Denník N

O psychoterapii

Uvedomuje si, aké sú obmedzenia jeho metódy, aké sú obmedzenia pacienta a aké sú obmedzenia na strane neho samého.

Za zatvorenými dverami sa deje niečo nehlučné a pritom veľké, o čom tí na chodbe možno ani netušia, tichá premena na motýľa. Človek, ktorý tam práve sedí, prežíva uchvacujúcu skúsenosť, v ktorej sa stáva bádateľom v krajinách vlastného ja. Pomaly do neho vtekajú pramene svetla. Psychoterapeut je niekým, kto mu umožňuje vidieť ich, ale svetlo samotné mu nepatrí. Z rozhovoru sa stáva liečba, slová sú nástroje vedúce k sviežim pohľadom, rydlom a dlátom pravdy – môže to aj bolieť, nikto nehovorí, že nie – i vzletnými vlajkami rozličných imaginácií.

Bez psychoterapie si modernú psychiatriu nemožno ani len predstaviť. Napriek tomu má svoje úskalia a obmedzenia, o ktorých by som chcel niečo krátke napísať.

V prvom rade, psychoterapia nie je nejaké „klábosenie“ alebo „vykecávanie“ sa so psychológom. Nie je ani priateľským posedením, pretože je to stretnutie s profesionálom, samozrejme v priateľskej atmosfére. Neumožňuje človeku vyrozprávať sa zo svojich problémov, naprázdno roztrhnúť vrecia plné viet s mĺkvym poslucháčom ako svedkom, ani nie je hromadením bolestných historiek z minulosti. Nejde o konzultáciu, v ktorej by nám bolo jasnejšie, ako sa rozhodnúť v problémovej životnej situácii, ani médium, kde by sa dalo donekonečna posťažovať na svojho partnera, dieťa, rodičov, alebo kde by človek za každých okolností našiel poľutovanie, podporu a posilnenie. Psychoterapia sama o sebe nemá (iba) fúkať a tíšiť, hoci sedare dolorem ars medici.

Psychoterapia pomáha ľuďom so psychickými problémami, teda s ťažkosťami, pre ktoré človek nemôže slobodne žiť, nie je schopný zastávať svoju vzťahovú alebo profesionálnu rolu alebo ktoré ho robia nešťastným, neautentickým, nefunkčným. Skutočná psychoterapia je teda nejako spojená s konceptom psychickej poruchy (Krankheitsbegriff), hoci toto spojenie je omnoho voľnejšie ako v prípade klasickej psychiatrie. V žiadnom prípade však nie je nejakým poradenstvom alebo koučovaním, chrliacim radu za radou.

So psychoterapiou je to ako so životom. Môžeme od nej síce veľa čakať, ale keď pre svoje očakávanie nič väčšieho neurobíme, tak ani nič nedostaneme. Určite nie zadarmo a ak áno, tak je to len náhoda (τύχη), nie liečba (θεραπεία). Tým zadarmo nemyslím priamo poplatky, tie sú v tomto zmysle skôr sekundárne. Myslím tým vnútornú námahu. S terapeutom sa kráča hore kopcom spoločne. Nie je to tak, že tam za svojho pacienta zástupne kráča on, ani si ho nenesie kdesi v batohu alebo dokonca v náručí. Ten kopec sa jednoducho nedá zdolať bez potu a akejsi nepohody, i keď je samozrejme dobré, ak je táto nepohoda príjemná – niečo, ako keď vás po túre bolia nohy a ste unavení, ale stálo to za to. Uvideli sme to, čo by sme inak neuvideli. Vlastná námaha a otvorené oči sú teda nevyhnutné a ak niekto od terapie očakáva, že ho prebudí do života bez jeho pričinenia, nech tam radšej ani nejde. Zaberá miesto niekomu, kto naozaj túži po zmene.

Psychoterapia nie je teleport k zdraviu. Už zo samotnej povahy ψυχή nie je možné dosahovať rýchle výsledky. Mnohokrát som počul pacientov hovoriť, ako po troch sedeniach terapiu ukončili, pretože im nič nedávala, a od tejto skúsenosti sa rozhodli, že to nie je ich cesta. Motivácie sú rozličné, rozpisovať sa o nich na tomto mieste sa mi nezdá produktívne. Avšak, čo je dôležité pochopiť, psychický čas plynie pomalšie, niekedy idú jeho hodinky naspäť do minulosti alebo dokonca stoja. Symptóm nevzniká zo sekundy na sekundu a ani sa tak neodstraňuje. Psychoterapeut nie je manažér psychologických a psychiatrických symptómov, čo od výkonovo nastaveného človeka bude chcieť zastaviť sa, uvoľniť sa a potľapkať v sebe zem, v ktorej bude sadiť semienko za semienkom a len po čase bude vidieť, že už niečo začalo klíčiť.

Psychoterapia nie je konkrétna aplikácia psychohygieny, nie je žiadnou láskavosťou k sebe, súborom ezoterických princípov, kvázi náboženstvom, nie je starostlivosťou o dušu v jej širokom význame, v akom ju čo ako sympaticky poznáme z filozofie (Platónova επιμέλεια εαυτού). Psychoterapia nie je πανάκεια. Nemôže pomôcť s tým, čo môže priniesť iba život, zážitok, vzťah, úspech, nie je automatom na zmysel života, nie je schopná zmeniť nezmeniteľné, a preto by sa mala sústrediť na plastické ciele. Psychoterapeut si uvedomuje, aké sú obmedzenia jeho metódy, aké sú obmedzenia pacienta a aké sú obmedzenia na strane neho samého. Ak by o ním ponúkanej liečbe hovoril ako o niečom, čo pomôže každému, tak by zavádzal, pretože v hre je aj exkluzívny faktor podmieňujúci jej úspešnosť – jeho osobnosť. Tá síce môže vyhovovať množstvu ľudí, ale mnohým môže byť takisto aj na prekážku. Nemal by lipnúť na sebe, mal by skôr pestovať vnútornú pokoru a pravdivosť k sebe samému, jeho svetonázor by mu nemal zacláňať vo výhľade na ľudský príbeh, ktorého sa stáva súčasťou, a zo svojej psychoterapeutickej školy by nemal robiť niečo ako vieru alebo sektu. Napokon, aj on sám je objektom tejto terapie, nielen subjektom, aj on sám si ňou prešiel a sústavne prechádza, neustále podrobujúc svoje postoje a pocity kritickému skúmaniu a zanechávajúc antipatie, sympatie a predsudky mimo miestnosti, v ktorej pracuje, pretože práve to je nielen schopný, ale aj povinný urobiť. Je realistom, ktorý nepovie rezignovane „tu sa už nič nedá urobiť“, ale ani nedráždi pozitívnou psychológiou, tou skicou každej terapie, v ktorej by nekriticky vyhlasoval, že stačí dobrá vôľa či snaha a výsledok sa musí dostaviť.

Nemusí.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.