Náročná oxfordská skúška ma zastihla nepripravenú
Pred dverami do počítačovej miestnosti nervózne prešľapovalo 40 unavených biomedikov. Bol pondelok poobede. Mali sme už za sebou tri prednášky a vonku sa začínalo zmrákať. Ešte sme ale nemohli ísť späť do svojich collegov. Najprv sme všetci museli čeliť náročnej skúške. Čakalo nás 45 minút počas ktorých sme mali odpovedať na 30 kvízových otázok. Z čoho tie otázky boli? Úplne zo všetkého.
V hlavách sa nám premietali vedomosti z fyziky, chémie, fyziológie, geneticky, anatómie, psychológie, učivo z prednášok, učivo z kníh. Vedeli sme, že aj ten najmenší detail sa môže ukázať ako dôležitý. Čo ale nikto z nás nevedel, bolo akým spôsobom budú kvízové otázky zostavené. Oxford sa rozhodol nezverejniť pre nás testy z minulých rokov. Nemohli sme si byť istý, či nás čakajú zákerné chytáky alebo či budú otázky viac viac zamerané na niektoré témy. Všetko sa malo ukázať za pár minút.
Dievča vedľa mňa sa zrazu spýtalo: „Máte všetci kalkulačky?“ Rozpútala sa mierna panika. Vyzeralo to tak, že ľudia s kalkulačkami boli v menšine. „Len pokoj,“ snažil sa niekto utíšiť stupňujúci sa rozruch, „keby si máme priniesť kalkulačky, tak by nám dal niekto vedieť.“ A tak sa nervozita utíšila. Ešte sa ale chvíľu žartovalo o tom, ako budeme pri najhoršom rátať logaritmy na prstoch.
Ja som kalkulačku tiež nemala. Ani mi nenapadlo priniesť si ju. Svoje rozhodnutie som neskôr oľutovala počas testu. Hneď v piatej otázke boli logaritmy. Nasledujúce otázky zase boli plné desatinných čísel. Mala som počítať rovnovážne koncentrácie, Gibbsovu voľnú energiu, elektródové potenciály… Na nič z toho som sa nepripravovala. Horko ťažko som prišla na potrebné vzorce. Na niektoré som si spomenula zo strednej, iné som musela odvodiť. Potom som násobila a delila na papieri pod seba tak, ako sme sa to učili ešte na základnej. Čas bežal.
Pri poslednej otázke na počítanie som vzdala moje úbohé papierové snahy. Namiesto toho sa mi podarilo nadviazať očný kontakt s laborantkou, ktorá na nás dozerala. Zdvihla som ruku. Laborantka prišla bližšie. „Potrebujem kalkulačku, ale nemám ju,“ ozvala som sa ako jediná zo všetkých bezkalkulačkových študentov. Laborantka bola veľmi ochotná. „Kalkulačku ti zoženiem,“ povedala mi. Zhrozene som pozorovala ako pristúpila k študentovi na konci radu, zobrala mu jeho kalkulačku a podala ju mne. Tak to som veru nečakala. Rýchlo som vypočítala daný príklad. K iným príkladom som sa nevracala. Ponáhľala som sa kalkulačku vrátiť.
Keď tak nad tým spätne uvažujem, príklady by boli asi najľahšou časťou celého testu, keby sa na ne pripravím. Dosadiť do vzorca predsa nie je až také hrozné. V nematematickej časti testu som márne hľadala jedinú priamočiaru otázku. Všade som videla len samé chytáky. Človek musel daným témam naozaj rozumieť, ak chcel odpovedať správne. Alebo v niektorých prípadoch sa možno stačilo veľmi veľmi intenzívne zamyslieť. Prišla som k otázke ktorá bola z jediného učiva, ktoré som si nestihla zopakovať. Zapojila som teda všetky moje dedukčné schopnosti, aby som prišla na to, ktoré možnosti sa vylučujú a ktoré vyzerajú ako nepravdepodobné. Dalo mi to zabrať, ale podarilo sa mi prísť na správnu odpoveď.
Náš výsledok sa nám ukázal hneď po ukončnení testu, keďže celý kvíz sme robili cez počítač. Na moju veľkú radosť sa mi podarilo získať dostatok bodov na najlepšiu známku. Ešteže som sa nevzdala na začiatku, keď som mala problémy s tými príkladmi. „Od teraz budem radšej kalkulačku nosiť so sebou všade,“ rozhodla som sa.
Ako som zistila až v collegi, kalkulačku som mala celý čas v taške…