Denník N

Občan Slovenska je doma menej ako prasa štátneho úradníka

Keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.

Susedné štáty vedeli urobiť pre svojich občanov opatrenia, aby im pomohli prekonať hrozbu enormného zvyšovania cien potravín.

Slovensko pre svojich občanov nemôže urobiť nič, lebo by sme mali výpadok v štátnom rozpočte. Poľsko a Maďarsko ho mať nebudú ?

Očkovacia lotéria a iné geniálne nápady neboli zbytočnou záťažou pre štátny rozpočet ?

Na osude Slovákov nezáleží. Videli sme to pri počtoch úmrtí vďaka skvelým opatreniam vlády v boji proti pandémii a vidíme to každý deň na tom, akým štýlom sa riadi tento štát.

Prečo si máme myslieť, že prístup vlády vo vzťahu k našej bezpečnosti bude iný ?

Veľké dávky demagógie a propagandy iba zastierajú do očí bijúci fakt.

Verejná diskusia o tejto téme bola od začiatku vylúčená, nemala sa udiať. Voliči nedali vláde mandát na takýto postup. Neobsahuje ho programové vyhlásenie vlády. Neprebehlo riadne pripomienkové konanie, nič. Všetko sa deje ex post. Vnútropolitický vývoj a časovú chronológiu vecí, aj tých, ktoré majú byť pred verejnosťou utajené, nebude problém preukázať a zosumarizovať.

Nevýhodnosť obsahu zmluvy pre Slovensko, u ktorej už jej nadpis je zavádzajúci, keďže neobsahuje nič o tom, ako by mali zmluvné strany jedna druhú brániť ( myšlienka ako ide Slovensko obraňovať USA sa na prvý pohľad zdá smiešna, ale nenechajme sa pomýliť), nie je témou pre žiadneho odborníka.

Ak by vám advokát, poradil podpísať takúto zmluvu, a neboli by ste zmluvnou stranou označenou ako USA, ale Slovensko, porušil by etický kódex, postupoval by v rozpore s vašimi záujmami. Otázkou preto je, kto je klientom poradcov prezidentky.

Vojna nie je zábavným podnikom, ale je výbornou príležitosťou zarobiť na utrpení iných. Podobne ako farmaceutický priemysel. Nemecko a Francúzsko sú schopné si uvedomiť, že potom, ako sa preleje krv a odohrá sa nespočetné množstvo nenapraviteľných ľudských tragédií, nastúpi iné hodnotenie situácie. Už aj povolenie preletu lietadlám nesúcim zbrane na možné ohnisko vojnového konfliktu nad svojím území vnímajú, ako možnú výčitku v budúcnosti, že k vojne prispeli.

Obete sú totiž známe ihneď, potrestať páchateľa trvá dlhé roky. Ale biľag a horká slina ostávajú na celej spoločnosti. História bude hodnotiť tých, ktorí prispeli k vojnovému konfliktu inak, než sa domnievajú súčasní propagandisti. Nemecko s tým má svoje historické skúsenosti. Ako porazený štát po II. svetovej vojne musel zaplatiť a stále platí vysokú cenu.

Slovenskí politici budú musieť vysvetliť, prečo sa v USA ešte pred podpisom obrannej dohody zo slovenskej strany už s verejnosťou komunikuje tak, ako keby dohoda už bola dávno podpísaná. V USA to je hotová vec.

Ak si naši ministri naivne myslia, že na domácej scéne vyhrali, ak aj NY Times označili za nedôveryhodný zdroj, opomenuli, že oveľa dôležitejšie je, čo si o tomto zdroji myslí Rusko. A tam článok o výcviku žoldnierov čítali tiež, ale tam pre nich názory dvoch slovenských ministrov a propagandistických médií nezavážia nič. Ruské tajné služby, obdobne ako aj iné, určite majú oveľa presnejšie a dôveryhodnejšie informácie o tom, čo sa v skutočnosti na Slovensku, aj poza chrbát slovenských občanov, deje.

Z verejne deklarovaného postoja niektorých členských štátov NATO sa dá prečítať, že v otázke postoja k rusko- ukrajinskému konfliktu členské štáty nie sú jednotné. Musíme si uvedomiť, že hoci malo byť NATO obranným vojenským paktom, nie vždy sa tak správalo. Tiež si musíme uvedomiť, že NATO sa nezapája do konfliktov medzi jeho členskými štátmi navzájom, ako príklad nám môže poslúžiť konflikt Grécka a Turecka. O tom, aká „pevná“ je pozícia a budúcnosť NATO písať nechcem, verejnosť sa nad tým asi najvážnejšie zamyslela práve v súvislosti s politikou USA pod vedením D. Trumpa. Ako ani o tom, že to čo sa tu vydáva za záujem USA, je v skutočnosti záujmom politickej garnitúry, ktorá na domácej scéne až takú podporu nemá. Sú mnohí občania USA, ktorí sú proti vojenským dobrodružstvám a už vôbec si neželajú dobrodružstvo s Ruskom a (možno) s Čínou po jeho boku. Uvedomujú si totiž, že pri súčasnej vojenskej technike, sa už nemusí pohodlne vyvíjať na cudzom území, ale rakety sa môžu namieriť priamo na územie štátu, ktorý sa verejne označuje za nepriateľa Ruska.

Ale čo ak sa Slovensko dostane do konfliktu s inou členskou krajinou NATO ? Ktorá bude mať zásadne odlišný postoj v určitých otázkach, napríklad aj v otázke ukrajinsko- ruského konfliktu ? Umožní nám obranná dohoda s USA sa samostatne brániť ? Aké vojenské objekty nám ostanú k dispozícii ? A čo keď sa USA nepostaví na našu stranu ? Keď aktuálne politické a hospodárske záujmy USA budú odlišné ?

Bude musieť odteraz byť naša politika politikou USA, ktoré sú čoraz nestabilnejšie ? A nie je tomu tak už aj teraz?

Spôsob, akým si obhajcovia dohody ľahkovážne vyrábajú kompromitujúci materiál sami na seba, dáva tušiť, že možno až takú slobodnú vôľu v tejto otázke neprejavujú.

Skôr sa javí, že podpis tejto dohody je tak isto dobrovoľný ako dobrovoľne sme podpísali dohodu so ZSSR – Moskovské protokoly v roku 1968, ktoré legalizovali pobyt intervenčných vojsk na území Československa. Ich znenie bolo pre nás napríklad v otázke domácej jurisdikcie nad sovietskymi vojakmi dokonca výhodnejšie. Aká je reálna situácia na Slovensku ? Nemá táto dohoda tiež legalizovať niečo, čo už na Slovensku fakticky existuje ?

Všetci sú si na čistom, že Slovensko ako malý štátik proti veľmociam nemôže hrať rovnocennú partiu. A nehrá ani teraz. A nepomôže tomu ani presvedčovanie verejnosti o opaku. Snaha o to, je skôr produkciou nespočetného množstva usvedčujúcich dôkazov a kompromitujúceho materiálu na osoby, ktoré namiesto pravdy (hoc aj trpkej) zavádzajú verejnosť.

Nízka úroveň ich sebaúcty politikov a ich pudu sebazáchovy ma prekvapuje. Obete za ich skutky prinesieme všetci spoločne. Ale zodpovednosti sa bude dať vyhnúť len ťažko. Za všetko o čom verejne tvrdili, že sa nestane a stane sa.

Nikto si to neželá. Ale v štáte, kde má sviňa štátneho tajomníka väčšiu hodnotu ako občan, sa tomu verí ťažko.

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..