Denník N

Meredith Banasiak: V architektúre zameranej na človeka záleží na zážitku každého

meredith banasiak

V rámci iniciatívy Venetian Letter zverejňujeme rozhovor s Meredith Banasiak z BA/Science (Boulder Associates). V našom rozhovore sme sa rozprávali o tom, ako sa dostala ku spojeniu vedy a architektúry a prečo je dôležité pri navrhnovaní stavieb používať dôkazy a empatiu.

Meredith Banasiak je riaditeľkou výskumu v BA/Science, výskumnej a inovačnej skupine Boulder Associates Architects. Ako bývalá členka fakulty architektúry a environmentálneho dizajnu Meredith integrovala koncepty neurovedy do svojich ateliérov a kurzov ľudského správania s cieľom podporiť navrhovanie pre ľudskú rozmanitosť v oblasti fyzických, zmyslových a kognitívnych schopností.

Skúsenosti získala ako výskumná asistentka v Krasnow Institute na George Mason University a počas pôsobenia ako výskumná spolupracovníčka v Academy of Neuroscience for Architecture. Meredith je spolupracovníčkou Center for Conscious Design a publikuje v časopisoch a knihách z oblasti psychológie, medicíny a architektonického výskumu.

Tento článok bol pôvodne publikovaný v angličtine v rámci iniciatívy Venetian Letter, pravidelného newslettru zameraného na na človeka orientovanú, na vede založenú architektúru a urbanizmus. Iniciatíva bola založená psychológom architektúry Michalom Matloňom a neurovedkyňou a lekárkou Nataliou Olszewskou.

Natalia Olszewska: Mohli by ste nám povedať, čo sa stalo, že ste sa ako architektka začali prikláňať k neurovede?

Meredith Banasiak: To, čo robíme, sa veľmi nelíši od toho, kto sme. Celý život som bojovala so zmyslovou stimuláciou z prostredia a ako dieťa som nedokázala potlačiť intenzívne zmyslové podnety. Bývala som na miestach, kde som mala pocit, že môj mozog je unášaný okolím. A kvôli tomu, čo sa dialo okolo mňa, som nedokázala kontrolovať svoju pozornosť a emócie.

Keď som dospievala, chcela som pochopiť, čo sa deje v mojom mozgu, ale chcela som aj navrhovať prostredie, v ktorom sa to nebude diať iným. Mám pocit, že som svoje vzdelanie strávila prípravou na kariéru, ktorá ešte neexistovala. Išla som len za tým, čo ma zaujímalo, čo boli prírodné vedy a klasika. Študovala som latinčinu, gréčtinu a klasickú archeológiu.

Natália: Mohli by ste nám povedať viac o tom, kedy a ako ste sa spojili s Akadémiou neurovedy pre architektúru (ANFA)?

Meredith: Práve som vtedy dokončila štúdium architektúry v Arizone a mala som prax. Vedela som, že potrebujem niečo viac. Vedela som, že do toho, čo potrebujem robiť, vstúpi veda, ako aj humanitné a klasické vedy, ale ešte som nevedela, ako tieto časti spojiť. Veľa času som strávila len hľadaním. Potom som narazila na Akadémiu neurovedy pre architektúru, ANFA.

Napísala som Johnovi P. Eberhardovi, ktorý bol zakladajúcim prezidentom ANFA a povedala som mu, že musím byť súčasťou tejto iniciatívy, pretože reprezentuje všetko, v čo verím. Pozval ma, aby som prišla do San Diega, kde robili workshop o projektovaní základných škôl.

Išla som tam z Phoenixu a bolo to šesť hodín jazdy. Pamätám si, ako som šesť hodín prechádzala púšťou a bola som neskutočne nadšená a nervózna. Po stretnutí s ním som vedela, že môj život sa navždy zmení. Účasť na tomto seminári a stretnutie s Johnom bolo pre mňa kľúčovým momentom. Prvýkrát som tiež navštívila Salkov inštitút a zažila som jeden z tých zážitkov, ktoré mi zmenili život – videla som to prostredie a pochopila, že budova bola navrhnutá tak, aby inšpirovala vedcov, ktorí v nej žijú.

