvorenia sveta je vystriedaná trpkosťou vyhnania z raja. „Dejiny prírody sa teda začínajú dobrom, lebo sú dielom božím; dejiny slobody sa však začínajú zlom, lebo sú ľudským dielom.“
Nemecký mysliteľ si uvedomoval, že jeho filozofický pohľad nemôže nahradiť empirické skúmanie dejín. Jeho cieľom bolo skôr inšpirovať jednotlivca k vlastnému príspevku k dejinám, v ktorých sa Kant snažil identifikovať optimistickú líniu vývoja. Zámerom je teda vyvolať „spokojnosť s prozreteľnosťou a s chodom ľudských vecí vcelku, ktorý nepostupuje od dobrého ku zlému, ale sa zvoľna vyvíja od horšieho k lepšiemu; prispievať k tomuto pokroku je prírodou povolaný každý, ako mu len sily stačia.“
* * *
Immanuel Kant venoval filozofickému pohľadu na dejiny svoje dva takzvané malé spisy. Jeden pod názvom Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. Druhé dielko nesie názov Domnelý začiatok ľudských dejín. Tieto spisy možno nájsť v staršom slovenskom výbere z Kantovho diela s názvom K večnému mieru, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Archa, v Bratislave, v roku 1996. Autorom prekladu je slovenský filozof Teodor Münz. Obe diela sú dostupné i v českom výbere Studie k dějinám a politice, ktorý vyšiel naposledy v roku 2016 v českom vydavateľstve Oikoymenh.
