Denník N

Cez štrbinu nenávisti

Advokácia ma naučila viac chápať a menej nenávidieť. Ako aj to, že najväčšou hrozbou pre každého jedného a pre nás všetkých je nevzdelanosť.

Spôsob, akým píšu niektorí novinári v médiách, ktoré sú dnes označované za hlavný prúd, za hlásateľov liberalizmu, za  moderné a osvietené, vôbec nekonvenuje nielen s myšlienkami a hodnotami, ktoré samé šíria.

Ale  nekonvenuje ani s mojím životným postojom, životnými skúsenosťami, náhľadom na svet a na ľudí okolo mňa.

Živím sa profesiou, ktorej podstatou je práca s ľuďmi v najnáročnejších životných situáciách. Jej súčasťou nie je prezeranie si krásnych obrázkov zátiší s kyticami kvetov, nádherných prírodných scenérií, idylického rodinného života, ktorý dnes vidíme už len v reklamných spotoch. Naopak, je to každodenné prehrávanie životných príbehov a drám, starostí, problémov  a nešťastí. Človek má naservírovaného za mesiac aktívnej práce advokáta viacej „zla“ v rôznych podobách, než iný človek za celý život.

Aj ja som kritická voči tomu, ako sa v našej spoločnosti narába s informáciami a ako sa deformuje právny štát. Často to vo mne vyvoláva pocit frustrácie.

Ale predsa vo vzťahu k životu, ľuďom, s ktorými sa bežne stretávam, o ktorých čítam a počúvam, ktorých vídavam, nepociťujem takú mieru hlbokej zášti a nenávisti, aká prýšti z riadkov komentátorov novinárov, píšucich pre médiá, ktoré sa radi označujú za nezávislé a mienkotvorné.

To, že sa okrem zavesenia  atraktívnych vývesných tabúľ „Nezávislý“, „Objektívny“, „Spoľahlivý“, na domnelé fasády svojich podnikov,  len málo snažia naplniť   nadpis aj obsahom, je tak do očí bijúci fakt, že  ho ako taký musíme akceptovať. Ide o obal, ktorý predáva a nie o obsah.

To čo nám servírujú, sa  čoraz častejšie podáva na podnosoch neskrývanej nenávisti, okorenené agresivitou a výsmechom. Otvoreným zosmiešňovaním všetkých, ktorí zdieľajú názory, ktoré sú terčom kritiky novinára. Tvrdá a nekompromisná kritika už zjavne nestačí. Ponor do hĺbky problematiky nahrádza expresívne vyjadrovanie.

Keď má niekto  potrebu takto písať, asi to takto cíti. Cíti nenávisť  a nevraživosť. Okrem toho z týchto článkov cítiť aj to, že zodpovednosť za  pocity pisateľa nesú tí druhí. Ten zlý svet, plný nevzdelancov, na ktorých sa vymýšľajú nové a nové degradujúce a zosmiešňujúce pomenovania. My všetci sme zlí, len pisateľ je „lietadlo.“

Predtým sa nenávisť šírená týmito médiami ,nie celkom úspešne, maskovala ako adekvátna reakcia na  politiku extrémnej pravice alebo extrémnej ľavice. Ale len pre tých, ktorý potrebou boja proti cudzej nenávisti maskovali potrebu ventilovať vlastnú nenávisť a agresivitu.

Pre iných, ktorých  život sa nezúžil na štrbinu nenávisti, cez ktorú vnímajú svet okolo seba, nenávisť nikdy nepatrila medzi adekvátne reakcie na agresivitu druhého.

Teraz je terčom nenávisti celá spoločnosť. Pekne rozparcelovaná na tých našich, sústredených v našom tábore, ktorí spoločne kreujú názory na svet a spoločne ich pri najmenšom poryve, „nových“ ,moderných prúdov menia. Aby neboli za sedlákov, dezolátov, aby ukázali, že sú vždy na tej správnej strane.