John hovoril o svojej vízii budúcnosti. Chcel založiť kanceláriu ANFA vo Washingtone D.C. a pokúsiť sa získať nejaké finančné prostriedky na výskum neuroarchitektúry a pozval ma, aby som sa k nemu pripojila. John bol vizionár. ANFA bola posledným dedičstvom, ktoré nám zanechal, ale celý život bol inovátorom – napríklad pri práci s architektonickým vzdelávaním a s poradným výborom Národnej akadémie vied pre výskum budov v USA.

ANFA nás hneď na začiatku nazvala priekopníkmi, pretože sme boli priekopníkmi úplne novej disciplíny. To bolo v roku 2005, keď som sa k nim pripojila, takže je to už viac ako 15 rokov. Myslela som si, že už dosiahneme bod zlomu, a keď sa pozerám na to, čo robíte teraz vo Venetian Letter, je to pre mňa dôkaz, že sa tam dostávame.

john paul eberhard
John Paul Eberhard: zakladajúci prezident Akadémie neurovedy pre architektúru (uprostred) a Meredith Banasiak (vpravo).

Michal Matloň: Ľudia, ktorí vytvárajú architektúru a hodnotia ju, o nej často uvažujú veľmi silno v zmysle humanitných vied. Ak niekto s psychologickým alebo prírodovedným vzdelaním príde do architektonickej oblasti, kde všetci očakávajú, že bude pracovať v paradigme humanitných vied, ako môže dokázať, že aj poznatky z neurovedy alebo psychológie môžu byť v procese veľmi dôležité a užitočné?

Meredith: Čo sa týka humanitných vied, 10 rokov som pôsobila na Coloradskej univerzite a veľmi ma zaujali. Na postgraduálnom štúdiu som mala mentora, ktorý mal výrok o Albertim a Palladiovi: „Alberti bol najprv humanista a potom sa stal architektom. Palladio bol najprv staviteľ a architekt a neskôr získal humanistické vzdelanie. Na poradí až tak nezáležalo, ale na projektovanie pre ľudstvo potrebujeme oboch“.

Moje vzdelanie v oblasti archeológie mi pomohlo pochopiť tieto súvislosti medzi ľuďmi a miestom. Archeológia je pre mňa len architektúra v opačnom poradí. Archeológovia študujú fyzické artefakty a ruiny budov, aby pochopili ľudí a kultúry, ktoré ich postavili. Architekti študujú ľudí (hoci to tak nie je vždy), aby pochopili, aké fyzické prostredie ich môže najlepšie podporovať.

Je to teda tá istá rovnica, ale robia to v inom poradí. Túto rovnicu dobre definoval Kurt Lewin a jeho teória poľa. Pracoval v polovici 20. storočia ako sociálny psychológ a povedal, že správanie je funkciou jednotlivca (I) a prostredia (E).

Ako vyriešime „E“? Myslím si, že príliš často sa prostredie len buduje a potom sa snažíme zmeniť jednotlivca. Vidím, že ľudí medikujeme alebo sa sami liečia, pretože prostredie na nás vplýva a spôsobuje nám stres. Nedokážeme sa prispôsobiť, a tak namiesto „E“ meníme „I“. Mám pocit, že humanitné vedomosti sú naozaj dôležitou súčasťou a myslím si, že v našom vzdelávacom systéme ich nie je dostatok.

Čo sa týka vedy… Istá výskumníčka v oblasti UX, Erika Hallová, povedala, že „fakty a dôkazy samy o sebe neovplyvnia ľudí pri moci“, a naša krajina (Spojené štáty) sa to tento rok v súvislosti s COVID určite naučila. Fakty a dôkazy sú určite dôležité a pre nás ako výskumníkov je naozaj ťažké pochopiť, že fakty a dôkazy nestačia, mať aj empatiu je naozaj dôležité.

