Mozartovo antropologické puzzle
Ľudia, ktorí už aspoň raz v živote počuli Mozartovu hudbu, sa väčšinou priklonia k jednej z dvoch hlavných názorových skupín: Prvá považuje Mozarta za nudného, povrchného, až gýčovitého verklikára, druhá ho často až nekriticky adoruje, pojedajúc pri tom ostentatívne jeho kugeln a tvrdiac, že Mozart bol hudobný génius, ktorý poslúžil evolúcii hudby ako rozhodujúci epochálny katalyzátor. Podľa odborníkov vraj možno vyfabrikovať génia z každého idiota. V prípade, že chceme vylepšiť imidž rodiny a zatúžime po hudobníkovi, stačí, keď vyhliadnutú obeť počas niekoľkých rokov každý deň na dvanásť hodín pripútame ku klavíru a za každý prehmat ju budeme trsteničkou zostra švihať po nahrbenom chrbte. Génia predsa tvorí 99 percent potu a iba jediné percento talentu pochádza takzvane od Boha.
Mozartove podobizne
Vieme, čo Mozart skomponoval a vďaka modernej technike to môžeme na počkanie predviesť všetkým ignorantom. Vieme však s rovnakou istotou potvrdiť, ako vyzeral? Keď zhrnieme písomné pramene, odborné posudky a podporíme ich všetkými známymi Mozartovými podobizňami, zistíme, že Wolfi mal korpulentnú a drobnú postavu (meral len čosi málo cez 150 centimetrov). V čase viedenského pobytu sa ešte viac vypásol, takže mal klasickú dvojitú bradu. Čelo mal kolmé, nos dlhý a úzky a vypuklé oči. Antropológovia sa domnievajú, že Mozart bol krátkozraký, ale nenosil okuliare. Usúdili tak podľa zvlneného povrchu čelovej kosti, za čo pravdepodobne môžu časté sťahy čelového svalu pri vraštení čela, grimasy typickej pre krátkozrakých ľudí. Wolfi mal vlasy typu „špinavý blond“, pleť bledú, posiatu jazvami po kiahňach. Údajne mal aj nezvyčajný tvar ušných boltcov (v písomných prameňoch nešpecifikovaný). Teda žiadny krásavec, ako si to overili aj viedenskí a českí antropológovia, ktorí na základe predpokladanej hudobníkovej lebky vytvorili plastickú podobizeň. Podľa nej sa na seba Mozart najviac podobá na kresbe D. Stockovej z r. 1789 a na rodinnom obraze, ktorého autorom je J. N. della Croce, 1780–1781.
Chorľavý chlapec
O Mozartovej smrti existuje vyše stovky rôznych teórií, poloprávd a mystifikácií. O reálnom zdravotnom stave a chorobách, ktorými Mozart trpel, sa dočítame najmä v jeho korešpondencii. Je známe, ako som už naznačil vyššie, že cieľavedomý Wolfiho otec, salzburský dvorný kapelník, nútil svoje úbohé siedme dieťa verejne koncertovať už v šiestich rokoch. Stres a cestovanie chorľavému chlapcovi nijako neprospievali. Prekonal šarlach, záškrt, chronický katar a reumatickú horúčku, týfus, reumatický zápal kĺbov, kiahne. Od roku 1784 trpel recidivujúcimi a nevyjasnenými horúčkovitými ochoreniami, čo dokumentujú aj defekty a poruchy mineralizácie zubnej skloviny. Keď k tomu prirátame žalúdočné ťažkosti a silné bolesti hlavy, je zázrak, že sa dožil až tridsiatich piatich rokov!
Diagnostikované horúčkovité ochorenie potvrdzuje v jednom zo svojich listov aj významný viedenský lekár Eduard Guldener von Lobes. Príčinou Mozartovej smrti však neboli len uvedené príznaky. Na máry skladateľovi dopomohla aj vtedajšia lekárska špecialitka, spočívajúca v opakovanom púšťaní žilou (každý pokus = mínus tri a pol deci krvi), kombinovanom s podávaním preháňadiel. Navyše, Mozart oslabený horúčkami, stratil veľa tekutín, takže recidívam reumatickej horúčky zakrátko podľahol. Hneď po smrti vznikla známa legenda o Mozartovej otrave.
