Riešenie utečencov: Čo vieme spraviť hneď a čo bude chcieť kúsok snahy

Pred troma týždňami spustila diskusia o tom ako si vie verejný a občiansky sektor navzájom pomôcť v riešení utečencov. Cesta je to ešte dlhá, ale hádam sa dostaneme ku konkrétnym riešeniam. Môj malý výpočet, čo by mohli mali obsahovať.

Čo robíme: štát aj mimovládky

Slovenské mimovládne organizácie ako MAGNA  alebo Človek v ohrození pôsobia na srbsko-maďarsko-chorvátskom pohraničí. Venujú sa hlavne núdzovej humanitárnej pomoci, zdravotnému ošetreniu a pod. Doma sa zameriavame hlavne na oblasť  integrácie a právnej ochrany. V Humennom ETP pomáha s prípravou na presídlenie utečencov, Charita napomáha ich integrácií do slovenskej spoločnosti a Liga za ľudské práva poskytuje azylantom právnu pomoc.  

Štát chce posilniť ochranu hraníc a podporil skrz Červený kríž humanitárne aktivity na tranzitnej trase a začína viesť diskusiu o tom, čo ďalej. Na ďalší rok vyčlenil na aktivity v súvislosti s utečeneckou krízou (Frontex, OSN) 20 miliónov eur.

Bez ohľadu na to, či sa bavíme o humanitárnej kríze na tranzitnej trase, alebo integrácii utečencov u nás, toto je  presne druh výzvy, kde verejný, súkromný a tretí sektor musia spolupracovať.

Riešme problém, kde vznikol

Jeden z najzákladnejších argumentov vlády je, že chce riešiť problém tam kde vznikol. Jeden zo spôsobov ako tak robiť, dlhodobo a systematicky je podporovať rozvojovú pomoc. V tomto kontexte je kúsok zvláštne, že tá naša bilaterálna ostáva podľa návrhu štátneho rozpočtu na rovnakej úrovni ako v predchádzajúcom roku. Bavíme sa pritom z pohľadu verejných financií o veľmi malých číslach. 5,6 miliónov eur. Mimochodom medzi krajinami EÚ sme z pohľadu poskytovania celkovej rozvojovej pomoci spolu s Bulharskom, Poľskom a Lotyšskom medzi poslednými.

Oficiálna rozvojová pomoc (v pomere k GDI, 2014) Zdroj: Eurostat

Ak to myslíme s riešením príčin vážne, toto je cesta. Nemusí sa jednať o obrie humanitárne inštitúcie, na Slovensku máme organizácie, ktoré majú špecifické skúsenosti, sú agilné. Okrem toho je dôležité budovať tieto kapacity aj do budúcnosti, kedy sa od nás bude s postupným bohatnutím očakávať stále viac.

U nás doma

Jeden z najväčších zdrojov strachu z utečencov na Slovensku je predstava, že ich nedokážeme integrovať. To čo sa podarilo našim, opäť mimovládnym organizáciám v tejto oblasti, však ukazuje, že by to nemuselo byť také neriešiteľné.

Samozrejme, azylanti už od začiatku potrebujú kultúrne vzdelávanie, jazyk a podporu. Organizácia ako ETP v Košiciach alebo Katolícka charita to však robia už roky. Štát utečencov totiž neintegruje sám, ale tieto služby si “objednáva” cez grantovú schému. Tá je tento rok opäť znížená, a to do tej miery, že jej ďalšie prežitie je otázne a musí sa suplovať z iných zdrojov. V každom prípade, ak chceme prijať väčšie množstvo utečencov, máme už teraz v rámci Slovenska know-how ako to zvládnuť.

V kadejakých vládnych dokumentoch existujú návrhy ako k téme pristupovať systematicky no doteraz k tomu nikdy reálne nedošlo. Vytvorenie integračného programu, ktorý by systematicky určil čo všetko potrebujeme urobiť na integráciu azylantov a čo kto to má konkrétne spraviť neexistuje. Len dnes napríklad v oblasti zdravotnej, vzdelávania či bývania existujú veľké medzery.

Je úplne na mieste sa chytiť za hlavu a povedať si, že zas ideme míňať peniaze. Ideme, to je pravda. Zdá sa, že už pri dnešnej situácii neexistuje scenár, ktorý by v sebe neobsahoval dobrovoľné prijatie aspoň dvoch-troch stoviek utečencov. Myslím si, že z dlhodobého hľadiska to raz bude aj viac – z humanitárnych či ekonomických dôvodov.

Ak prijmeme predpoklad vyššie, dnes máme luxus vyvarovať sa chýb, ktoré vidíme v západnej Európe. Od getoizácie po ekonomické vylúčenie. Ak existujú už teraz ľudia a komunity, ktoré si to chcú odmakať (lebo toto je naozaj o dennodenných veciach, ako písanie motivačných listov pre zamestnávateľov), tak je to veľká príležitosť ako to zvládnuť. Od štátu to však požaduje hlavne dobré nastavenie pravidiel a stálu podporu spolu s inými aktérmi. Je to celkom dobrá kúpa pri porovnaní s inými problémami, ktorým čelíme.

Dá sa to

Za krátky čas sa podarili aj konštruktívne veci. Komunikácia s TIPOS-om ohľadom ich mimoriadnej pomoci v tejto oblasti je veľmi dobrá a bol nastavený mechanizmus rozdeľovania a kontroly, ktorý umožní rýchlu pomoc v priebehu pár dní na konkrétne humanitárne a integračné projekty. Je to výborné, ale nie je to samozrejme dlhodobé riešenie.

Systémovo sa potrebujeme baviť o výške rozvojovej pomoci, ktorá momentálne nekopíruje naše verbálne odhodlanie pomáhať tam, kde problémy vznikajú, a o integračnom fonde AMIF na Ministerstve vnútra, ktorý má zas pomáhať bezproblémovej integrácii doma. V oboch prípadoch sú to minimálne sumy z pohľadu verejných financií.

Najdôležitejšie však je udržať komunikáciu medzi verejným, súkromným a tretím sektorom v tejto oblasti tak, aby sme vedeli v budúcnosti rýchlejšie riešiť akútne humanitárne problémy tam, kde sa vedia títo aktéri efektívne dopĺňať. Doma potrebujeme dať dokopy rôzne fragmentované aktivity v integrácii do jedného uceleného balíčka – na ktorom bude postavená integrácia. Či to budú desiatky, stovky či tisíce činností bude vždy rozhodnutím politickej sféry. Nech to bude akékoľvek, chceme mať istotu, že budú viesť k organickej integrácii a nie odsúvaniu problémov mimo zorné pole. To je hádam niečo, na čom sa vedia zhodnúť všetci zúčastnení.

Redakcia diskusiu pod článkom zrušila .
Dôvodom bol rasistický a xenofóbny obsah príspevkov.