Dizajnéri nemusia nevyhnutne študovať vedu v našom odbore. Kedysi som si myslela, že dizajnéri by možno mali byť schopní čítať odbornú literatúru a rozumieť jej, aby ju mohli aplikovať na dizajn, ale už tomu neverím. Množstvo informácií je príliš veľké, zručnosť preložiť ich do praxe môže byť zložitá a nemyslím si, že to je dôvod, prečo vstúpili do tohto odboru, a existujú aj iné spôsoby, ako im pomôcť dosiahnuť pochopenie toho, ako používať dôkazy, napríklad prostredníctvom empatie a skúseností s vteleným poznávaním (embodied cognition).

City of hope
City of Hope Newport Beach Cancer Center od Boulder Associates. Zdroj: boulderassociates.com

Michal: Sarah Williams Goldhagen v jednom z našich predchádzajúcich rozhovorov spomenula, že teraz chceme, aby sa architekti učili o mnohých nových témach, v ktorých neboli vyškolení alebo vzdelaní, pretože sa sústredili na stavanie, navrhovanie a konštruovanie. Asi záleží na konkrétnych školách, ale niekedy namiesto semestra z environmentálnej psychológie dostanete ako architekt celý semester o tom, ako stavať farmy na chov ošípaných. Otázka možno nie je o tom, ako presvedčiť architektov, aby sa toto všetko učili, ale možno o tom, ako skutočne dosiahnuť, aby sa do architektonického procesu zapojilo viac ľudí z rôznych odborov. Ako by takýto proces mohol vyzerať v 21. storočí?

Meredith: V Boulder Associates sme vytvorili skupinu s názvom BA/Science, ktorá zahŕňa všetky tieto disciplíny založené na výskume – udržateľnosť, zlepšovanie prevádzkových procesov, dizajn založený na dôkazoch a dizajn zameraný na človeka. Máme naozaj šťastie, že sme stredne veľká firma, pretože sme stále dostatočne malí na to, aby sme mohli spolupracovať namiesto toho, aby sme mali rôzne oblasti oddelené, čo je spôsob, akým často fungujú vo väčších firmách.

Myslím si, že s tým, ako sa prostredie, materiály a technológie stávajú flexibilnejšími a citlivejšími, sa proces navrhovania nezastaví pri kolaudácii, ktorá je momentálne koncom našich zmlúv. Je tu fáza prispôsobovania, ktorá môže pokračovať aj po skončení výstavby a počas celej doby užívania, pretože si teraz uvedomujeme, že naše vybudované prostredia sú dynamické, nie statické. Budova je ekosystém, ktorý je potrebné podporovať počas celej jej životnosti.

Natália: Spomenuli ste prispôsobivé a citlivé budovy. To sú niektoré z vlastností biologických systémov. Čo si myslíte o pojme neuromorfného dizajnu Michaela Arbiba, teda o navrhovaní budov, ktoré istým spôsobom majú mozog?

Meredith: Znie to naozaj „sci-fi“, ale dostávame sa k tomu. Dám vám príklad. Minulý rok sme otvorili lôžkové oddelenie pre behaviorálne zdravie, ktoré sme navrhli. Toto oddelenie bolo prvým lôžkovým oddelením behaviorálneho zdravia, ktoré malo plne laditeľné osvetlenie v celom priestore, dokonca aj kúpeľne pre pacientov ho mali. Laditeľné osvetlenie podporuje cirkadiánne rytmy a mení sa počas 24-hodinového cyklu, aby podporilo naše cykly spánku a bdenia. Možno to nie je neuromorfná architektúra, ale určite vytvára dynamické alebo morfujúce prostredie, ktoré sa mení podľa choreografie podporujúcej biologické systémy človeka.

Natália: Pracujete v tejto oblasti už 15 rokov. Mohli by ste nám povedať viac o translačnom procese medzi neurovedou a dizajnom? Ako vytvárate prepojenie medzi výskumom, dôkazmi a ich prekladom do jazyka dizajnu?

