Z Božskej komédie
*
Musím hovoriť najskôr pravdu,
kým skloním kolená.
Niečo dookola dobiedza
a Ty si zväčša v otázkach.
Ktoré si píšeme, kladieme.
Ktoré z nás vyprosujú nechcené.
Musíme si to zamilovať,
aby nám svet bol bližšie.
*
Je stále deň
úspešných pästí z Tvojich prstov.
Malé a krehké
sú oblohy ľudských snov.
Na nádej zabúdame.
Čakáme niečo viac
ako všetko, čo máme:
Priestory v hodinách,
ktoré vyzdvihnú s háčikom.
*
Nie sme až takí zaťatí:
Každého zaskočí
iskra nekonečnej krásy
do nás sa zmestíš.
Zázrak,
akú Vianoce dostali tvár.
S akým odhodlaním
vidíme
Pokoj
nad maskou v dejinách.
*
Ticho nežnie
medzi svetom, nami…
pomaly,
pomaličky…
Musím Ti písať.
Nutnosť
z bozku sa stáva,
kdekoľvek si.
Na všetky karty
zo mňa je eso:
Šťastie len učí
čoraz viac kúskov.
*
Skúšaš
z mojich prstov
dopliesť deravý džbán.
Vec sa má tak,
ako sme to dostali do vienka.
Túžime
po schodoch bežať
hore aj dole,
ľahšie skĺznuť k sebe.
A len – tak to nejde.
V podstate je to rovnaké:
Odkiaľ si o mne.
*
Pod hviezdou štedrej Večnosti
čas vedie k Sile.
Smerom na parket nebies
slabneme, precitneme.
Hlavy si vynoríme z hrude.
A Svetlo z očí,
Láska sa znovu narodí.
Niekto ako my
*
Dá sa byť lepší.
Ešte zabolia srdce, zmysly.
Vonku chladne tieň.
Svetlo v nemodernej zápalke.
Podobní ľudia,
podobné brehy.
Nestoja inak bližšie
dejiny ako podobnosti.
*
|
Objímam už len… A chcem tak zabudnúť na všetko,
Tvojimi očami vyplieniť zvyk:
Nájsť sa na slobode, ako sme si utkali v pohodlí
zástupné obavy namiesto poctivých chmár.
*
|
