Denník N

Viac voľného času a univerzálna základná mzda – utópia, alebo príležitosť?

Keď na to príde, svoju situáciu hodnotíme na základe prítomnosti. Neobzeráme sa do minulosti. Ak by sme to urobili, viac by sme si mnohé veci vážili. A niekedy nám pohľad do budúcnosti zas kazí vychutnávanie toho, čo máme – keď miesto vízie nás ženie túžba po chcení. A to čo máme, nám zrazu nestačí.

Takýto úvod je dôležitý, pretože dnes bude témou utópia. Obzretie za tým, čo máme, docenenie pri pohľade na to, čo mali naši predkovia a pokus o víziu toho, čo by sme mali chcieť.

Kde sa vzala utópia

Slovo utópia vstúpilo do dejín spolu s Tomášom Mórusom, ktorý napísal knihu Utópia. Podobné dielo sa spája aj s Tomášom Campanellom Slnečný štát a s Francisom Baconom Nová Atlantída.

Vo všeobecnosti sa pod utópiou myslí miesto, ktoré neexistuje. V praxi išlo o snahu vytvoriť koncepciu / predstavu ideálneho sveta, ktorý však fungoval nanajvýš v predstave. Ideálne usporiadanie spoločnosti. Táto vízia má zas pôvod v Platónovom diele Štát (v ňom načrtol rozdelenie spoločnosti a kto má čo na starosti). Tým sa zas inšpiroval Augustín z Hippa pri písaní diela Boží štát. A tak sa zrodil utopický žáner.

Ak to spojíme – vízia usporiadania spoločnosti. Naozaj je nereálna? Koncepcie sú bežné. V praxi mnohé ideály sú zosekané, čo nemusí byť zmena k horšiemu. Dôležité je, či predstava je nereálna teraz, alebo nie je reálna vôbec. Alebo je reálna len z časti. Mnohé vízie, na svoju dobu odvážne, sa stali skutočnosťou.

Dnes si priblížime dielo Utópia pre realistov od Rutgera Bregmana, ktorá má podnázov Ako vytvoriť ideálny svet.

Žijeme v zlatom veku

Bregman si pre svoju koncepciu pripravuje pôdu.

Tam kde v roku 1820 žilo v extrémnej chudobe 84 % populácie, dnes to je menej ako 10 %. V Holandsku má bežný bezdomovec viac peňazí, ako ako bežný Holanďan v roku 1950 a štyri krát viac, než obyvatelia tohto územia počas „zlatého veku“.

Počas niekoľkých stáročí sa život nezlepšoval – život v 13 a v 19 storočí bol dosť podobný, čo sa týka zázemia a možností. Všetko sa zmenilo počas posledných dvoch storočí. Príjem na osobu je dnes 10 x vyšší, než v roku 1850.

Dnes trpí obezitou viac ľudí, než hladom. V Európe je miera samovrážd 40 x nižšia, než počas stredoveku.

Čo sa v stredoveku zdalo zázračné, dnes je reálne. Starý stredoveký sen o utópií sa naplnil. Slepým vraciame zrak, mrzáci môžu chodiť, mnohým „mŕtvym“, sme vrátili život.

V roku 2013 presne 6 zo 7 miliárd obyvateľov sveta vlastnilo mobilný telefón. Toaletu má pritom len 4,5 miliardy. Celosvetovo dĺžka života narástla zo 60 rokov v roku 1990 na 70 v roku 2012 a stále rastie. V roku 1962 presne 41 % detí nechodilo do školy. Dnes to je už len 10 %.

Detská obrna zmizla. Proti osýpkam je zaočkovaných 85 % populácie. Počet úmrtí na maláriu sa scvrkol na ¼ a to isté platí o AIDS. Pred 50 rokmi zomrelo 1 y 5 detí pred dosiahnutým veku 5 rokov. Dnes to je každé 20.

V roku 1836 zomrel najbohatší muž vtedajšieho sveta, pretože ešte neboli antibiotiká. Ak by boli, prežil by. V posledných desaťročiach len vakcíny – akými sa dnes bežne očkujeme, zachránili viac životov, než by to urobil svetový mier v celom 20 storočí.