Meredith: Pred 15 rokmi sme boli inde ako dnes. Na začiatku sme sa pri získavaní dôkazov mohli spoliehať len na neurovedcov. Ale potom sa objavili ľudia ako Upali Nanda, s ktorým ste robili rozhovor minule, niekto, kto bol jednou nohou v oboch táboroch, v architektúre aj v kognitívnej vede. Ľudia ako Upali sa stali tým, čo by som nazvala „premosťovačmi“. Teraz máme niekoľko akademických programov, ktoré vzdelávajú ľudí v oboch disciplínach, a aj vy ste takými premosťovačmi.

Premosťovači majú podľa môjho názoru komplexnejšie znalosti z oboch oblastí a dokážu porozumieť neurovede natoľko, aby ju vedeli správne aplikovať na dizajn a nastaviť vhodné štúdie na hodnotenie prostredia. Nemusíme sa stále spoliehať len na neurovedcov. Môžu naďalej robiť to, v čom sú najlepší – základný výskum.

Neuroveda napríklad objavila fotoreceptory v zadnej časti sietnice, ktoré sú citlivé na modré svetlo. Tieto fotoreceptory riadia produkciu melatonínu a cykly spánku a bdenia v reakcii na modré svetlo. Na vytvorenie takýchto nových poznatkov potrebujeme neurovedu. O tom niet pochýb. Ale na výskum v meradle stavieb nepotrebujeme neurovedcov. Vedci zaoberajúci sa osvetlením, ktorí rozumejú vedeckým poznatkom o tom, ako svetlo vplýva na človeka, aj vedeckým poznatkom o navrhovaní osvetlenia, sú skvelými premosťovačmi na skúmanie toho, ako sa tieto poznatky uplatňujú v architektúre.

Michal: Takže možno nepotrebujeme do architektúry privádzať neurológov zo základného výskumu a nemusíme architektov učiť neurovedu, ale potrebujeme takú tretiu osobu, premosťovača, ako ste povedali. Je to zrod novej profesie?

Meredith: Myslím, že je to skvelý model pre architektúru. Kognitívna veda je pekným mostom medzi neurovedou a architektúrou, pretože je interdisciplinárna a zahŕňa poznatky z neurovedy, ako aj z iných oblastí, napríklad behaviorálnych a spoločenských vied, ako je psychológia. Môžeme skúmať problém pomocou multidisciplinárnych metód a v rôznych škálach zážitkov. A môžeme používať nepriame meradlá mozgovej aktivity, ako je variabilita srdcovej frekvencie a elektrodermálna aktivita.

Dnes som si napríklad obliekla všetky svoje wearables (obliekateľné senzory, napr. smart hodinky). Mám na sebe prsteň, ktorý meria elektrodermálnu aktivitu, čo je ukazovateľ úrovne stresu. V Boulder Associates robíme veľa mapovania zážitku pacienta, snažíme sa pochopiť, kde sú stresové body, aby sme mohli eliminovať stres tam, kde je to možné. Niekedy sa stresu nedá zbaviť. Ako teda navrhujeme prostredie, aby sme pacientov v týchto chvíľach úzkosti podporili?

Doteraz sme sa spoliehali na fokusové skupiny, v ktorých nám ľudia hovorili o tom, kde sú na svojej ceste pod tlakom. A to niektorí ľudia nepovažujú za spoľahlivý dôkaz. Preto sme začali používať tieto prstene na vytvorenie toho, čo nazývame „mapy nálad“. Pomocou snímačov bluetooth môžeme sledovať polohu človeka v budove a merať, aký je jeho stres, aby sme kvantifikovali stresové body na jeho ceste a informovali dizajnérov pri navrhovaní.

Therme Vals, Peter Zumthor. Zdroj: 7132.com

Natália: Máme technológie, ktoré nám môžu povedať viac o interakciách medzi budovami a používateľmi. Posúvame sa do oblasti pozorovania a merania systémov. Architekti však tradične hovoria najmä o subjektívnych a kultúrnych rozmeroch. Používajú napríklad pojmy ako atmosféra. Sú v 21. storočí zastarané? Narážam aj na tému tohtoročnej konferencie ANFA – kvantifikované ja, kvantifikované budovy a umelá inteligencia.

