Ako za dve hodiny rozoznať dobrého človeka od dobrého herca

Keď sa istá pani pokúsila dať zbaviť moju najstaršiu klientku, RNDr. Annu M., svojprávnosti (samozrejme, že išlo o jej byt v bratislavskom Starom Meste) a súd ju poslal na psychiatrické vyšetrenie (Annu, nie tú pani, čo návrh podala) povedala mi: „Ja sa toho vyšetrenia bojím.“ Smiala som sa jej: „Vy, s vašou hlavou? Ste vo svojich 86 v lepšej kondícii, ako ja v 41.“ Spojila palec s ukazovákom, akoby mala cez ne natiahnutú žuvačku. „Nepodceňuj to. Oni sú takí „elastickí“,“ povedala. Nakoniec to ustála. Ale ja často na tú vetu myslím, keď čítam posudky o deťoch.

•

A sporov o deti je čoraz viac – štatistika je neúprosná. Priateľka – advokátka Broňa – mi v utorok povedala: „… práve mi prišiel rozsudok z Krajského súdu v Bratislave: jubilejný. Má číslo 600 za rok 2015. A to je súd odvolací a ešte je len začiatok októbra. Vezmi si, koľko ich musia napísať denne. To je manufaktúra, nie súd, nemajú žiadny čas na premýšľanie.“

A tak sa z posudkov expertov detské osudy v tých sporoch, pri dôležitých rozhodnutiach, ľahko stane barlička.

Málokoho z tých dôležitých ľudí, ktorí rozhodujú sa pritom zaujíma to, aké sú vlastne životy tých, čo o morálke a živote iných píšu, alebo to aké majú experti na životné hodnoty vlastné životné hodnoty. A už takmer nikto sa nepýta ani na to, ako tie vznešené vety o osudoch detí vznikajú.

•

Potom, neskôr, keď sa snažím v niektorých príbehoch ukázať, že podklady neboli spracované, povedzme najšťastnejšie, alebo že minimálne neboli postavené na pravde, ale na polopravdách a dosiahnuť korekciu, je to ťažké: raz bolo napísané, platí. A vtedy, keď sa zvykneme pýtať na tvrdé údaje – teda na to, koľko hovorili experti na detské osudy s deťmi, koľko s rodičmi, v akej zostave, v akých situáciách, aké metódy (okrem pozorovania a rozhovoru) použili, jasné odpovede dostanem málokedy.

Naopak: keď začnem pátrať a veľmi tlačiť, často zistím, že kým vznikol papier, deti sa stretli s expertom na detské osudy 1 – 2 x na pol hodinu. V niektorých prípadoch dokonca (nevymýšľam si) nikdy.

Tak napríklad vznikol znalecký posudok – normálne, zviazaný trikolórou a opatrený pečiatkou – doložený do súdneho spisu dvoch bratov Miška (6) a Maťka (4), v ktorom expert doslova píše: „Zo správania matky a jej prístupu k deťom je zrejmá, účelová snaha zabrániť stretávať sa so svojimi synmi a tak ho vytesniť z ich života. Bolo by teda vhodné, aby deti boli z hľadiska „vyššieho princípu“ zverené iba do starostlivosti otca, aby sa vykompenzovala strata.“ Znalec matku ani deti (sic!) nikdy nevidel, nikdy s nimi nehovoril ani telefonicky. Síce na konci posudku uvádza, že ho spracoval ako znalec z odboru psychiatria alkoholizmu a toxikománie a gerontopsychiatrie (aj keď deti neboli ani opité, ani staré), ale to nikomu z dôležitých ľudí neprekážalo natoľko, aby sa z neho necitovalo v správach sociálky, ktorá deti pred súdom zastupovala a aj v rozsudku. Veď doktor ako doktor.

•

Nie je vôbec problém, že sa z posudkov a odborných stanovísk o deťoch stáva (či stal) tovar, ako každý iný. Vzniká na objednávku a má reálnu cenu. Problém je v tom, že administratívne autority – súdy, sociálka, polícia – sa na ne ako na tovar nepozerajú. Málokedy skúmajú, z čoho, z akých komponentov je zložený, akou technológou bol vyrobený.

