Duševne zladené

Izabela Textorisová (1866 – 1949), zjednodušene Bela, bola prvá slovenská botanička. Sama sa považovala za šťastnú ženu. Zdrojom jej šťastia bola botanika, vďaka ktorej vnímala svoj život ako zmysluplný a naplnený. Vedkyňa, zanietená pre vedeckú prácu, precízna, túžiaca po stále väčších vedomostiach. Napriek tomu, že sa pre svoje národné zmýšľanie neustále bála o prácu poštárky, trpela nedostatkom peňazí a musela sama vychovávať svoje sestry, v jej denníku ozajstné zúfalstvo zaznelo iba raz – keď sa nezvládala naučiť rumunčinu. Opovrhovala pasívnym a sebaľútostivým prístupom k životu. Keď ju v roku 1895 navštívila v Blatnici o šesť rokov mladšia slovenská spisovateľka Ľudmila Podjavorinská, zhovárali sa aj o tom, ako im bolo znemožnené inštitucionálne sa vzdelávať. Ľudmilin prístup k tejto skutočnosti ju rozčúlil: „Ľudmila opakovala niekoľkokrát s mnohými vzdychmi, ako jej to chýba. Ja som ju však energicky zahriakla, že jej povinnosťou je, aby si ho získala sama, to je práve dlžná svojmu talentu. Vzdychaním si predsa nepomôže.“ Bela s Ľudmilou si nerozumeli. Našťastie tu bola Drahotína Križková (1867 – 1944), s ktorou mala Bela spoločné omnoho viac.

Najlepšie priateľky

„Šťastnou zhodou okolností mám dve dobré priateľky so mnou rovnako duševne ladené. A takouto prajnou náhodou sa málokto môže pochváliť. Sú to Marína Ormisová a Drahotínka Križková…“ zapísala 12. apríla 1888 do svojho pamätníka Izabela. Druhú menovanú spoznala v čase, keď už pracovala ako poštárka v Blatnici. Drahotína si prišla na poštu kúpiť známku počas svojej návštevy na miestnej fare. Bela opísala ich zoznámenie veľmi idealisticky: „(…) bez zábran som vybehla spoza oblôčika a bez slova sme sa objali. Od tej chvíle sa mi stala dcéra slovenského archivára Pavla Križku najbližšou priateľkou.“ Hoci sa nezaujímala o botaniku, zbierala vzory slovenských výšiviek. Spájalo ich aj silné národné presvedčenie a okrem toho obe rady čítali. Vo svojej korešpondencii diskutovali o najnovších čitateľských zážitkoch. Domácnosť Križkovcov bola pre Belu aj zdrojom najnovších správ „zo sveta“ a tiež akousi knižnicou – požičiavala si od Drahotíny knihy, ktoré si sama nemohla dovoliť, hoci aj jej knižnica sa pýšila vzácnymi kúskami. Bela sa totiž vlastnou zásluhou naučila plynule používať päť cudzích jazykov, vďaka čomu čítala knihy aj v origináli. Priateľky si písali aspoň raz týždenne a navštevovali sa dvakrát počas roka. Pre Belu to bola vždy veľká udalosť, ktorú opisovala s nemalým nadšením. Mohli sa tak nerušene porozprávať, napríklad aj o svojich nie príliš pozitívnych skúsenostiach s mužmi.

