Denník N

Etické dilemy druhých alebo do akej miery zodpovedáme za svet okolo nás

Keď začujeme slovné spojenie etické dilemy, zväčša sa v ľudskej mysli vynorí predstava ťažkých otázok, ktoré hodiny a hodiny zamestnávajú našu hlavu a nedajú nám spať.

Neuvedomujeme si však, že otázkam čelíme prakticky neprestajne. Viac či menej dôležitým otázkam. Na niektoré z nich je odpoveď jednoduchá a jasná. Pri iných sa „napracujeme“ o čosi viac. Tie sa vyznačujú istou mierou náročnosti či komplexnosti. Nemám teraz na mysli ťažkosti pri výbere obeda z okolitých reštaurácií po 128.krát za sebou. Ich komplexnosť totiž spočíva v podstate odpovedi, nie v našej preferencii.

So slovným spojením etické dilemy sa nám spája hľadanie práve tejto podstaty. Aký cieľ sledujeme svojím rozhodnutím? Nie nadarmo sa hovorí, že často dôležitejšie ako dobre odpovedať je dobre sa spýtať.

Svoje môže spraviť tiež pozícia, z ktorej otázku kladieme. Je jednoduchšie ostať nezaujatým, ak sa ma problém netýka. A iné bude, ak sa „v ňom“ priamo nachádzam. Pred nejakým časom v istom športovom podcaste položil lekár rečnícku otázku ako odpoveď na to, do akej miery má zranenie brániť nastúpiť športovcovi na zápas: je pre nás dôležitejší športový výkon, alebo ľudské zdravie?

Asi nikto by mu vo všeobecnej rovine neodporoval. Azda, azda až do momentu, keď by sme my boli tým zraneným hráčom. A náš tím by delil od titulu, povedzme, jeden zápas. A boli by sme kľúčovým hráčom. Zrazu tu máme faktory ako tlak okolia, vnútorná ctižiadosť, večná sláva. A vlastne, o aké vážne zranenie ide? Veď, aké sú najhoršie možné scenáre…

Z predtým jednoduchej, jasnej a racionálne zodpovedanej otázky máme razom „strom“ rôznych, lepších aj horších, možností. Přitom taková blbost, co?, ak si pomôžeme legendárnym výrokom. Jeden zápas.

Efekt snehovej gule

Často mylne vychádzame z predstavy, že sme plne racionálne zmýšľajúce osoby. Alebo, lepšie povedané, si to aspoň myslíme o druhých. Ak im niečo povieme, ukážeme, dokážeme, určite si vyberú správne. Práve tento vzťah medzi správnym a hodným-nasledovania je komplikovanejší, ako by sa mohlo zdať.

Ak to totiž skúsime obrátiť, správne samo osebe nenesie nijakú „odmenu“ v zmysle potľapkávania po pleci či finančnej odmeny. Stroho povedané, správne je štandard. Je to očakávané. Je to to, čo tiež nazývame „dobrým pocitom“ po vykonaní nejakej zaslúžilej práce či zachovaní určitého postoja.

Naopak, zlé akcie si vyžadujú reakcie. Ako spoločenstvo ľudí máme cieľ korigovať sa navzájom. Preto máme, napríklad, tresty za delikty. Problém nastáva vtedy, keď sa delikty dejú, tresty však neprichádzajú. Keď sa ako žiak predbehnem v rade na obed a nikto ma nepotrestá, respektíve sa mi nepostaví do cesty (doslova aj obrazne), posmeľuje ma to do budúcna opakovať tento skutok? Ba čo viac, a možno ešte podstatnejšie, otvára to vo mne „13. komnatu“ skúšať viac a viac, v tomto prípade horšie a horšie?