•

Keď s tým systémom (a naozaj viem, prečo hovorím o systéme nie o probléme) začnete bojovať, nie je to ľahké. Zvyčajne dostanete odpovede, že expert: „použil obvyklé metódy“, či „postupoval správne“, alebo (moja obľúbená) „v najlepšom záujme dieťaťa“.

Odborné vety naskladané cez seba vás rýchlo paralyzujú. Dve – tri takéto odpovede a odnechce sa vám pýtať. Reálne kontrolné mechanizmy vlastne ani neexistujú.

Na základe posudku potom vzniká predstava, akí tí ľudia, o ktorých sa rozhoduje, sú. Opakuje sa to v nemenných vzorcoch. Zdevastované deti, utiahnutá matka, kverulantský otec. Autoritatívna „brániaca“ matka, zdevastované deti, veľkorysý otec. Rovnaké slová, rovnaké frázy, niekedy dokonca nájdeme prekopírované celé odstavce. Čo však, ak takí tí ľudia, o ktorých životoch sa píše, takí nie sú? Čo ak je posudok len popisom jednej situácie? Každý z nás sa, občas – niekedy – vlastne často, správa ako blázon.

•

Z posudkov o deťoch, čo píšu experti na dušu – psychiatri, psychológovia, sociálni pracovníci a mediátori, sa stal v posledných rokoch štandard. Už dávno sa nepoužívajú len v zložitých prípadoch. Cituje sa z nich takmer v každom rozvode, aj v tom pokojnom, pri každej úprave práv povinností, spolieha sa na ne sociálka, keď tie deti v rodičovských vojnách zastupuje. Je to pre rozhodovanie jednoduché – spoľahnúť sa – na odbornosť, či skôr na titul a nepátrať po súvislostiach.

•

A ja som už asi videla priveľa.

Zdena, ktorý ako toľko iných otcov mesiace stával pred bránkou domu, v ktorom žije jeho trojročná dcéra Anežka a už mesiace ju nevidel na vzdialenosť menšiu než cca 15 metrov (bližšie ju mama nepustila), a ktorému papier od psychológa zo štátnej organizácie, ktorý napísal „… vzťah otca a dieťaťa je vážne narušený…“, priniesol zákaz styku s dcérou predbežným opatrením, vydaným okresným súdom „od stola“ – teda bez pojednávania, len na základe návrhu, na takmer tri mesiace (kým nerozhodol inak odvolací súd). V rozsudku sa dokonca písalo, že maloletá pravidelne navštevuje psychologickú poradňu – keď sme po niekoľkých mesiacoch z poradne vyrazili počet návštev dieťaťa, zistili sme, že pravidelná rovná sa 2, slovom dve stretnutia.

Zuzke, ktorá dva roky nevidela nevidela svojho päťročného syna, a to, že chodí na terapiu sa dozvedela len zo súdneho spisu terapeut napísal: „To, že se prítomnosť, zrejme susp. ambivalentnej väzby na matku prejavila výlučně v neverbálnej oblasti, možno interpertovať aj ako dôsledok intrapsychického štiepenia reprezentacie otce a matky na dve, vzájomne nezlúčiteľné časti jeho vnútornej reality.“ Nikdy – ani raz – za celý rok, počas ktorého ten expert písal podklady (a že ich bolo!) o ktorých vedel, že budú použité na súde v rodičovskej vojne, tú mamu nevidel, nič nevedel o tom, ako spáva v aute pred bránou do veľkého domu, v ktorom jej syn žil, ako mesiace bojuje na súdoch a políciách a ako sú jej nanič všetky rozhodnutia o tom, že syn je jej zverený. Poznal len verziu otca, že matka sa o dieťa nezaujíma.

Alebo Juditu, o ktorej mediátorka, ktorá ju nikdy v živote nevidela, napísala: „matka je majetnícka chce dieťa vlastniť – preto odmietla mediáciu“. Bolo to v čase, kedy Judita odmietla síce mediáciu, ponúkanú a platenú úradom práce ako metódu na vyriešenie konfliktu s manželom, lebo sa vyšetrovalo podozrenie zo sexuálneho zneužívania ich syna. Mediátorka však poposielala papiere z vyhodnotenia telefonického rozhovou na sociálku, dala ich do rúk otcovi, ktorý ich postúpil na súd, na políciu ako dôkaz. Nikomu z dôležitých nedošlo, že „mediátor“ je bez nadstavby svojej skutočnej expertnej odbornosti asi taká profesia ako „veštica“ a jeho kompetenciou je napísať dohodli sa – nedohodli sa, prípadne popísať proces, ale že nevie skúmať a popísať osobnosť človeka.

