Iná slovenčina

Začalo to asi už v školskej lavici. Podobne ako umelci, ani autori školských učebníc sa nezaobídu bez štylizácie. Koľkí slovenčinári nás však ubezpečili, že doslovné meno fundamentálneho vyučovacieho predmetu by popravde malo znieť: „Spisovná verzia slovenského jazyka“? A keďže tá je nepochybným medzníkom kultúrneho pokroku, popri spochybnení svojej slovenskosti utŕžili slovenské nárečia i podvedomú no o to trvanlivejšiu pečať nekultúrnosti.

Peripetie jazykovej periférie

Slovenčina je bohato členitým no v jadre kompaktným komunikačným systémom pozostávajúcim z nárečí a dnes neodmysliteľnej no kľukatými cestami histórie nadobudnutej spisovnej normy. Kľukatými, lebo o česť poslúžiť základu kodifikácie sa uchádzalo nárečí viacero. Okrem západnej slovenčiny to boli i východoslovenské nárečia, ktoré ešte pred Bernolákom, po polovici 18. storočia, splodili vskutku prvé slovenské knihy, určené však len náboženskej praxi kalvínov. Ako spisovná norma sa východná slovenčina sporadicky uplatnila i neskôr, v celonárodne populárnej samizdatovej veselohre Šenk Palenčeni (1848) či prvých periodikách amerických Slovákov. Počas 2. svetovej vojny ju žiaľ nehanebne skompromitovali horthyovskí „Slovjaci“.

Rusíni jazyka slovenského

V pozoruhodnej kodifikovanej podobe však žije podnes. V exile, maskovaná azbukou a neslovenským povedomím svojich užívateľov – vojvodinských, ako sa sami pomenúvajú, Rusnakov. Nuž národné povedomie je osobnou vecou každého človeka, termín „ruski jazik“, ktorým označujú svoju reč, je však pre našinca sprvu trochu silnou kávou. Po prvotnom šoku si ale pýta len dávku nadhľadu poučenú vedomím historických okolností. Stalo sa to zhruba takto: Za Márie Terézie, po ústupe Turkov zo spustošenej Dolnej zeme, ju popri iných kolonizovali i poddaní zo severovýchodných žúp. Podobne ako v starom kraji i ich nové sídla boli nábožensky zmiešané. V 18. storočí ešte národné povedomie v dnešnom zmysle neexistovalo (Slovák znamenalo i Slovan a slovenský slovanský), prím hrala príslušnosť náboženská a cirkevná únia, mladá a plná energie, iniciovala našim východoslovenským krajanom svojské národné obrodenie pod neslávne slávnym heslom: čo gréckokatolík, to Rusín. Na druhej strane tu však stála známa Czambelova „výbojná sila slovenčiny“ a tak sa naši krajania národne porusínčili no slovenčiny sa nevzdali.

Krátko po prvej svetovej vojne kodifikoval „bešedu“ svojich rodákov ich národný buditeľ Gabor Kosteľnik. Nový kultúrny kontext v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov i Titova multietnická Juhoslávia umožnili našim krajanom rozvinúť podnes čulý literárny život, osvetu, moderné školstvo, divadlo i média. Pod menom „rusinski jezik“ je dnes východná slovenčina jedným z regulárnych parlamentných jazykov Vojvodiny a ak práve nemáte namierené do Srbska, môžete ju počuť i vidieť vo vysielaní národnostných menšín novosadskej televízie RTV Vojvodina.

Tábory

V priebehu 20. storočia držali naši krajania krok s dobou. Preberúc na svoje plecia jednu nezávideniahodnú a jazykovo s nimi nijako nesúvisiacu dilemu sa i oni rozpolili na nezmieriteľné tábory Rusínov a Rusínov–Ukrajincov. Reč je samozrejme o oficiálnej inteligencii. Zárodok tretieho tábora možno vystopovať v 60-ych rokoch, kedy nárečové fejtóny z košického rozhlasu motivovali hŕstku zvedavcov k expedícii do starého kraja s cieľom ujasniť si otázku svojho pôvodu. Po návrate nadšenci referovali o srdečnom privítaní v jazykovo im najbližších valaloch pri Trebišove, v pionierskom časopise zverejnili adresy našich dopisovania chtivých školákov. Následný osud expedície nápadne pripomína osud Pražskej jari. Proukrajinskí predáci v liste, známom dnes ako „Pismo 159-ich podpisňikoch“ vyzvali oblastné vedenie strany k pomoci v boji so záškodným proslovenským ruchom a vojnu vyhlásili i vlastnému materinskému jazyku, ktorý, kodifikovaný za buržoázneho nacionalizmu, treba naďalej systematicky a výhľadovo definitívne zameniť za spisovnú ukrajinčinu. Prosím, aby čitatelia v uvedenom ani náhodou nehľadali protiukrajinské nálady autora článku, na zmienenom „Pisme“ sa žiaden reálny Ukrajinec nepodieľal. Mimochodom, iná staršia ideologická frakcia diaspory sa nemenej logicky hlásila k Rusom a ruštine.