Možno sa Vám to nezdá, lebo sme si na mnohé zvykli, ale žijeme v dobe hojnosti. Ak by sme netúžili stále po niečom viac. A ak by sme boli viac skromní, zistili by sme, že už viac nepotrebujeme.

Vďaka pokroku došlo k uskutočneniu rôznych utópií. A čo ďalej? Sme dosť bohatí na to, aby sme menili svet k lepšiemu. Môžeme si to dovoliť. Kríza nie je v rôznych problémoch. Vždy tu nejaké problémy boli. Kríza je, že sme sa uspokojili s matériou a prestali snívať. Chýba nám ďalšia vízia v podobe utópie – utópia z pohľadu tu a teraz a vízia z pohľadu toho, čo bude reálne o chvíľu.

Nastupuje dystópia

Skutočná utópia neponúka ani tak hotové odpovede, či riešenia. Skôr kladie dôležité otázky.

Utópia Tomáša Morusa bola predovšetkým obžalobou aristokracie, ktorá túžila mať čoraz viac, hoci obyčajní ľudia mali čoraz menej. Tá jeho utópia poukázala na absurdnosť doby.

Dejiny sú plné utópií, hoci si to často neuvedomujeme. A sú to aj desivé formy utópie. Spomeňme len niektoré – fašizmus, komunizmus, či nacizmus. Rôzne totalitné smery a štáty. Radikálne predstavy a ešte radikálnejšie riešenia, kde aj tak stále sú rovní a rovnejší. Utópia sa tak mení na antiutópiu, teda dystópiu.

Práve kapitalizmus nám otvoril dvere do krajiny hojnosti. On sám to však neudrží. Strácame múdrosť ako dobre žiť a tak narastá počet ľudí, ktorí upínajú zrak k rôznym technokraciám. Alebo k iným zriadeniam, kde zodpovednosť sa kladie na pleciach iných. Potrebujeme víziu, aby sme nestratili nádej v lepší svet a v lepšiu budúcnosť.

Dnešná doba ponúka výborný základ – ak prijmeme to, čo máme a začneme premýšľať nad tým, čo naozaj môžeme.

Peniaze zadarmo

V roku 2009 sa vo Veľkej Británii uskutočnil experiment. Ľudia z ulice dostávali pravidelne peniaze. Len tak. Nemuseli nič urobiť, nič dokladovať. Po roku a pol, väčšina mala vlastnú strechu nad hlavou, všetci pracovali na sebe, pracovali na svojej kariére a robili plány do budúcnosti. Peniaze im pomohli aby zrealizovali to, čo chceli. A stálo to menej, ako štandardná pomoc + náklady na celý ten systém okolo toho.

Často si myslíme, že chudobní sú chudobnými, pretože nevedia narábať s peniazmi. Oni pritom často vedia ako s peniazmi naložiť, len ich nemajú dosť na to, aby urobili ten dôležitý krok, vďaka ktorému by sa posunuli ďalej. Chudobní človek má svoju predstavu, má zoznam čo by bolo treba a aj sám najlepšie vie, do čoho by bolo dobré investovať. Štát často prichádza s tým, že investuje do toho čo si myslí, že by pomohlo. A k tomu veľa byrokracie. A pritom účinnejšie je, dať tým ľuďom peniaze. Tak ako pri bezdomovectve vo Veľkej Británii. V Afrike sa pred časom rozbehol projekt, kde chudobným dávali peniaze. A títo ľudia ich použili na to, aby časom zarábali viac. Investovali ich do svojej budúcnosti. Možno na začiatku uspokojili aj svoje bežné potreby. Ale predovšetkým sa niekam posunuli. Z dlhodobého hľadiska túžime totiž po niečom viac, ako sa najesť a vyspať.

V roku 2008 Ugandská vláda 12 tisíc ľuďom rozdala 400 dolárov ak jej predložili podnikateľský plán (víziu, čo urobia s peniazmi). Po čase príjmy týchto ľudí stúpli o 50 % a svoje šance na ďalšiu kariéru zdvihli o 60 %. Iný ugandský program – chudobným ženám dali 150 dolárov a ich príjmy časom stúpli o 100 %.