Prenčovský farár

Roku 1892 Drahotínu požiadal o ruku istý prenčovský evanjelický farár. Bela sa k úprimnosti jeho citov stavala veľmi skepticky. O tom, že farár jej priateľku požiada o ruku, sa hovorilo už rok predtým, ale k ničomu nedošlo: „A teraz len razom sa ukáže, a veni, vidi, vici.“ Medzitým sa aj samotná Drahotína Bele priznala, že váha, pretože stretla niekoho, ku komu pocítila náklonnosť, ale nedúfa, že bude opätovaná. Nakoniec k zásnubám s farárom došlo, ale pochybnosti mali obaja. Farár dokonca napísal Bele list, v ktorom sa jej pýtal, či si myslí, že je Drahotína pre neho „tá pravá“: „Po siahodlhom úvode, ktorý zaberal dve tretiny čudného listu a v ktorom iba naprázdno veľa slamy mlátil, ctihodný pán farár dáva otázku mne, jemu cudzej, neznámej osobe, či je pre neho Drahotínka ideálna žena a či s ňou môže byť šťastný? Pohoršila som sa najmä na jeho poslednej vete, keď milý farár celkom nejapne, bezohľadne a nezdvorilo pripomína, či sa mi vraj nezdá, že je Drahotínka postavou primalá pre neho?“ Snúbenica o liste vedela, no navonok mu neprikladala veľkú dôležitosť. Rovnako vnímala aj stále sa meniace nálady nastávajúceho. Svoj sľub napriek tomu nevzala späť. Netrvalo dlho a farár zásnuby zrušil. Rozchod prebehol v štýle „si pre mňa príliš dobrá“ a ex snúbenec značnú časť viny preniesol na svoju rodinu, ktorá ho vraj k zásnubám prinútila. Urobil to znamenite, pretože podľa Izabely sama Drahotína vo svojej naivite aj potom verila tomu, že je to vlastne dobrý človek. Predpokladalo sa tiež, že mu išlo o veno, ktoré by svadbou získal, no keď sa dozvedel, že nebude zodpovedať jeho predstavám, city pozvoľna ochabli. Celý čas bola Bela pre svoju priateľku oporou, ale táto skúsenosť ovplyvnila jej už beztak nedôverčivý vzťah k mužom.

Mošovský kolega

Na pošte v Blatnici začala pracovať 6. mája 1886. Spolu so starou mamou sa presťahovali do malého domu, ktorého jedna miestnosť zároveň slúžila ako pošta. V druhej miestnosti bývala spočiatku so starou mamou, potom aj so sestrami, ktoré jej otec poslal do „opatery“. V začiatkoch, keď ešte nemala potrebnú prax, jej do Blatnice chodieval pomáhať kolega z Mošoviec a Bela mu bola za túto pomoc vďačná. Neskôr sa ukázalo, že o ňu pravdepodobne javí záujem aj inak ako v rámci kolegiálnych vzťahov. Počas jednej z návštev, keď ho pozvali na obed, pochopila, že si definitívne nebudú rozumieť. Mošovský kolega po tom, čo na komode našiel Belinu učebnicu latinčiny, šokoval „mladú kišasonku“ svojím vyhlásením, že jej do ruky patrí jedine kniha modlitebná, prípadne ešte kuchárska. Ironická odpoveď od hostiteľky popudila aj starú mamu, ktorá jej po odchode návštevy vyčítala, že od seba odplaší každého súceho chlapa. Neúspešný nápadník sa jej po čase pomstil, keď potajme otváral jej korešpondenciu a následne ju usvedčil z panslavizmu, takže hrozilo, že príde o prácu: „Doteraz neviem, prečo sa znížil na takú podlosť. Bola to urazená chlapská márnomyseľnosť, túžba po pomste alebo len obyčajná snaha podlizovať sa vrchnosti (…)?“ Župan, ktorý udanie posudzoval, našťastie zbadal, že ide iba o urazenosť odmietnutého nápadníka a Belin prípad ďalej neriešil. V denníku opisuje ešte jednu príhodu, keď sa „slávny mošovský kolega, ktorého mala prenáramne v láske“ prišiel pochváliť, že sa ide ženiť a poprosil Belu o zástup na pošte v Mošovciach. Svoju budúcu manželku opisoval ako vynikajúcu vlastenku a veľmi inteligentnú ženu: „Už asi zabudol, že pred pár rokmi dovolil žene čítať iba modlitebnú a kuchársku knihu (…). Skoro som spadla zo stoličky, keď mi zdôrazňoval, aká je vraj inteligentná! Chudera stará mama. Tá by bola nešťastná! Toľko mi ho dohovárala a teraz si berie „inteligentnú“ od Nitry.“

