Školám sa ospravedlňuje, na rodičov kašle
Minister školstva Draxler je v prístupe k verejnosti rovnaký ako ostatní jeho predchodcovia, ktorí obvykle kašlali na rodičov i na ich predstavy o tom, ako by mali školy fungovať.
Zdroj fotografie: pexels.com
Včera sa minister školstva Juraj Draxler ospravedlnil školám, že ich postavil kvôli požiadavke zbierať citlivé údaje od rodičov do nepríjemnej situácie, ktorá prerástla do zbytočných konfliktov. Od rodičov viac údaje zbierať nemusia! Nebolo zbytočné ozvať sa, ovocie prinieslo aj mimoriadne zasadnutie parlamentného školského výboru.
Rodičom sa však minister neospravedlnil. Na opakované otázky novinárov, či nemá pocit, že zlyhala jeho komunikácia s rodičmi, ani len neodpovedal. Rodičia totiž zjavne nie sú jeho „cieľová skupina“. Rodičia žiakov ho nezaujímajú, on predsa riadi „rezort“, v ktorom hrajú prím školy a učitelia! Rodičia sú tu iba na to, aby doniesli deti do škôl a urobili všetko, čo od nich požadujú školy, od ktorých to zas požadujú úradníci ministerstva. Na to majú školský zákon – treba si ho prečítať a riadiť sa ním. Hotovo.
Minister školstva Draxler je v prístupe k verejnosti rovnaký, ako ostatní jeho predchodcovia, ktorí obvykle kašlali na rodičov i na ich predstavy o tom, ako by mali školy fungovať. Ani jeho nezaujíma názor rodičov, resp. zákonných zástupcov detí, a preto sa ani nesnaží viesť s nimi dialóg. Ukazuje sa, že aj on je ministrom, ktorý nemá ambíciu prispôsobovať systém deťom, ich potrebám a potrebám ich rodín. Naopak, aj tento minister očakáva, že ľudia sa prispôsobia „jeho“ systému.
Spôsob, akým sa minister Draxler vyrovnáva s problémami okolo zberu údajov do rezortného informačného systému (RIS), pripomína ďalšie „vyťahovanie zajacov z klobúka,“ na ktoré už takmer dva roky upozorňuje iniciatíva Chceme vedieť viac: „Pri diskusiách o vzdelávaní takmer všetku energiu venujeme handrkovaniu sa o rôznych „prevádzkových“ otázkach namiesto toho, aby sme sa najprv zamysleli nad základným zmyslom vzdelávania a jeho žiaducou podobou v budúcnosti. To umožňuje prijímanie neuvážených rozhodnutí bez dostatočného zdôvodnenia a konzultácií. Rôzne návrhy na „riešenia“ v oblasti vzdelávania pripomínajú vyťahovanie zajacov z klobúka. V krátkom časovom slede sme sa dozvedali, že už nebude povinná angličtina a čoskoro, že povinnou zostane. Že sa bude, a napokon nebude meniť systém financovania škôl. Že sa budú a vlastne ešte nebudú meniť pravidlá kreditového systému pri vzdelávaní učiteľov. Že už zaručene budú dlho očakávané učebnice, a pritom dodnes všetky nie sú“. Teraz sa dozvedáme, že údaje, ktoré pod hrozbou pokuty potrebné boli, zrazu školy zbierať nemusia.
Čo sa RIS-u týka, dôležitá otázka, ako bude tieto údaje ministerstvo školstva využívať, bola zatiaľ zodpovedaná iba sčasti. RIS by mal byť totiž nie iba kontrolným nástrojom, ako doteraz prezentoval minister Draxler, ale najmä nástrojom na zlepšenie servisu pre deti a školy, do ktorých ich rodičia každodenne s dôverou vodia. „Zatiaľ sme počúvali najmä o kontrole prerozdeľovania financií na žiakov, ale systém by mal byť nápomocný aj samotným deťom. Zabezpečiť im potrebné pomôcky, učebnice či asistentov pre deti so zdravotným znevýhodnením,“ zopakovala som aj včera pri komentovaní postoja rezortu k zberu údajov. Uvidíme, akých odpovedí sa dočkáme v novembri, kedy by mal minister školstva zdôvodniť dlhodobé prínosy RIS-u, k čomu ho zaviazali poslanci Národnej rady SR.