Štúdie z celého sveta ukazujú, že peniaze zadarmo fungujú. A čo je na tom najvtipnejšie, stojí to menej, ako celý ten sociálny systém s množstvom úradníkov, ktorí vymýšľajú, prerozdeľujú a kontrolujú. Ale predovšetkým, dáva ľuďom reálnu šancu sa niekam posunúť a neostať „klientom“ systému.

Odborníci z univerzity v Manchestri tvrdia, že domácnosti využívajú peniaze dobre, chudoba vďaka tomu klesá, vznikajú dlhodobé benefity (ľudia sú zdravší a stúpa príjem daní) a je to lacnejšia verzia, než čokoľvek iné. Okrem toho, ľudia vracajú peniaze do systému – nakupujú, investujú a platia za služby.

Podstatou chudoby, je nedostatok peňazí. Nie hlúposť. Mnohé štáty a organizácie si myslia, že vedia čo chudobní ľudia potrebujú. Ale oni potrebujú „len“ peniaze.

V Libérii v chudobných slumoch pozbierali narkomanov, alkoholikov a kriminálnikov. Po troch rokoch rozdávania peňazí odborníci zistili, že títo ľudia peniaze investovali do jedla, oblečenia, liekov a podnikania. Nerozflákali ich.

Aby bolo jasné, vždy sa nájde niekto, kto čokoľvek zneužije. Ale to nie je dôvod pristupovať k ľuďom, ako by boli nesvojprávni…

Univerzálny príjem

To k čomu Bregman smeruje, je univerzálny základný príjem. Nie pre chudobných, ľudí z okraja spoločnosti, či nejakú malú skupinu. Ale pre všetkých.

Peniaze zadarmo a pre každého. Nie ako láskavosť, ale ako právo. Pokojne to nazvime kapitalistickou cestou ku komunizmu. Mesačný príspevok dostatočný pre živobytie a to bez toho, aby ste museli niečo robiť, alebo niečo vypĺňať. Bez úradníkov, bez byrokracie, bez kontroly a všetkých tých hlúpostí, ktoré stoja viac, ako samotná podpora. Jedinou podmienkou by bolo, že žijete. Dozrel čas na univerzálny príjem. Môžeme si to dovoliť. Neveríte?

Program Mincome

V roku 1973 sa v meste Dauphin uskutočnil tento program (univerzálny príjem). V meste kde žilo 13 tisíc obyvateľov, každý dostal základný príjem, vďaka ktorému mal istotu, že neklesne pod hranicu chudoby. Jednoducho každý mesiac prišiel šek. Štvorčlenná rodina dostala za rok na dnešné prepočty 19 tisíc dolárov. Za nič.

Bol to program známy ako Mincome. Fungoval štyri roky. Išlo o pilotný program.

Aj tu bola obava, že ľudia prestanú pracovať a budú sa množiť ako zajace. Ale to sa nestalo. Skôr naopak. Sobáše sa posunuli na neskôr. Pre mnohých už sobáš sám o sebe nebol zabezpečením. Znížil sa počet pôrodov. Mali deti, keď naozaj chceli, nie pre dávky. Muži nepracovali menej. Ženy si dopriali dlhšiu materskú dovolenku a viac sa venovali deťom. Vďaka tomu sa zlepšila školská dochádzka a výsledky. Kleslo aj domáce násilie. Žiadna katastrofa nenastala. Presadenie tohto pilotného programu vo veľkom opakovane stroskotal na senáte, hoci v tých časoch 80 % Američanov podporovalo garantovaný základný príjem. A tak ako u nás pri mnohých veciach, aj tu táto dobrá myšlienka stroskotala na volených hlupákoch. Pomôcť ľuďom k väčšej samostatnosti, vytvára totiž tlak na politikov, aby prichádzali so skutočným riešeniami. Ľudia ktorí dosiahnu určitý „stav“, sa už neuspokoja s hocičím a ani si ich nemožno len tak kúpiť.