Mozartova lebka prehovorila
Mozarta pochovali hneď v ten deň, čo zomrel. Jeho telo zmizlo v hromadnom hrobe na cintoríne sv. Marka vo Viedni. Po desiatich rokoch jeho pozostatky exhumovali. Bol pri tom aj hrobár Joseph Rothmayer, ktorý Mozartovu rakvu pred pochovaním označil drôtom a vybral z nej lebku. Po rokoch ju venoval svojmu nástupcovi Josephovi Radschopfovi, ktorý ju v roku 1842 daroval Jacobovi Hyrtlovi, maliarovi, hudobníkovi a obdivovateľovi Mozarta. Po Hyrtlovej smrti zdedil relikviu jeho brat Joseph – profesor anatómie vo Viedni. Zvedavý vedec neskôr odrezal spodinu lebečnú, aby detailne preskúmal sluchový orgán. O výsledkoch prieskumu tohto géniovho orgánu však (pre istotu?) nič nepublikoval, čo by mohlo vniesť určitú nádej do radov Mozartových odporcov.
O pravosti lebky striedavo pochybovalo a nepochybovalo niekoľko ďalších výskumníkov. Potom prišiel rok 1990 a viedenský tím odborníkov dokončil vyššie spomínanú expertízu. Potvrdilo sa, že pohlavie a dožitý vek súhlasia s historickými dátami. Lebka je malá, má nízku a širokú tvárovú časť a kolmé čelo. Podľa sklonu zachovaných koreňov na hornej čeľusti je isté, že nositeľ lebky mal predkus. Najdôležitejším nálezom na skúmanej lebke je však vyhojený úraz hlavy – na ľavej temennej a spánkovej kosti prebieha zvislá trhlina dlhá asi sedem centimetrov. Trhlinu mohol spôsobiť úder tupým predmetom alebo pád na ľavý spánok. Poranenie vzniklo pravdepodobne už počas Mozartovej mladosti. Malý Wolfi mohol hovoriť o obrovskom šťastí, pretože po úraze sa vytvorila krvná zrazenina, čo bez operačného zákroku väčšinou znamená rýchlu smrť. V jeho prípade sa však výron vyhojil a nedošlo k nebezpečnému pretlaku v mozgovni. Na základe neurochirurgických posudkov je isté, že Wolfi sa naďalej mohol pohybovať ako predtým. Nielen pre čitateľa bulváru je zaujímavé, že zvyšky krvnej zrazeniny mohli vyvolávať tzv. temporálnu epilepsiu, ktorá by mohla vysvetľovať Mozartove nepredvídateľné výbuchy veselosti, frivolné vtipkovanie až vulgárnosti, o ktorých sa dozvedáme z písomných prameňov. Aj tento patologický nález teda potvrdzuje, že by mohla byť tzv. Mozartova lebka pravá.
Hoci porovnanie rekonštrukcií s portrétmi skladateľa, poranenia a iné defekty podporujú pravosť tzv. Mozartovej lebky, rakúska televízna stanica ORF iniciovala v minulom roku jej genetickú analýzu. Lebky sa ujali rakúski a americkí špecialisti pod vedením Dr. Walthera Parsona. Netrvalo dlho, a už tu máme prvé výsledky. Výskumníci porovnali vzorky DNA z Mozartových zubov s DNA stehenných kostí jeho exhumovaných príbuzných. Analyzované vzorky však nepotvrdili očakávania a už vôbec nie rodinnú spriaznenosť. A tak, ako to už pri rôznych VIP telesných častiach býva, pravosť Wolfiho lebky je (našťastie) opäť spochybnená, takže zvaní aj samozvaní mozartológovia majú v budúcnosti o prácu a zábavu postarané.
Botanický ústav CBRB SAV
