Náš milovaný agresor

Naša spoločnosť má jednu veľmi zvláštnu charakteristiku. Pozorovanie síce pochádza v súčasnosti primárne zo Slovenska, dá sa však aplikovať na mnoho krajín naprieč svetom. Prečo inklinujeme k agresorom? Čo nám na nich tak imponuje, že ich obhajujeme, podporujeme a pridávame sa na ich stranu?

Napriek snahe ruskej propagandy predstaviť západ ako agresora je takmer absolútnej väčšine odborníkov jasné, že agresorom je momentálne Rusko a obeťou je Ukrajina. „Západ“ je nesúrodá zmes krajín s odlišnou kultúrou a často sa meniacou politickou scénou. Trump mal odlišné názory ako Biden, Británia sa správa inak ako Nemecko. Francúzsko pretláča to, čo Taliansko absolútne odmieta. Aj v tých najdivokejších scenároch západných lídrov ide maximálne o absolútne poníženie Ruska v ekonomike a zvrhnutí Putinovho režimu a nie obsadení Ruských území. V tých rovnako divokých ale konštruktívnejších scenároch sú túžby o pripojenie Ukrajiny a dokonca aj Ruska k NATO či EÚ, v súčasnosti síce nereálne, ale zopár idealistov si možno dovolí takto snívať.

Ruské armády na hraniciach s Ukrajinou, naším susedom, sú teda hmatateľným a veľmi reálnym dôkazom ruskej agresie. Napriek tomu je verejná mienka na Slovensku prekvapivo priateľská k Rusku. Prozápadná časť spoločnosti má len mierne navrch (ak vôbec), a rovnako neisté to je aj na politickej scéne. Na rozdiel od Poľska či Estónska, ktoré prosia o amerických vojakov my riešime zopár servisákov stíhačiek a k prípadným NATO vojskám (mimochodom, aj naša armáda je NATO armáda) sa boja vyjadriť takmer všetci verejní činitelia s výnimkou zodpovedného ministra Korčoka a nečakaného (ale najskôr oportunistického) predsedu parlamentu Kollára. Prečo sa nezastaneme ako spoločnosť nášho suseda, ktorý je obeťou agresie ale radšej pochlebujeme agresorovi?

Oblastí, kde je tento trend v našej spoločnosti významný je viacero. Dlhodobo máme pri prípadoch sexuálneho obťažovania či zneužívania tendenciu skôr obhajovať údajného agresora ako údajnú obeť. Ľahšie si vieme predstaviť že si to obeť vymyslela ako si priznať, že údajný agresor mohol niečo také spáchať. Či ide o Čistý deň, poslanca Heráka, alebo desiatky až stovky takýchto prípadov ročne. Nevyhnutne to vedie k menej oznamovaniu a väčšiemu tichu o týchto témach.

Volíme si ľudí, ktorí sa správajú agresívne a útočia na druhých radšej ako tých, čo predkladajú riešenia. Tých, čo si vystavali kariéru na – prevažne negatívnych – emóciách, a nie na konštruktívnych návrhoch. Do tohto vzorcu správania by sme okrem Fica, Blahu, Kotlebu a Mazureka mohli bohužiaľ v niektorých momentoch zaradiť aj politikov ako Matovič a Kollár. Nenávisť k utečencom, k homosexuálom, k menšinám, k vedcom a intelektuálom, k novinárom, k moslimom či židom, to všetko títo politici živia a na tom stavajú svoju podporu. A predsa k nim utiekame ako spoločnosť viac ako ku pokoj-budujúcim a riešenia-prinášajúcim verejným osobnostiam.

Niečo je zhnité v spoločnosti slovenskej. Nasledujeme agresorov jednoducho preto, že sú dominantní alfa-samci? Chceme nad nami tvrdú ruku? Možno sme ešte stále tak obarení tou slobodou po roku 89, že netušíme ako v tomto voľnom svete žiť. Potrebujeme jasne vyznačený smer, jasne ukázaného nepriateľa a jasne prejavené, kto je tu dominantný a koho treba nasledovať, lebo inak bude zle.

Kedy sa z tohto stavu vymaníme? Jedine ak pochopíme, že agresori sú skazou pre spoločnosť a je tak trochu jedno, či s nimi súhlasíme alebo nie. Ak pri tom kričia a búchajú čí mávajú zovretou päsťou, prejavujú svoju dominanciu tankami, hysterickými vystúpeniami či vulgarizmami, treba utekať od nich a nie k nim. A jedine ak prijmeme vlastnú zodpovednosť za priestor okolo nás a nedovolíme, aby ho okupovali agresori – či už vojenskí, politickí, sexuálni alebo ideologickí. Ak začneme ako mlčiaca a mierumilovná väčšina hoci aj v malom premieňať svoje okolie konštruktívnym a produktívnym spôsobom. Okolie svojho domu či bytu, svojej školy a práce, svojej obce či mesta, svojej krajiny kontinentu či celého sveta.

A budeme pri tom myslieť na obete týchto agresorov, ktorí medzi nami boli, sú a budú. Zastaneme sa ich a zoberieme pod svoju ochranu všetkých, ktorí kvôli takýmto agresorom trpia. Čoskoro to môžu byť aj naši východní susedia, ktorým podať ruku, poslať pomoc či prichýliť môže byť prejavením vyspelej, tolerantnej a údajne kresťanskej spoločnosti. Ak sa k tomuto kresťanstvu v takom množstve hlásime, ukázať to milovaním svojho suseda je najlepším možným prejavom.