Ako by to fungovalo

Skúsme si to zhrnúť. Je to jednoduchý systém. Odpadne celá byrokracia. O prácu príde veľa úradníkov. Prestanú platiť rôzne daňové úľavy a odpočítateľné položky. Vďaka tomu získame balík peňazí, ktoré vieme dať ľuďom. A poslať každému XY eur, je jednoduchý úkon. V prípade potreby, možno dodatočné prostriedky získať zdanením majetku, odpadu, spotreby a surovín. Z tohto systému by mali úžitok všetci a preto by do neho prispievali. Niektorí ľudia by pracovali menej (oproti súčasnosti), ale svoj čas by aj tak venovali aktivitám, ktoré by boli prínosom. Ale hlavne, ľudia by prestali robiť prácu preto aby prežili, ale začali by robiť to, čo by ich bavilo a k čomu majú dary. Človek bez práce je nešťastný. Preto obava že ľudia by nepracovali, nie je na mieste. V skutočnosti by sa im uvoľnili ruky robiť to, čo by ich bavilo. A to by výrazne obohatilo ich život a prispelo k spokojnosti.

Systém sociálneho štátu sa zvrhol na armádu platených úradníkov, ktorí sú podozrievaví k ľuďom miesto toho, aby im pomáhali. Pravica sa bojí, že by ľudia nepracovali a ľavica, že sa nevedia rozhodnúť. Systém univerzálneho príjmu by bol tým najlepším kompromisom. Čo sa týka prerozdelenia majetku, splnila by sa požiadavka ľavice na férovosť a rovnosť a čo sa týka kontroly, splnil by sa sen pravice o štíhlom aparáte a nezasahovaní.

Kapitalizmus je fantastický zdroj prosperity. Sme vďaka nemu bohatší, než kedykoľvek predtým. Nie sme v tom sami. Za toto bohatstvo vďačíme aj našim predkom. A preto máme záväzok k našim potomkom, aby sme tiež pre nich niečo urobili a bohatstvo „neprejedli“. Nastal čas posunúť sa ďalej. A podeliť sa.

Benefity základného príjmu

V Severnej Karolíne otvorili v roku 1997 kasíno. Príjmy z kasína sa prerozdeľujú medzi indiánov Čerokézov. V roku 2001 to bolo cca 6000 dolárov ročne. Zaujímavá je štúdia dopadu tohto príjmu. V podstate je to univerzálny základný príjem (dajme teraz bokom, že vďaka kasínu).

Vďaka zvýšeným príjmom pokleslo problémové správanie u detí o 40 %. Len vďaka tomu, že už netreli núdzu. Poklesla kriminalita mladistvých, alkoholová a drogová závislosť. Peniaze pomohli rodičom. Pomohli im platiť účty a nedostávať sa do finančných problémov. Pomohli im nakúpiť dôležité veci a nerozhodovať sa, čo teraz obetujem (a kúpim neskôr, ak bude z čoho). Už len to, že nemuseli toľko premýšľať nad peniazmi a kde ich zohnať, im dalo veľa energie a tak mali viac síl venovať sa deťom. Boli lepšími rodičmi. A pritom, nepracovali menej. Stres z chudoby zvyšuje riziká rôznych zdravotných ťažkostí, ale aj porúch.

Nedostatok berie víziu

Ak žijeme v nedostatku, máme problém premýšľať v horizonte. Zameriate sa na tu a teraz. Nemusím pripomínať komunitu, ktorá minie peniaze počas prvých dní, lebo žije v nedostatku a tak má problém plánovať. Ale koľko ľudí aj z väčšinovej komunity žije na konci mesiaca v „núdzovom“ režime. Ten pocit núdze nepozná farbu či rasu. Ak ste v núdzi, zameriate sa na tu a teraz a tak robíte zlé rozhodnutia. Nerobíte ich preto, že by ste boli hlúpy, ale preto, že Vaša schopnosť riešiť problémy sa zúžila na tu a teraz.

Podľa odborníkov by politika zameraná na odstránenie chudoby zarobila do veľkej miery sama na seba. Pretože z dlhodobého hľadiska investujeme do ľudí, ktorí cez bohatstvo ktoré rozvinú – obohatia systém. Tí ľudia vďaka investovaniu do seba, sú následne zdrojom bohatstva pre iných. Ako firma ktorú založíte a dá prácu tam, kde nebola. Ak vďaka vzdelávaniu získate lepšiu prácu, viac zarobíte a zaplatíte na daniach. Roztáčame tým špirálu, ktorá časom generuje peniaze a tie možno znova investovať.