Meredith: V ANFA sme vždy mali krízu slovnej zásoby. Usporiadali sme workshopy, na ktorých sa stretli poprední neurológovia a poprední architekti, a požiadali sme ich o to, aby sa spolu rozprávali. Bolo to veľmi podobné Babylonskej veži. Nemohli viesť rozhovor, pretože hovorili dvoma rôznymi jazykmi, hoci hovorili o tom istom. Hovorili sme stále dookola o wayfindingu a navigácii. Tak trochu znamenajú to isté, ale nemohli sme sa dohodnúť na ich význame, pretože používali dve rôzne slová.

Myslím, že to isté platí aj pre atmosféru. Architekti majú pocit, že toto slovo opisuje subjektívnu éterickú vec. Pre mňa je to ale celý zmyslový zážitok používateľa. Pochopenie a meranie vzájomnej interakcie našich zmyslov je dôležité pre dizajnérov pri tvorbe choreografií a pre výskumníkov pri meraní s cieľom optimalizovať dizajn. Architekti to možno nazývajú „atmosféra“ a neurológovia majú pravdepodobne nejaké slovo, ktoré opisuje náš zmyslový zážitok, ale myslím si, že všetci hovoríme o tom istom. Takže môžeme merať to, čo sa tradične považovalo za subjektívny zážitok. Slovník bol prekážkou spolupráce medzi rôznymi disciplínami.

Ale späť k vašej otázke, či musíme všetko merať, alebo sa môžeme spoľahnúť na subjektívne a kultúrne skúsenosti. Potrebujeme oboje. To sa vracia k tomu, prečo sú empatia a príbehy také dôležité. Pre mňa architektúra zameraná na človeka znamená, že záleží na zážitku každého. Chceme si ctiť subjektívny a kultúrny zážitok. Takto začíname projekt.

Projekt začíname príbehmi používateľov a najmä sa snažíme zabezpečiť, aby boli zastúpené hlasy zraniteľných skupín. Až potom prechádzame k metódam založeným na dôkazoch a zhromažďujeme väčšie vzorky na základe hypotéz podložených týmito príbehmi používateľov.

therme vals
Therme Vals, Peter Zumthor. Zdroj: 7132.com

Michal: Mohli by ste na záver uviesť príklad budovy alebo priestoru, kde sa podľa vás všetky tieto vedecké poznatky o ľuďoch dobre uplatňujú a integrujú? Mohli by ste nám uviesť príklad a vysvetliť, prečo ste si ho vybrali?

Meredith: Budova, ktorá na mňa mala najhlbší vplyv, boli Therme Vals od Petra Zumthora. Ako som spomínala na začiatku, zmyslový zážitok bol pre mňa vždy veľmi dôležitý. Zumthor navrhol Therme Vals takým spôsobom, aby aktivoval všetky naše zmysly, aby sa navzájom dopĺňali, a okolitý kontext, ktorým sú švajčiarske Alpy, vysoko choreografickým spôsobom.

V tejto budove je nádherná súhra všetkých zmyslov. Všetky zmysly spolupracujú, aby mozgu odovzdali rovnakú správu, a môj mozog toto prostredie pochopil. A Zumthor je majstrom krížového vnímania (interakcie medzi rôznymi zmyslovými kanálmi). Vidíte niečo textúrované a cítite to hmatovo, aj keď sa toho fyzicky nedotýkate. Pokiaľ si zmyslové podnety nekomunikujú protichodné informácie, čím viac zmyslov môžete pri zážitku zapojiť, tým viac neurónov sa zapáli a tým silnejšia je spomienka a pocit z miesta.

Preto sú moje najsilnejšie spomienky na miesta v prírodnom prostredí, v prostredí s podobným hustým zmyslovým prostredím ako Therme Vals, napríklad v džungli v Belize a na odľahlom vrchole hory v noci v talianskom Assisi. Od prírody sa môžeme veľa naučiť a navrhovať tak, aby sme si vytvorili silné spomienky na miesto a lepšiu pochopiteľnosť prostredia pre náš mozog.

 

Teraz najčítanejšie