Denník N

Chvála bláznivosti: z cesty do pekiel sa už ťažko vracia

„Neraz aj blázon hovorí múdro.“ Erazmus Rotterdamský

Sofokles raz povedal, že „len život v nerozume je život najpríjemnejší.“ Asi by sa veľmi čudoval dnešnému modernému človeku, do akého extrému sme jeho výrok dostali. Mám za to, že tým pôvodne myslel snahu človeka žiť hodnotovo naplnený život v prítomnom okamihu tu a teraz, ktorý vychádza z múdrosti poznania vlastnej minulosti človeka. Život, ktorý je zároveň ukotvený v zrozumiteľnej predstave kam do budúcnosti kráča, pričom tu nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Cesta založená na hodnotách, ako sú napríklad  úcta k sebe samému, predkom, k životu ako takému, k matke prírode i Bohu zároveň.

Klišé, prázdne frázy a slovná vata, ktorá sa k nám vracia ako obohraná gramofónová platňa. Nemusí to tak nevyhnutne byť. Varovný prst je potrebné opätovne zdvihnúť. Keď sa napríklad zamyslíme nad tým, čo má spoločné Mariánska priekopa na dne v severnej časti Tichého oceánu a Strecha sveta inak známa ako Mount Everest v Himalájach, dospejeme k zaujímavým záverom.

Na prvý pohľad čudesné, priam bláznivé, to slovné spojenie. Mariánska priekopa je známa ako najmenej preniknuteľné oceánske dno, kde sa už ani hlbšie snáď ani na tejto planéte nedá ísť. Naopak Mount Everest ako matka všetkých vrchov je tým najvyšším miestom na Zemi. Oba tieto „naj“ boli človekom už dávno fyzicky pokorené a zdolané.

Nemôžem sa zbaviť ani trochu pocitu, že v týchto časoch zdolávame aj pomyselné hodnotové vrcholy a dná zároveň, ako tomu bolo pri dobývaní vyššie zmienených zemských velikánov. K tomuto prirovnaniu som dospel po tom, čo som nedávno zachytil v rozhlase správu o tom, ako vedci zaznamenali výskyt plastového odpadu na Evereste i Mariánskej priekope.

V materiálnom význame slova je tým plastovým odpadom všetko, čo nevieme opätovne zhodnotiť v rámci takzvanej cirkulárnej – rozumej obehovej – ekonomiky a stáva sa tak pre nás nepotrebnou vecou, odpadom. Ide o prirodzený dôsledok konzumného spôsobu moderného človeka. Odpad, ktorý sa dostal aj do tých najmenej pravdepodobných a očakávateľných miest našej planéty. Odpad, ktorý sa stáva novou premennou veličinou narúšajúcou veľmi krehkú rovnováhu umožňujúcu život na planéte Zem.

V nemateriálnom a teda hodnotovom význame slova je tým odpadom všetko, čo vyprodukoval tento konzumný spôsob života. Odpad, ktorý sa dostáva aj do tých najmenej pravdepodobných a očakávateľných častí života človeka. Odpad, ktorý stáva novou premennou veličinou narúšajúcu veľmi krehkú rovnováhu, ktorá umožňuje fungovanie základných, človekom vytvorených, inštitúcií. Odpad, ktorý prenikol do srdca a duše človeka. „Nešvár“, ktorý rozvracia význam rodiny, viery a základného hodnotového rámca človeka.

Možno by stálo za to 21. storočie nazvať storočím chválenia bláznivosti človeka. Ako inak si potom vysvetliť naše terajšie ľudské počínanie? Podľa stredovekého mysliteľa Erazma Rotterdamského (1466-1536) sú rodičmi bláznivosti opitosť a nevzdelanosť.

Sme opití mocou peňazí a mierou nášho bezprecedentného technologického pokroku, ktorý sa neraz zahráva so samou podstatou života dotýkajúc sa priam božej nesmrteľnosti. Hrdíme sa nekonečnou a ničím neohraničenou informatizáciou a znalostnou ekonomikou, kedy už pri takomto „pretlaku“ sa stávame doslova opičkami nevidiacimi, nepočujúcimi a bohužiaľ i nehovoriacimi o zle a problémoch tak príznačných pre moderného človeka 21. storočia.

Naozaj sa potom niet čudovať Jozefovi Makovi, človekovi milióntemu, že už ani nemá chuť, či motiváciu vzdelávať sa. Pretože je nielen na rodičoch, ale i elitách v najširšom význame slova, ako svoje dietky vychovávajú. Vyzerá to naozaj tak, ako Erazmus Rotterdamský vo svojom dielku popisuje, že deti sú svojimi rodičmi vychovávaní a vedení v samoľúbosti, lichotivosti, zabúdaní, lenivosti, rozkoši, šialenosti a konzume.

Označenie deti-rodič je dobrým príkladom aj pre vzťahy vznikajúce medzi politikmi a občanmi, ale i neraz medzi zamestnancom a zamestnávateľmi.

Hodnoty, ktoré umožňujú jej tvorcom mať moc nad spoločnosťou. Lenže tieto hodnoty sú cestou do pekla nielen pre život na tejto planéte, ale aj pre človeka samotného. Zodpovedať si to ako ďalej musí každý sám za seba.

Ja v tom mám jasno a čo ty? Pretože planéta dokáže prežiť aj bez človeka, človek bez planéty už nie (David Attenborough).

 

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.