Pomôcť, nie uškodiť

Nejde pritom o bezbrehú koncepciu. My predsa nejdeme cestou, kedy ľudia dostanú neobmedzený počet peňazí. Ľudia dostanú dosť na to, aby mohli buď investovať do seba a kým sa posunú ďalej – prežiť, alebo aby sa nemuseli obmedzovať pri výbere povolania – mali dobrý základ. Mnohí ľudia nerobia to, čo ich baví a v čom sú naozaj dobrí, pretože sa boja, že by sa tým neuživili. Vďaka univerzálnemu základnému príjmu dostanú nádej, že to zvládnu.

Vytvárame systém rovnosti možností, kde stále bude aj nerovnosť v bohatstve. Ale tá bude ľudí inšpirovať k tomu, aby na sebe ďalej pracovali. Ani potom nebude rovnaká pláca za všetky práce. Ale bez ohľadu na prácu, každý bude môcť slušne žiť. Chudoba nie je nedostatkom charakteru, ale nedostatkom hotovosti. Henry Ford zdvihol mzdu zamestnancom, aby si mohli dovoliť kúpiť jeho vozidlá. A popri tom si dovolili aj iné veci.

Riešiť príčiny, nie dôsledky

V roku 2005 začal Utah s programom, ktorý priniesol právo na strechu nad hlavou. Každý bezdomovec mal kde prespať. Bezdomovectvo tu zaznamenalo pokles o 74 %. Navyše bezdomovec so zázemím v podobe vlastnej strechy (bývanie zadarmo), zameral pozornosť na iné veci. Začal sa lepšie stravovať a začal pracovať. Už si to mohol dovoliť. Mal motiváciu a zázemie. Neskôr chcel aj lepšie bývať. V tom je tá túžba výborná, ženie nás dopredu. Chcieť niečo viac. Predtým stál bezdomovec vládu cca 16 670 dolárov ročne a teraz len 11 tisíc. Dnes tento program mnohí poznajú pod názvom – najskôr bývanie (skoro ako Nové bývanie). Podobný program sa rozbehol v Amsterdame, v Rotterdame, v Haagu, či v Ultrechte. Pomoc s bezdomovectvom je politikou, pri ktorej víťazí každý. Podľa Holanďanov za každé euro ktoré investujú, sa im vrátia 2 až 3 eurá. A bezdomovectvo tu pokleslo o 65 %…

Je to jednoduché. Ak ste hladní, váš problém je, že nemáte peniaze na jedlo. Ak ste chudobní, Váš problém je, že nemáte peniaze. Ak nemáte strechu nad hlavou, potom vás problém je, že nemáte peniaze na bývanie. Jednoducho nemáte peniaze. A čo keby ste ich mali? Nepotrebujete niekoho aby vám hovoril, že máte jesť, pracovať, či mať vlastný domov. To sú predsa základné túžby. Človek len potrebuje peniaze na to.

Viac voľného času

Najlepší spôsob ako si užívať bohatstvo, je mať viac voľna. Už dávno sme žili s predstavou, že vďaka technike budeme pracovať ľahšie a menej. Z časti sa to naplnilo. Mnohé naozaj ťažké práce dnes robia stroje. Len s tým voľným časom sa to „zadrhlo“.

Aj dnes existujú na západe krajiny, kde aj obyčajní ľudia zarobia naozaj veľa peňazí. Ale nemajú čas ich míňať. Zarábajú veľa a nič z toho nemajú. Na čo to všetko?

Voľno nie je stratou času. Dáva priestor na oddych. Je kľúčové pre kvalitu života a zdravie. A dáva životu chuť. Nežijeme preto, aby sme pracovali – pracujeme preto, aby sme žili.

V 80 rokoch sa skracovanie pracovného času zastavilo. Sú tu iné benefity. Predovšetkým máme širšiu ponuku. Môžeme si viac dovoliť.

V predstavách vizionárov bola obava, že sa vďaka novým technológiám a strojom unudíme k smrti. A miesto toho hrozí, že sa skôr prepracujeme na smrť. A zápasíme so stresom a vyhorením. Kde sa stala chyba?