Maroš do chytil priamo. Expert zo štátnej organizácie po jednom vyšetrení jeho syna, ktorého nevidel a nehovoril s ním viac než 8 mesiacov napísal, že „… dieťa javí známky CAN syndrómu…“ Síce nenapísal aké, ani to šialené podozrenie nikde neoznámil, aby to dieťa ochránil, ale papier vydal. Keď sa Maroš domáhal, aby bol súčasťou synovej terapie, dozvedel sa, že žiadna nie je – ani nikdy nebola. Všetko: vyšetrenie aj napísanie papiera sa odohralo pri jednej návšteve.

Viere zasa napísala sociálka: „Matka sa o deti dobre starala, ale nevychovávala ich.“ Na základe toho posudku, jej šupom predbežným opatrením odobrali deti. Rok trvalo, kým sa na súde naplno prevalilo, ako to v skutočnosti s výchovou detí je a že deti úplne v pohode spĺňajú kritériá slov „slušne vychované“.

•

Slová slová slová.

•

Psychologička Jaromíra, to raz jednej z mojich klientok povedala: „Nenapíšem vám nič, lebo psychológ je cudzí prvok v rodine, ktorá je inak dobrá, funkčná, len sa musí teraz pozbierať a nájsť silu na zmenu vo svojom vnútri – cudzí človek zbytočne vnáša do nej svoje videnie sveta, svoje predstavy o živote. Nie je to dobré.“

Rovnako to urobil psychológ Maťo, keď povedal: „Rád budem s deťmi tvojich klientov pracovať, ale zabudni, že niečo napíšem po 2 – 3 stretnutiach. Lebo je to proces, nie papier.“

•

Neviem.
Som len trojkárka z matematického gymnázia s doktorátom so sociálnej práce. Ale viem, že riziko, že sa pomýlim a niečo zle prečítam v príbehu mojich klientov je obrovské. Denne si hovorím: „len neurobiť chybu“. Podobné dilemy musí riešiť každý, kto pracuje v pomáhajúcich profesiách.

Ľudia menia svoje životy na lepšie vtedy, keď majú pocit, že nie sú osdom len vlečení, že sa experti okolo nich nehrajú na tajný spolok vyvolených, ale kde trpezlivo vysvetľujú čo sa robí – čo sa deje, a ako, a prečo, v každej chvíli.

Nie je to hra.

Sú to ľudské osudy. Ak je dnes jasné, že aj na základe papierov sa rozhoduje aké tie osudy budú, mali by byť tie papiere fér: také aby vydávali správu o stave detského sveta, nie správu o stave experta.

Deti, o ktorých sa tie papiere dnes píšu, budú raz mať z jedného životného obdobia namiesto rodinného albumu šanón. Bolo by fajn, keby mali pocit, že v každom jednom papieri je kúsok ich života zachytený pravdivo.

•

Viem, prečo to píšem.

Od 1. 7. 2016 vstupuje do platnosti nový civilný poriadok sporový. A v ňom je nenápadný § 209, ktorý sa vzťahuje v zmysle § 2 nesporového poriadku aj na konania o deťoch. Zavádza pojem tzv. súkromného znaleckého posudku. Ak sa dnes aspoň domnievame, že znalecké posudky nie sú úplne „tovarom“ ale hľadaním správnych riešení pre deti, ktoré svoje práva nedokážu obhájiť bez toho, aby im dôležití dospelí pomohli, tak sa môže roztrhnúť vrece so spornými posudkami, písanými nielen na objednávku, ale „tak ako chce“ ten, ktorý si ich objednal.

Ak sa dôležití ľudia – sudcovia a sociálni pracovníci za sedem a pol mesiaca nenaučia pýtať sa na metódy, akými sú posudky spracovávané, bude veselo.

Všetky citácie sú z „naozajstných“ posudkov. Všetky situácie sa skutočne stali. Len mená aktérov, ako obyčajne, tajím.