Nerozumiem životnému postoju, ktorý sa odzrkadľuje na stránkach takýchto médií. Nemám potrebu hystericky, neadekvátne, prehnane zatracovať niekoho za to, že spravil niečo, čo sa mi nepáči, alebo niečo čo vyhlásili za objektívne „hrozné“ a neakceptovateľné, a nevolám po verejnom odsúdení a vylievaní „kýblov“ špiny. A to bez potreby dať priestor na obhajobu a vypočuť si iný názor. Neponáhľam sa odsúdiť človeka a neteší ma jeho verejné znemožňovanie a zosmiešňovanie. Ako advokát viem, že každá minca má dve strany.

Ale súčasne, keď zistím, že sa niekto správa spôsobom, ktorý je pre mňa neakceptovateľný, napríklad z postu ministra otvorene klame a zavádza verejnosť, zostáva môj postoj k nemu rezervovanejší. Nemám potrebu mu hneď nekriticky dôverovať a vyzdvihovať ho len preto, lebo sa zmenila verejná mienka a ten, kto bol v minulosti verejným nepriateľom, sa teraz má považovať za hrdinu.

Na štýl premenovávania ulíc – z Hitlerovej sa stala ulica Leninova a teraz máme ulicu Novohradskú.

Vyhľadajte si, čo a akým spôsobom písal v minulosti, napríklad aj tento denník, o predsedovi mimoparlamentnej strany Hlas. Napríklad, keď vymenil predsedu strany Smer na poste premiéra. Napríklad, keď založil stranu Hlas. Napríklad, keď pred voľbami minul celú premiérsku rezervu, hoci sa blížila pandémia, o ktorej sme vedeli, že si vyžiada zvýšené náklady. A teraz sa nám ten istý denník, nenápadne snaží podsunúť, že  človek, o ktorom popísali toľko kritických vecí, by bol dobrými lídrom v našej spoločnosti. Lebo to presadzuje aj v tomto médiu obľúbená hlava štátu.

Alebo ďalší neúspešný politický projekt. Predseda strany Sieť. Namiesto triezveho vyhodnotenia jeho prešľapov, ktoré vrhli veľký tieň na jeho charakterové vlastnosti, bol vrhnutý do žumpy a poriadne ho v nej, aj tento denník, vyváľal. Hystericky sa nafúkla jedna stránka jeho osobnosti, a zlikvidovali sa všetky jeho cenné vlastnosti, schopnosti a prínos, ktorým  mohol byť pre našu spoločnosť sa zredukoval na nulu. To, že začal písať komentáre v tomto denníku som uvítala, pretože pre mňa sú zdrojom poučenia a jeho osobu vnímam inak, než sa mi vnucuje. Ale to, ako považoval za potrebné šéfredaktor uviesť, že sa tieto komentáre začnú na stránkach v jeho denníku objavovať, bolo pre mňa nedôstojné. Nie pre pána Procházku, pre tento denník.

Takýto prístup nemôže priťahovať ľudí, ktorí  majú charakter.

Aj protikorupčný étos mienkotvorných bledne vo svetle reality dnešných ( ale aj minulých) dní, podobne ako svetlo žiarovky v miestnosti, do ktorej zasvieti slnko. Aj za ostro kritizovaných vlád informovali verejnosť o ich korupčných kauzách veľmi selektívne a opatrne s dôslednými vyvažovaním miery rizika pre denník samotný. Dnes pre zmenu sa stali korupčné kauzy súčasnej vládnucej partie takmer tabuizovanou témou. Ale verejnosť ich napriek tomu vidí. Opäť, tí, ktorí vedia čo je charakter, môžu pociťovať znechutenie.

Nevyžívam sa v tom, že sa sústavne poukazuje na údajnú duševnú chorobu ministra financií a predsedu strany, ktorá zvíťazila vo voľbách. V mojom hodnotovom nastavení je to nechutné. Ale rovnako je v mojom hodnotovom nastavení absolútne neakceptovateľné, aby človek, ktorý trpí vážnym ochorením, (ak je to pravda, ako sa dookola hovorí), a ktorý nie je odborne spôsobilý a nemá charakter, zastával post ministra.