Čia vina? (Macerina)

Ich objaviteľom bol ukrajinský etnograf Volodymir Hnaťuk. S nasadením života (zomrel predčasne na následky prechladnutia po zadržaní žandármi, považovali ho za ruského špióna) zozbieral koncom 19. storočia bezkonkurenčné množstvo ich slovesného ľudového bohatstva, výber ním zapísaných rozprávok vyšiel prednedávnom i u nás (Trome braca, VALAL 2010). Ukrajincom bol i tamojší prvý profesionálny učiteľ Petro Kuzmjak, jeho meno dnes nesie škola a vo svete jediné „východniarske“ gymnázium. I krajanskú divadelnú scénu zakladal Ukrajinec, povojnový emigrant Petro Riznič Ďaďa. Žiaden Slovák tu žiadnou porovnateľnou iniciatívou nikdy neprispel a oficiálne slovenské inštitúcie v danom kontexte i škoda spomínať. Koho teda z dnes neslovenskej identity krajanov viniť? Prečo sú dnes zahraničnými Slovákmi len vysťahovalci zo stredného a západného Slovenska?

Priority

V štátoch bývalej Juhoslávie žije dnes okolo 15 tisíc rodených užívateľov východnej slovenčiny. Pred rokmi ich bolo i viac, dobrá štvrtina však podľa vzoru predkov odišla za lepším životom, tentoraz do Kanady. Emigroval brat i početní kamaráti Sinišu, absolventa stavebného učilišťa v Subotici. Šikovným mladý murár sa spolu s tými, čo ostali, živí fuškami v rodnej obci Ruski Kerestur v severnom Srbsku. Povojnová ekonomická kríza zrejme stále nedosiahla dno, drobný priemysel v kraji zanikol a oficiálna výstavba neexistuje. Siniša sa dávno cíti byť Slovákom, no priznáva, že mu trvalo zopár rokov kým sa „vysomáril“ z demagógie, do ktorej jeho a jeho predkov zatiahla oficiálna miestna „inteligencia“. Je hlavným predstaviteľom proslovenského tábora, rastúceho v radoch mladších krajanov súbežne s nárastom komunikačných a informačných technológií. Poznanie plodí problémy a Sinišovi je nanič z obkľúčenia umelo živenou pseudotradíciou i povojnovou balkanizáciou kedysi stredoeurópskej Vojvodiny, so srbským pasom však dnes ďaleko nezájde. Ako všetci, i on čaká na vybavenie odchodu do Kanady. Najradšej by žil a pracoval na Slovensku, k výhodám, využívaným vojvodinskými Slovákmi, by aj jemu pomohol štatút zahraničného Slováka. Naše krajanské úrady vo Vojvodine ho však vypoklonkovali s ospravedlnením, že síce o slovenskom pôvode jeho enklávy i reči dobre vedia, keďže sa však jeho tvrdohlaví predkovia hlásili ku všelikomu len nie k Slovákom, nemôžu nijako pomôcť ani jemu. A zodpovedné inštitúcie na Slovensku majú vážnejšie priority (po hnaní tankov na Budapešť dnes napríklad ženú Rákociho z hrobky pod slovenským košickým dómom…), riešiť Sinišov a hromadiace sa podobné prípady nie je prioritou.

Vitaj doma

Na akejsi dedine hneď za srbsko-maďarskou hranicou odrecitoval Siniša prísahu vernosti vlasti a bez väčších ťahaníc sa stal novým občanom starého Maďarska, srdečným listom s vlastnoručným podpisom ho privítal jeho nový premiér Viktor Orbán. S pasom Európskej Únie už teraz smie byť Slovákom, môže kedykoľvek prísť na Slovensko a cítiť sa tu ako doma. Nuž neviem, katastrôfka či katastofa?

Dovidzeňa…

Nikto nepochybuje, že na Slovensku nežijú ani nikdy nežili len Slováci. Prečo potom všetci naši krajania, dokázateľne pochádzajúci z tohto územia, nepožívajú rovnaké domovské právo? Obzvlášť, ak je aj ich materčinou slovenčina. Alebo to nie je tá „pravá“ slovenčina? Je i celá východná tretina Slovákov Slovákmi len dodatočne či nie celkom? Ak raz umožníme našim originálnym krajanom kultúrne obohatiť našu spoločnosť, čaká ich u nás rozuzlenie či ešte väčšie zamotanie ich národnostnej dilemy?

Dodatočný odkaz

Polemika o identite našich krajanov vo Východoslovenských novinách v rokoch 1966-67