Fascinácia dušou
Občas sa zamyslím, akým spôsobom som sa vlastne dostal k svojej súčasnej práci psychiatra.
Mohol som niekde operovať a zachraňovať životy, robiť niečo, čo je považované za užitočné pre spoločnosť. No namiesto bytia “naozajstným” doktorom som však skončil na psychiatrii.
V tomto článku sa venujem dôvodom, ktoré ma k tomu viedli.
Mnohostrannosť medicíny
Medicína je zaujímavá svojím dvojitým rozmerom: čerpá svoje čaro z prírodovedy a svoj pôvab z odborov humanitných.
Pôvodne ma (ako mnohých mojich spolužiakov) fascinovala predovšetkým tá vedecká, mechanická stránka ľudského tela. Keď človek vie pochopiť, ako funguje ten, či onen orgán, a prečo zrovna tento liek účinkuje na určitú chorobu, cíti určitý pocit vzrušenia a zadosťučinenia.
Moderná medicína sa snaží touto mechanickosťou zaradiť medzi tvrdé vedy. To je veľmi dôležité pri výbere správnej liečby.
Človek však nie je stroj a hľadieť na neho len ako na kôpku biologických procesov, kostí a svalov mi časom nestačilo. Vyspelejší prístup hľadí na človeka ako na celok v rámci určitého spoločenského systému, rodiny, koníčkov, práce.
Biológia určuje možnosti
Už pred začiatkom štúdia som bol vďaka prednáškam z fyziológie fascinovaný ľudským mozgom a jeho fungovaním. Táto vášeň ma nielenže neprešla, no rozvíjala sa ďalej. Ako sa v našej hlave formujú slová, obrazy, myšlienky, názory? Ako sa rozhodujeme pre tú, či onú voľbu? Naopak je tiež zaujímavé sledovať ako, a hlavne prečo sa tie isté slová, myšlienky či názory deformujú a nadobúdajú neskutočnej až bizarnej podoby. Biológia tak určuje, čo všetko je v mozgu možné a kde sú mantinely našich schopností a vnímania. Mozog pre mňa určite ostane tým najzaujímavejším, stále nie dostatočne preskúmaným orgánom.
„Duševná” stránka
Biologickými procesmi v mozgu to ale nekončí. Sú zaujímavé pre nás odborníkov, pretože nám pomáhajú lepšie pochopiť určité súvislosti. V bežnom živote však málokomu pomôže, keď mu stroho oznámim, že jej závislosť je spojená s nerovnováhou dopamínu.
Viem si predstaviť, že prijde doba, keď budeme každý pocit, každý vnem a myšlienku vyjadriť na základe dejov, ktoré prebiehajú v našich nervových bunkách.
Na druhej strane ide ale predovšetkým o to, ako tieto procesy vnímame, tvoríme si o nich predstavy a pracujeme s nimi. Táto sústava tvorí náš vnútorný svet, v ktorom žijeme, ktorý cítime a ktorým si vysvetlujeme svet okolo seba a interagujeme s ním. Toto tvorí naše Psyché (z gréckeho ψυχή): myseľ, vedomie alebo dušu. Psyché môže mať časti, ktoré si uvedomujeme, ale aj časti, ktoré sú nám skryté aj keď ovplyvňujú naše chovanie a život.
Rád si tento svet predstavujem ako určitú “nadstavbu”: systém, ktorý preberá informácie zo základného hardwaru, dodáva im ďalšiu vrstvu triedenia a zmyslu (prvotné spracovanie prebieha už na nižších úrovniach).
Niečo podobné, ako operačný systém, ktorý riadi váš počítač: integruje informácie z nižších úrovní a vytvára prostredie, v ktorom tieto čiastkové informácie vnímame ako jeden celok.
Psychoterapia
Kým určité metódy liečby ovplyvňujú úroveň biologickú, psychoterapia pracuje s našim vnútorným svetom, vnímaním, našou psyché. Svoju úlohu ako psychoterapeuta vnímam ako rolu sprievodcu: spolu s klientom objavujeme zákutia jeho vnútorného sveta, pomenovávame ich, analyzujeme a hľadáme nové cesty, ktoré by mohli viesť k nami vopred definovaným cieľom.
Niekedy máme s klientmi iné názory, ktoré chovanie vedie k cieľu: každý vnímame svet inak a preto nie všetko funguje pre každého.
Kebyže mám na tomto mieste povedať jeden dôvod, kvôli ktorému som sa rozhodol pre psychiatriu, bol by to tento. Považujem totiž za veľkú česť, že môžem s klientmi a pacientmi nahliadnuť do ich sveta a možno im pomôcť nájsť odpovede na niektoré ich otázky. Zároveň si uvedomí, s akými všetkými problémami sa ľudia stretávajú, pričom človeku často príde, že jeho vlastné problémy nie sú až tak závažné. Zároveň sa naučí so svojou vlastnou psychikou oveľa lepšie pracovať.
Otázky bez odpovedí
Zároveň sa pri našej práci vynára veľké množstvo skôr filozofických otázok: kedy a do akej miery je človek zodpovedný za svoje rozhodnutia? A čo robiť, keď už za seba rozhodovať nemôže? Zaujímajú ma odpovede na všetky tieto otázky. Aj keď ich určite nie je ľahké nájsť, je nutné o nich viesť odbornú diskusiu.
Pohľad verejnosti
Do tretice, a to je myslím bod, na ktorý nesmieme zabúdať: aké sú spoločenské dôsledky našeho konania? Musíme pracovať na obraze psychiatrie a hlavne témy duševného zdravia v očiach verejnosti.
Zrovna dnes som prepúšťal pacientku, ktorej šéf povedal, že depresia nie je žiadna choroba a nemá byť lenivá.
Chápem frustráciu tohoto šéfa: psychické problémy bývajú nezriedka dlhotrvajúce a komplikované. No verím, že tým, že sa ako spoločnosť máme čím ďalej lepšie a lepšie, príde doba, kedy budeme ochotní tolerovať aj krátku alebo dlhšiu dobu “psychickej lenivosti”.
Spektrum chorôb
Ďalšia stránka mnohostrannosti psychiatrie spočíva v časovej osi: zaoberáme sa krátkymi krízami, kedy postačí malé usmernenie a zároveň chorobami, ktoré možno človeka sprevádzajú celý život. Na tejto ceste je veľmi dôležitá pokora, na rozdiel od chirurga nevieme vyliečiť rany zašitím alebo vyrezaním. Sme skôr akýmisi sprievodcami, ktorí ukazujú smer. No v živote musí človek kráčať sám.
Cesta ďalej
Toto boli dôvody, prečo som vymenil biely plášť za sako a injekciu za slová. Aj keď si táto práca vyžaduje veľkú mieru odolnosti voči frustrácii, hľadanie odpovedí na všetky tieto otázky ma asi nikdy neomrzí. Hlavne preto, že ide o to, hľadať cestu ďalej, aj keď občas žiadna nie je v dohľade.