Voľno alebo konzum

Ekonomický rast môže buď priniesť voľno, alebo viacej spotreby. Od roku 1850 rástlo voľno a aj spotreba. Od roku 1980 rastie najmä spotreba. Môžeme si viac dovoliť, aj keď príjmy nerastú.

V roku 1974 zaviedli vo Veľkej Británii trojdňový pracovný týždeň. Boli tu obavy, že produkcia klesne o 50 %. V skutočnosti klesla len o 6 %. Produktivita a množstvo odpracovaných hodín nejdú ruka v ruke. Dokážeme naozaj hlboko pracovať 4 hodiny a nedokážeme byť produktívny viac ako 6 hodín denne. Ak by sme pracovali menej, mali by sme menej stresu. Menej by sme zaťažovali planétu odpadom a emisiami. Menej by sme mali pracovných nehôd. Vzniklo by viac pracovných miest. Vďaka voľnému času máme viac času na deti, či rodičov. Menej času v práci pomáha dávať viac rovných príležitostí. Môžete žiť sami s dieťaťom a zvládnete aj pracovať naplno (nie je to taká časová záťaž). Môžeme byť vo „veku“ a pri kratšej pracovnej dobe, to ešte fyzicky dáte. A cítite sa užitoční. Ak chcete ísť touto cestou.

Nebolo by to však úplne zadarmo. Možno by sme nemali každú chvíľu nový telefón, či auto. Museli by sme ísť cestou menšieho konzumu. Ale je to reálne, lebo v skutočnosti potrebujeme menej, než si naozaj myslíme. Spokojnosť nie je daná vecami, ale kvalitou života, zdravia a vzťahov.

Potrebujeme inovácie

V roku 1968 sa smetiari v New Yorku rozhodli pre štrajk. Stačil týždeň hromadenia odpadkov a bolo zrejmé, že dosiahnu čo chcú. Ich práca – hoci sa to na prvý pohľad nezdá, bola príliš dôležitá. Nie každá práca je na tom rovnako.

Predstavte si, že by sa pre štrajk rozhodli lobisti. Nikto by si to nevšimol. Niektorí politici štrajkujú roky a do parlamentu sa chodia len vyvetrať. Niektoré profesie sú dôležitejšie viac a niektoré menej. Niektoré profesie vytvárajú zázemie a mali by slúžiť ľuďom, ako napríklad úradník…

Žijeme v systéme, kde mnohé najlepšie platené pozície a profesie, nevytvárajú nič hmatateľné. Kedysi nebol potrebný realitný maklér, aby ste nehnuteľnosť predali. Miesto poisťovní riziká riešila komunita – keď sa niečo stalo, ostatní pomohli. Dobrým príkladom hromadenia sú banky – čo najmenšie riziko a straty hodiť na iných.

V roku 1970 sa pre štrajk rozhodli zamestnanci bánk v Írsku. Štrajkovali nakoniec šesť mesiacov, ale skoro nikto si to nevšimol. Ľudia si vytvorili alternatívnu menu a z krčiem urobili náhradu za peňažné ústavy. Ľudia z krčmy sa poznali, vedeli kto je ako na tom, komu sa dá veriť a komu možno požičať. Mnohé veci dovtedy spojené s bankami fungovali aj naďalej. Akurát bez bánk, horibilných platov (úradníkov) a riskantných operácií. Kam tým mierim?

Vytvárať bohatstvo je dôležitejšie, ako ho koncentrovať. V kapitalistickom svete je dôraz na výkonnosť a produktivitu. Je tu aj miesto pre profesie, ktoré vytvárajú zázemie a slúžia druhým. Potrebujeme však čoraz viac ľudí, ktorí sú šikovní a hodnoty vytvárajú. A tí často svoje talenty a svoju kreativitu venujú niekomu, kto len zhromažďuje. Inak povedané, viac než banky a investičné spoločnosti, potrebujeme školy, univerzity a start upy. Jednoducho inovácie, pretože bez nich sa nepohneme ďalej. Podľa odhadov, za každý dolár ktorý prejde bankou sa stratí 60 centov niekde v ekonomickom reťazci. A naopak, každý dolár ktorý sa spája s vedeckou prácou, prinesie spoločnosti ďalších päť dolárov.