Sústavný výsmech z jeho hendikepov je vlastne výsmechom hlavy štátu, ktorá ho poverila vedením kľúčového  rezortu pre fungovanie štátu. A nielen hlavy štátu. Podnikatelia, ktorí skrachujú, domácnosti, ktoré živoria a len živoriť začnú, sa môžu poďakovať tým, ktorí takéhoto človeka dosadili do funkcie, a ktorý ruinuje naše životy. Ktorý nevie vládnuť a zahráva sa s osudmi miliónov ľudí.

Nikdy ma neoslovovali televízne programy na štýl speváckych, tanečných a iných súťaží amatérov, alebo reality show, ktorých súčasťou, na pobavenie divákov, je verejná zábava a výsmech z tých, ktorí neboli schopní vyhodnotiť, že nemajú talent a plnia len úlohu verejného blbečka. Ich nešťastné vystúpenia  sú okorenené otvoreným výsmechom a dehonestujúcimi poznámkami poroty, ktoré  sa majú akceptovať ako oprávnená kritika. Pritom sa to viac podobá na podlý, zlomyseľný a cynický výsmech.

Tí, ktorí vychovávali mňa, mi od malička vštepovali, že takéto správanie je neprípustné a neslušné, a znevažuje v prvom rade mňa samu. Asi preto sa mi nepáči.

Potom sa tie isté médiá, ktoré podporujú tento štýl myslenia a komunikácie vo verejnom priestore „zavzdušňujú“ a okázalo pohoršujú nad tým, že medzi mladými ľuďmi sa rozmáhajú šokujúce prípady šikany, zosmiešňovania slabších, chudobnejších alebo inak znevýhodnených spolužiakov.

A keďže to, čo tieto médiá prinášajú, má  čoraz menej charakter serióznej informácie, posolstvom zostáva len emócia, svetonázor a myšlienkový svet autorov. Pre mňa mnohokrát smutný a nešťastný pohľad. Môj svet nie je taký čierny a plný nenávisti.

Rada počúvam Rádio Devín, rada som čítala Literárny týždenník a aj Dotyky, ktoré dali priestor mladým, začínajúcim autorom. Toto sú podľa niektorých mysliteľov hlavného prúdu záľuby dezolátov a sedlákov. Takáto tlač patrí na smetisko dejín. Nastupujúci boľševici v 50 -tych rokoch (ľavicoví extrémisti dnešným slovníkom) tieto záľuby označovali za „buržoázne prežitky“ a rovnako intenzívne nenávideli aj vzdelanie a opovrhovali vzdelanými ľuďmi. Boli to prežitky nenávideného kapitalizmu, lebo vzdelanie si mohli dovoliť len bohatší. Prečo vadí vzdelanie dnes ? Lebo nie každý má na to predispozície, aby absolvoval náročnejšie štúdium ? To je proste fakt, potvrdzujú to štatistické údaje o výške IQ naprieč populáciou. Riešením je teda udelenie titulov všetkým a šírenie nenávisti voči tým, ktorí na udelenie titulu predpoklady majú.

Menšie komunity, dediny, lazy, sa v minulosti vyznačovali opatrnejším prístupom k novinkám, inému životnému štýlu, než ktorý bol u nich zaužívaný. Kľúčom k ich prežitiu totiž bola súdržnosť. Bývalo to terčom posmechu a ich pocitu menejcennosti, voči tým, čo žili v mestách. Pri tomto prístupe sa opomínalo, že aj mestá sú uzatvorenou komunitou, ktorej životný štýl a novinky, ktoré odmieta alebo prijíma, môžu byť na posmech iným, možno väčším alebo aj menším komunitám. Veľkomesto sa vysmievalo z malomeštiakov.

Mňa vychovávali tak, že skutočnú veľkosť ukáže človek svojou toleranciou a snahou pochopiť odlišný prístup a názor. Že veľkorysosť k chybám a slabostiam iných je vlastnosťou elít. A tiež čestnosť.

To neznamená, že nesmiete prejavovať a vyjadrovať aj svoj kritický názor voči postojom a správaniu tých, ktorí si uzurpovali moc a rozhodujú o našich životoch.

Ale šírenie nenávisti v médiách, ktoré sa radi vyhraňujú voči extrémistom, ich rozhodne neradí medzi žurnalistickú elitu. Skôr pripomína známe “ kde dochádzajú argumenty nastupuje hrubá sila „.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..