Hoci to na prvý pohľad môže znieť alibisticky, ťažko generalizovať. Ako hovorí Lucia Berdisová, vedecká pracovníčka v Ústave štátu a práva SAV a členka súdnej rady, dôležitý je opäť uhol pohľadu, ktorým nazeráme na „malichernosť“ či „významnosť“ podvodov. „Otázna je samotná kategorizácia klamstiev. Je predbiehanie v rade alebo opisovanie malým obídením pravidiel na základe toho, že to robí veľa ľudí? Alebo napríklad preto, lebo majú menší efekt ako oklamanie klienta či zmanipulovanie verejného obstarávania? Každé porušenie pravidiel svedčí o nejakom nastavení.“ Podstatné sú tiež následky „drobných“ klamstiev. „Môže sa stať, že problémy sa nabalia ako snehová guľa. Na začiatku napríklad policajt odpustí prokurátorovi, že šoféroval pod vplyvom alkoholu a na konci ten zase neodostíha rodinného príslušníka daného policajta.“

Podobne na problematiku „šikmej plochy“ nazerá Zuzana Dlugošová, advokátka a predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov. Jednak história, jednak naše aktuálne nastavenie znižujú naše nároky na férovosť. „Tolerovanie drobného podvádzania, napríklad v škole, má vplyv na to, ako vychovávame svoje deti, ako sa správame k vlastníctvu niekoho iného aj ako očakávame, že sa budú iní správať v podobných situáciách. Nároky, ktoré si nekladieme sami na seba, potom nekladieme ani na verejných činiteľov, ktorých si následne volíme. Jednoducho, stávame sa voči pravidlám cynickí a nerešpektujeme ich.“ V tejto súvislosti Dlugošová pripomína myšlienku Hannah Arendt, ktorú vyjadrila v jej knihe Banalita zla. „Ten, kto si vyberie menšie zlo, veľmi rýchlo zabudne, že si vybral zlo.“

Preto skôr ako na „väčšie“ či „menšie“ podvody je dobré nazerať na podobné činy jednoducho ako na podvody.

Kvalita človeka vs kvalita jeho práce

Dobre, len ono to nie je vždy také jednoduché, môže znieť oprávnená výhrada. Predbehnem sa, lebo sa výnimočne ponáhľam; nastúpim na zápas, lebo ide o rozhodujúci duel. Ako vidíme, dilemy nás sprevádzajú naozaj každodenne, vo veľkom aj v malom (ak sa ešte chvíľku zdržíme pri tomto delení), pri sledovaní dobrých aj zlých cieľov.

Nejako vnútorne teda pociťujeme toto večné pnutie, až by sa z toho jeden zbláznil… Z toho následne vyplýva, že nikto nie je dokonalý (a tým nemám na mysli ošemetný televízny program). Sme teda od prírody, od „defaultného“ nastavenia mierne chyboví. A dostávame sa k druhej otázke. Do akej miery si vlastne môžeme dovoliť byť chyboví? Malo by sa to odvíjať od pohľadu – čím významnejšia pozícia, tým väčší dôraz na perfektnosť človeka? Alebo tam súvis hľadať netreba? Môžem byť dobrý odborník v istej oblasti, hoci som inak zlý človek?

Doktor práv a vysokoškolský pedagóg Peter Čuroš v tomto kontexte poukazuje na to, že ak máme ako spoločnosť stanovené vhodné spôsoby konania pre konkrétne situácie, „potom človek, ktorý tieto spoločenské pravidlá prekračuje, stráca legitimitu v očiach členov spoločenstva.“ Otázka, ktorá musí následne podľa Čuroša padnúť, bude znieť: Sú členovia spoločenstva nespokojní s tým, že o nich rozhoduje osoba, ktorá porušuje morálne normy? „Vtedy je na mieste povedať, že ak taká osoba stratí to, čo sa bežne označuje ako morálny kredit, potom je problematické zabezpečiť dôveryhodnosť inštitúcie, ktorú táto osoba zastupuje,“ dodáva.

(Nielen, no obzvlášť) štátnym inštitúciám musí záležať na tom, aby im ľudia dôverovali. Tí, ktorí vyberajú reprezentantov napokon nesú rovnaký podiel zodpovednosti ako samotní reprezentanti. Ak nejaká komisia vyberá predsedu, hodnotí odborné aj morálne vlastnosti. Ak ako občania volíme, volíme podľa podobného kľúča.

Všetci traja respondenti sa zároveň zhodujú na tom, že je podstatné, čo budeme pod „odborné“ či „morálne“ vlastnosti subsumovať. Diskvalifikuje niekoho arogancia či klamstvo, ľudské či morálne zlyhanie? Všetky kritériá či charakteristiky musia v prvom rade smerovať k naplneniu (do čo najvyššej miery) kvalitydôveryhodnosti. „Napríklad bez dôvery by zo súdnictva ostala vyprázdnená nádoba, od čoho je len krok ku korupcii a nerešpektovaniu súdnych rozhodnutí,“ hovorí Dlugošová.

Príklady druhých a druhým

Ak by sme takýto efekt očakávali pri takej významnej zložke moci, akou je justícia, čo nastane, ak urobíme krok nižšie, do klasických či „bežnejších“ životných situácií? V rade na obed, v poskytovaní služieb? Berdisová sa v tejto téme vracia opäť k dôvere v to, že čo je napísané, platí. „Právo je držané inštitúciami. Preto je veľmi dôležité vlastným správaním dôveryhodnosť toho-ktorého inštitútu budovať. Meč nenasiakne charakterom kováčky, ani oblečenie vlastnosťami krajčíra. Ich kvalitu posudzujeme samostatne. Právo je ale iné – ten, kto s ním pracuje, sa do neho istým spôsobom vtláča. A preto právnym produktom často dôverujeme cez povesť ich tvorcov a tvorkýň.“

Čuroš k danej problematike pridáva postreh, že ak v nejakej oblasti chýbajú odborníci, treba vyberať z dostupnej ponuky. V reáli by sa to premietlo napríklad pri výbere kandidátov, kde v prvom kole nie je vhodný žiaden. Aká bude následne pravdepodobnosť, že v druhom kole natrafíme na niekoho vhodného? Brať ohľad aj na tento rozmer nám môže pomôcť krotiť nereálne, alebo, ak sa vrátime k pojmu zo začiatku textu, očakávania založené na čistej racionalite.

Vo všeobecnosti teda môžeme povedať, že niečo si ako ľudia nesieme, niečo počas života nadobúdame a niečo zároveň vyžarujeme. Tieto tri oblasti sa zároveň prelínajú. Niekedy sú v súlade, niekedy v disharmónii, niekedy v príkrom rozpore. Nie je však jednoduché – a koniec koncov ani múdre povedať, že jedna oblasť bude mať vždy prevahu. Ako ľudia sme bytosti formovateľné a formujúce.

Vo všetkých povolaniach, ktoré navonok nereprezentuje produkt, ale osoba, je dôraz na profil osoby vyšší. Ako príklad si môžeme vziať policajta, ktorý bude vystupovať arogantne preto, lebo má na sebe uniformu. Aj arogantnému policajtovi musím ukázať trebárs občiansky preukaz. Naopak, (hoci aj) príjemnému policajtovi, ktorý je v civile, sa legitimizovať nemusím.

Problém nastáva vtedy, ak si daný policajt jeho možnosť „byť agresívnym“ odvádza od nosenia uniformy, teda nosenia istých oprávnení, respektíve si premieta svoje „vlastnosti“ do obrazu inštitúcie, ktorú reprezentuje. Hoci on ňou nie je, on ju len zastupuje.

„Len“ v predošlej vete je kľúčom a témou celého textu. Ako ho pochopíme; ako sa s ním vysporiadame. Štátny úradník môže mať zlý deň, stále však musí ostať profesionálom. V opačnom prípade môže vrhať zlé svetlo na neosobnú, neutrálnu inštitúciu.

Špecificky teda každý z nás nesie istú mieru zodpovednosti za dodržiavanie pravidiel, na ktorých sme sa ako spoločnosť v priebehu rokov dohodli. Priebežne sa aktualizujú, menia, upravujú. A ako poznamenáva Dlugošová: „V tomto procese máme napríklad my ako právnici úlohu nielen múdre pravidlá tvoriť a vymáhať ich, ale ich aj ľudsky vysvetľovať a byť vzorom v ich rešpektovaní.“

Nakoniec snáď len ostáva každému z nás do predošlej vety doplniť svoje povolanie a snažiť sa prakticky o to isté.

Tento článok vznikol ako projekt v rámci programu Protikorupčná akadémia pod záštitou Nadácie Zastavme korupciu. Autor ďakuje všetkým respondentom za ich čas a ochotu.

Ignác Brosch
účastník 1. ročníka Protikorupčnej akadémie Komunity Zastavme korupciu

Teraz najčítanejšie

Komunita Zastavme korupciu

Sme občianske združenie zastrešené Nadáciou Zastavme korupciu. Našou víziou je krajina bez korupcie, kde mladí udávajú smerovanie a sú neodmysliteľnou súčasťou verejného diania.