Denník N

„Svet je príliš veľký. Tak si ho zmenší.“ O tom, prečo nevieme, čo sa okolo nás deje

„Presvedčený človek sa ťažko mení. Povedz mu, že nesúhlasíš a on sa odvráti. Ukáž mu fakty a čísla a on spochybní tvoje zdroje. Apeluj na logiku a on nepochopí, kam mieriš.“ – Leon Festinger, Henry Riecken a Stanley Schachter, Keď proroctvo zlyhá

 

„Svet je čoraz zložitejší a ľudia si neuvedomujú ako veľmi nevedia, čo sa okolo nich deje.“ – Noah Yuval Harari, 21. lekcií pre 21. storočie

Vo filme Muž z oceli (2013, Zack Snyder) sa mladý Clark Kent alias Superman ťažko vyrovnáva ako malý s množstvom stimulov, ktoré pôsobia na jeho hypercitlivú zmyslovú sústavu. Keď sa v škole zavrie pred spolužiakmi do tmavej miestnosti, príde za ním jeho mama.

Tá sa ho spýta: „Ako ti mám pomôcť, keď ma nevpustíš dovnútra?“

Clark jej odpovie: „Svet je moc veľký mami.“

Jeho mama mu povie pamätnú vetu: „Tak si ho zmenší.“

Svet je príliš veľký. Tak si ho zmenší. Rozmery a problémy globalizovaného sveta už dávno presiahli kapacity a možnosti homo sapiensa, ktorý sa vyvíjal v úplne odlišných podmienkach. Naše praveké mozgy nie sú vybavené na to, aby spracovali také množstvo stimulov a informácií, ktoré na nás deň čo deň doliehajú. Máme problém zachytiť, čo všetko sa navôkol deje, nie to ešte overovať, či nás neklame ten či onen človek, autorita, stránka, médium či kniha. Viac ako kedykoľvek predtým je bežný človek nútený priznať, ako veľmi málo vie o svete, kde žije. Hoci sa dnes zasmejeme nad mytologickými bublinami našich predkov, ktorí neopustili niekedy aj celý život územie svojej dediny či kmeňa, s informačným rastom a neustálym komplikovaním našej spoločnosti sme podobne ako človek v minulosti, aj my dnes odkázaní na vytváranie si vlastnej subjektívnej bubliny nazývanej skutočnosť.

Málokto z nás je schopný priznať si, ako málo vieme. Orientujeme sa v pandémii, vieme, kto je ten dobrý v geopolitických otázkach, ktorého sudcu či lekára už dopredu nepočúvať a ktoré knihy sa (ne)oplatí čítať. Hoci sa mnohí z nás usilujú o racionalitu a kritické myslenie, v skutočnosti len vytvárame ďalšie bubliny, ktorým sme sa oddali s vierou, že tentokrát už sme na strane pravdy a rozumu a pritom stále a stále iracionálne zabúdame, že dnešná historická epocha sa opäť stane varovným prstom, ďalšou parabolou ľudskej arogancie a hlúposti. Keďže sa pohybujem v kruhoch intelektuálov, narážam predovšetkým na ľudí, ktorí si myslia, že vedia. Bolo to historickým prekliatím intelektuálnej elity, že si mylne myslela, ako veľmi dobre rozumie tomu, čo sa deje, čo je morálne správne, dobré pre ľudstvo. Poznanie nám do veľkej miery otvára oči, no od istej hranice sa preň začneme stávať slepými, lebo zabudneme, že skutočnosť je stále zložitejšia ako naše vedomosti a nedostupná. Je to bežný jav v akademickom prostredí, ale o tom možno niekedy nabudúce.

Možno to všetko smeruje k akémusi nihilizmu, podozrivému relativizmu až noetickej anarchii. Áno, aj nie. Tvrdenie, že svet je príliš zložitý a ja vo všetkej úprimnosti neviem, čo sa v ňom vlastne deje, je popis stavu, ako sa veci majú. Nie rezignácia, ani alibizmus. (Viac o tom, ako to myslím, rozoberám vo svojich esejach Nie, nemusíme mať na všetko názorSme definovaní vlastnou nevedomosťou) Na druhej strane, snažiť sa priblížiť ku skutočnosti, nech je akákoľvek zložitá a komplexná, je niečo, čo robí náš druh už tisícročia. Rozhodujúce je, akú mieru otvorenosti a pokory si pri všetkom, čo sa dozvedáme, zachováme. A tam vidím najväčší problém nášho druhu: sme opica, veľmi arogantná opica.

Arogantná opica a štatistiky

Situácia okolo COVIDU-19 ukázala, aké jednoduché je vytiahnuť nejakú štatistiku a povedať: „Takto to je“. Dezinterpretované údaje sa na nás valia zo všetkých strán: z úst politikov, médií aj odborníkov. Hoci sme to evidovali a vedeli aj pred pandémiou, až tá demonštratívne ukázala, aký nesmierny bordel máme v hlavách a ako veľmi nevieme, kde je sever. Nemožno nám to, samozrejme, zazlievať, pretože na nič podobné nie sme biologicky nastavení. Pochybnosti o tom, čo sa deje za oponou, sú v mnohých ohľadoch legitímne. Na jednej strane sú príkladom kritického myslenia, na druhej sú zneužívané osobami, spoločnosťami či celými národmi na to, aby človek nevedel, čo sa vlastne deje.

V roku 1953 sa uskutočnilo stretnutie tabakových magnátov v hoteli Plaza v New Yorku. Vedecká komunita v tom čase plánovala zverejniť dáta o tom, ako veľmi cigarety škodia zdraviu (dovtedy bolo bežným javom, že fajčili aj lekári). Keďže takéto informácie ohrozovali zisky tabákových biznismenov, bolo nutné s tým niečo robiť. A overenou metódou bolo spochybňovanie. Nové výskumy sú nepresné, je potrebné financovať nezávislé výskumy, ktoré nebudú chcieť úmyselne uškodiť tabakovému priemyslu a podobne. Čo je dnes považované za preukázanú pravdu, v tom čase malo príchuť vedeckého hoaxu a spiknutia. Nepodceňujte silu peňazí. Vždy sa nájdu vedci, ktorým ide o prestíž a peniaze a my až spätne zistíme, ktorí to boli…

Tim Harford v knihe Ako spočítať svet používa príklad s tabakovým priemyslom ako ukážku toho, ako veľmi pochybnosti znižujú a skresľujú našu citlivosť pre dáta a štatistiky. Záplava rôznych údajov v nás už dávno vytvorila podozrenie pre každú štatistiku, graf či čísla, ktoré nám niekto postaví pred oči. „Takýto štatistický cynizmus nie je len hanbou – je to tragédia. Ak zoberieme do úvahy, že sme sa pripravili o schopnosť rozoznať pravdu, pripravili sme sa o základnú životnú funkciu,“ píše Harford. (s. 19) Od čias, keď vyšla cynická kniha Darrella Huffa s názvom Ako klamať štatistikami, skepsa pretrváva a zvyšuje sa. Povedzme si však úprimne: kto rozumie štatistikám? Kto z nás vie, ako vznikajú, aké kritéria sa pri zbere dát aplikujú, do akej miery sú štatistiky komplexné a predovšetkým – ako veľmi sú presné? Ja neviem. Nevyštudoval som túto oblasť a nerozumiem jej. Prečítal som na túto téme dve knihy Matematika pre životAko spočítať svet, no jediné, čo pre mňa z toho vyplýva, je, že som prečítal tieto dve knihy. Mám v tom trochu jasnejšie, no priznám sa, stále sa v tom strácam. Táto téme ma nepriťahuje, hoci som si mylne myslel, že ma zaujme. Čo som sa dozvedel ešte viac prehĺbilo moju skepsu v tom, ako sme my ľudia odsúdení na nevedomosť a súčasne zdôraznilo potrebu dôvery tým, ktorí sa v danej téme orientujú. No aj ich dôveru možno ľahko stratiť.

Moja skúsenosť nie je vaša, preto ak sa chcete dozvedieť viac o dejinách štatistického myslenia, kniha Ako spočítať svet, prípadne aj Matematika pre život, vám otvoria nové horizonty. Moje žánre to nie sú, ale aj to je súčasť čitateľskej skúsenosti :-) Určite vás od čítania knihy neodhováram, skôr naopak, možno presne vám sadne a inšpiruje vás.

Knihu Ako spočítať svet si môžete zakúpiť tu

Záverečná poznámka:

Ak máte radi knihy a rozmýšľate, čo si najbližšie prečítať, na mojom knižnom blogu nájdete rôzne knižné tipy, knižné úvahy či recenzie :-) Niektoré uvádzam nižšie:

  1. Veda za otužovaním, psychológia vplyvu či vyrovnanie sa so smrťou – 5 knižných tipov! odkaz tu
  2. Ako správne hospodáriť, nevyhorieť, nerozpútať vojnu a nezblázniť sa v digitálnom svete (5 knižných tipov) odkaz tu
  3. TOP knihy roku 2021 (č. 1) odkaz tu
  4. TOP knihy roku 2021 (č. 2) odkaz tu
  5. Najbohatší muž sveta, sila intuície, geografie či Vedátorova novinka odkaz tu
  6. „Jedinou istotou v živote je zmena“ – 5 kníh o stoicizme, ktoré by ste si mali prečítať odkaz tu
  7. Drogy, sex, stres, kritické myslenie a ďalšie (5 knižných tipov) odkaz tu

Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som históriu a slovenskú literatúru a literárnu vedu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde si v súčasnosti aj robím doktorát z literárnej vedy. Medzi moje záľuby patrí čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Moje knižné blogy na Denníku N sa obsahovo týkajú kníh, ktoré sa mi dostali do rúk (novšie aj staršie). Ak máte záujem o recenzovanie knihy či spoluprácu, kontaktujte ma a dohodneme sa :-)