Človek vs robot

K najsilnejším argumentom v prospech skrátenia pracovného času a k zavedeniu univerzálneho základného príjmu je zavedenie robotov do priemyslu.

Od kedy sa stroje objavili, objavila sa aj obava ľudí z toho, že ich pripravia o prácu. Ale to sa nestalo. Miesto toho ich odbremenili od ťažkej práce a čoraz viac ľudí sa mohlo venovať práci s pridanou hodnotou – tam kde treba premýšľať a byť kreatívny. Vytvoril sa veľký priestor pre ľudského ducha. A pre odbornejšie a aj lepšie platené profesie. Mnohé profesie takto zanikli a mnohé vznikli. A to je dobré.

Stroj nahradil človeka, mnohé továrne majú viac strojov než ľudí. Ale práca stroja nie je zdanená. Ak spoločnosť zisk použije pre úzku skupinu tam hore, tak štát a spoločnosť nemá z tejto práce úžitok.

Štúdia z roku 1963 ukázala, že hoci v predchádzajúcom desaťročí zaniklo 13 miliónov pracovných miest, vzniklo 20 miliónov nových. Tak kde je problém? V prerozdeľovaní. Vďaka pokroku potrebujete čím ďalej, tým menej ľudí pre úspech a má na ňom podiel menej ľudí, než v minulosti. A táto firma si pritom môže zo spoločného koláča zobrať viac. Jednoducho prehlbujú sa rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Bohatí sú čoraz bohatší a chudobní čoraz chudobnejší.

Prepočty z Belgicka

Ak Vás myšlienka univerzálneho základného príjmu zaujala, môžete siahnuť po knihe od Daniela Raventósa Materiální podmínky svobody. K propagátorom myšlienky patrí aj filozof a politický ekonóm Philippe van Parijs, ktorý pôsobil na Harvarde a je profesorom na univerzite v Louvain.

Reálne systém nepodmieneného príjmu funguje už 25 rokov na Aljaške, hoci je postavený na inom princípe (príjem z ropy je prerozdelení obyvateľom tohto štátu).

Ten počet krajín, ktoré s tým experimentujú je naozaj veľký.

Pred časom (v roku 2015) bol v Trende článok, ktorý hovoril o Belgicku – a modely, kde dospelý by dostal 1 500 eur a deti do 18 rokov 200 eur. Neboli by žiadne dávky v nezamestnanosti, rodičovské a materské dávky, sociálne príspevky či dôchodok. Všetci by dostali vyššie uvedenú mzdu. Stálo by to 187,4 miliárd eur. Zrušením dávok by ušetrili cca 71 miliárd. Zrušením nadbytočných úradníkov a reformou štátnej správy by získali ďalších cca 26 miliárd. Zvyšné peniaze by získali vďaka 25 % DPH, ale aj z 25 % dani z majetku a z kapitálových výnosov (daň z majetku je aktuálne 6 %). Ale poklesla by aj daň zo mzdy zo 43 na 25 %. Rovno by pri tej príležitosti systém zjednodušili. A ešte by navyše ostali cca 4 miliardy eur.

.

Skôr než na Slovensku prejdeme ku konkrétnym prepočtom, bolo by dobré kúpiť politikom nové kalkulačky a robiť prepočty s nejakým medzinárodným garantom. Pretože aj pri diskusiách o základnej mzde na Slovensku vychádzajú politikom nejaké divné čísla, akoby sa aj pri prepočtoch časť peňazí „strácala“.

Bez inovácií sa neposunieme dopredu. Tou inováciou je opätovné prerozdelenie, čo je vlastne univerzálna základná mzda, prerozdelenie času – kratší pracovný týždeň a zdanenie kapitálu (namiesto práce) a robotov. Treba systém znovu postaviť z hlavy na nohy. „Nič nie je také silné, ako myšlienka na ktorú dozrel čas“… povedal Viktor Hugo. Tak?

Tomáš Hupka

Rutger Bregman je holandským historikom. Napísal viacero kníh na pomedzí histórie, ekonómie a filozofie. Jedna z nich – Utópia pre realistov bola preložená do 30 jazykov a aj dnešný článok vznikol na jej podklade.

Zdroj fotografie:

www. quotefancy. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom