Učím sa od detí: „Čo je to tajomstvo?“

„Čo je to tajomstvo?“ Táto otázka padla od mojej dva a pol ročnej vnučky v čase Vianoc. Aj keď vedela, že darčeky si kupujeme, je to aktuálna otázka. Aj keď som už dedo, Vianoce pre mňa zostávajú tajomné vo viacerých ohľadoch. A tak sa mi to páči.

Máte radšej otázky, či odpovede? Čo z toho máte skôr po ruke, teda na jazyku, keď niekoho stretnete?

Keď je niečo tajomné, aký z toho máte pocit? Tajomstvo je dobrá či zlá okolnosť?

Viem, závisí, ale v zásade, čo to s vami robí?

Neistota vie človeka rozhodiť, ale aj nabudiť, inšpirovať, ale často vyvolá zmiešané až ambivalentné prežívanie.

Keď dočítam knihu a všetko dobre dopadne, všetko je zodpovedané, som frustrovaný. Potrebujem, aby kniha, film, stretnutie, udalosť, zanechala vo mne otázky, možno až vyrušila a nahnevala. Potrebujem to čaro tajomstva, otázky, možnosti.

Táto doba, keď nám korona zobrala (domnelé) kormidlo od osobného aj spoločenského diania, keď nevieme, čo bude zajtra a všetko sa mení, nám darovala čaro tajomstva.

Deti vedia s tajomstvom žiť oveľa lepšie, ako my dospelí. Prečo? Čo oni majú a my sme to stratili?

Prečo sa potrebujeme hrať na to, že už všetkému rozumieme a všetko máme vo svojich rukách. Prečo nás tajomstvo zneisťuje?

Existuje tzv. prvá a druhá naivita. Prvá je tá detská neinformovaná a neskúsená, keď sme spokojní, lebo nevieme, ako to môže dopadnúť. Druhá naivita znamená, že napriek tomu, že vieme, ako všelijako nepekne sa môže vec vyvinúť, že pravdepodobnosť, že sa snaha podarí, je mizivá, tak aj tak sa do veci pustíme. Pokúsime sa o ňu len pre princíp, pre ten pokus, pre odkaz dôvery inému, pre to že existuje nádej.

Ja chcem zomrieť naivný, lebo mi to dáva väčší zmysel, ako byť realistický.

Lebo v Návrate sme sa opakovane pokúsili nájsť rodinu pre „neumiestniteľné“ dieťa. Niekedy sa nepodarilo, ale niekedy áno. Presadzovali sme transformáciu detských domov v podobe ich zrušenia (aspoň pre deti do 3 rokov veku), aj keď sa nám za to smiali. Už viac ako 10 rokov máme na Slovensku deti do 6 rokov veku v rodinách. V Čechách sa to len teraz postupne deje, aj keď aj tam to viacerí dlho presadzovali. Prečo sa to u nás podarilo a v Čechách doteraz nie, je tiež do istej miery tajomstvom, aj keď sme sa pokúsili o istú interpretáciu.

Znova mi napadá to Havlovo: „Naděje není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl – bez ohledu na to, jak to dopadne.“

Marek Roháček, predseda Návrat, o. z.