Tá, čo nenávidí mužov

Izabela sa nevydala a jej postoj k mužom bol podnetom k mnohým klebetám, ktoré sa o nej šírili aj za hranicami Blatnice: „Silou-mocou som dnes vytiahla z farskej Lujzy, čo sa o mne klebetí. Celkom ma tým rozveselila. Nuž lepšia spoločnosť z Blatnice a okolia rozširuje o mne, že vraj od zúfalstva ani nespím, lebo sa nevydávam (…). Behám vraj po svete, bohvie kde všade, ale iba preto, aby som si našla toho svojho vytúženého, lebo mládenci z najbližšieho okolia mi nevyhovejú… Posledná časť klebety bola pravdivá.“ O týchto klebetách vedeli až v Martine. Pri príležitosti osláv storočnice od narodenia Jana Kollára zverila Izabela svoje najkrajšie kvety zo záhrady kamarátke, aby ich položila na jeho hrob. Sama sa zhromaždenia nezúčastnila, no keď bolo násilne rozpustené, aj ona dostala predvolanie na výsluch do Martina. Keď jej hlavný slúžny nemohol nič dokázať, výsmešne sa jej vypytoval, prečo nenávidí mužov, na čo ona reagovala s pre ňu príznačným sarkazmom. Izabela viackrát vo svojom denníku vysvetlila túto svoju „nenávisť“: „Nikdy som netvrdila, že sa nechcem vydávať, len som si už od mladých rokov kládla podmienku, aby môj budúci životný partner mal porozumenie pre moje záľuby a hľadala som aj u neho dajaké vnútorné hodnoty. Nepochybujem, že sú na svete aj cenní mužskí. (…) A pochybujem, že by sa našiel v našej veľmi úzkej a v každom ohľade chudobnej slovenskej spoločnosti muž, ktorý by ma chcel takú, aká som. Nijako ma neinšpirovalo ani Drahotínkino zasnúbenie. Ukázalo sa, že šlo o mamonára, sebca a surovca, ktorému boli jej vnútorné hodnoty iba na ťarchu.“ Je férové podotknúť, že v úvode citácie si Bela protirečí, keď popiera, že by niekedy povedala, že sa nechce vydávať. Vychádzajúc z denníka to od nej, najmä v skoršom veku, predsa len niekoľkokrát zaznelo.

Drahotína sa po nepríjemnej skúsenosti s farárom vydala za Alexandra Kardossa, naďalej bola príkladnou národovkyňou a zbierala výšivky. Zostavila vzorkovnicu výšiviek z Hontu, ktorá sa stala cennou etnografickou pamiatkou. Niekoľko rokov počas 1. svetovej vojny strávila vo väzení, pretože odoslala list s mapou, na ktorej bol vyznačený postup cisárskeho vojska. O tejto časti svojho života napísala text s názvom Z dôb utrpenia.

Izabela sa naďalej dôsledne venovala botanike. Podarilo sa jej objaviť špeciálny druh bodliaka, ktorý nesie jej meno – Carduus Textorisianus Marg. Získala si obdiv mnohých slovenských aj zahraničných vedcov, hoci po úspechu netúžila. Aj ako štyridsaťsedemročná naďalej tvrdila, že aj keby mohla vrátiť čas, nevymenila by botaniku za nič iné a naďalej by chodila po lúkach a holiach a tešila sa zo zázrakov prírody.

POUŽITÁ LITERATÚRA

VALEHRACHOVÁ, Margita. Izabela Textorisová. Zo života slovenskej botaničky. Bratislava: Mladé letá, 1975.

Zdroje obrázkov:

Výšivky: Drahotína Križko-Kardossová – Vzorník krížikavého vyšívania ľudového v Honte

Drahotína Križková: www.geni.com

Izabela Textorisová: www.prvezeny.sk

Carduus Textorisianus Marg.: www.quark.sk