Takmer som sa v Indonézii dotkla smogu. Rozhodla som sa nejesť palmový olej

Jazero Toba je najväčšie jazero Juhovýchodnej Ázie. Nachádza sa na Sumatre. Všade okolo neho sú hory. Viem to, lebo som tu bola pred dvomi rokmi. Inak, keby mi to niekto tvrdil teraz, neverím mu. Nevidím ich. Pre hustý smog.

Od Toby cestujem do Bukkittingi, tu sú vraj skalné bralá. Nuž. Smog je ešte hustejší, akoby bol ešte bližšie. Doslova sa v ňom topia krásne zelené ryžové políčka a výhľady do údolí, ktoré sú vraj všade navôkol. Vtipkujeme so sprievodcom, že mal vybaviť, aby smog nebol. Obaja vieme, že to nie je vtipné.

Čím južnejšie sa na Sumatre presúvam, tým je viditeľnosť horšia. „Už to trvá skoro dva mesiace,“ vraví mi Samet, fotograf na voľnej nohe. „Tak si vieš predstaviť, ako sa mi v takýchto podmienkach pracuje,“ naráža na to, že robiť fotky, keď nič nevidieť, je nemožné. Ani turisti iste nie sú nadšení, keď z pláže mesta Padang nedovidia na ostrovy, ktoré sú čo by kameňom dohodil. Navyše, niekoľko Indonézanov už umrelo pre respiračné problémy.

Odlietam z Padangu do malajzijského Kuala Lumpur. Po minúte od vzlietnutia sme v opare a ten je pod nami počas celého letu. V hlavnom meste Malajzie sa už skoro zdá, že budeme pristávať, ale stále nevidieť nič pod nami. Keď tu zrazu z oparu vyletíme a takmer okamžite sa dotkneme pristávacej plochy. Keby sa v lietadle dali otvoriť okná a všetok ten humus v ovzduší by neboli iba plyny, tak sa ich dotknem. Ale je to naopak – dva týždne na Sumatre a záverečný letecký zážitok sa veľmi silno dotkli mňa.

Jednoducho biznis!

Všade, kde som sa na indonézskom ostrove zastavila, sa ma miestni pýtali, čo si myslím o situácii v ich krajine. Už takmer dva mesiace tu horia pralesy. Namiesto nich vysadia ďalšie palmové plantáže. Indonézanov to trápi. Nečudo. Pomaly do vlastnej záhrady si takto nevidia každý rok tesne pred obdobím dažďov. Tie totiž majú požiare uhasiť a situáciu vyriešiť. Lenže, tento rok sa akosi nepočítalo s oneskoreným príchodom obdobia dažďov kvôli klimatickej zmene.

Podľa slov miestnych aktivistov korporácie – miestne i zahraničné – vždy nejako podplatia vládu, aby dovolila vypaľovať pralesy v záujme rozširovania plantáží s palmou olejovou. Áno, máte pravdu – nech si to rieši indonézska vláda. Problémom bezpochyby je korupcia v štáte. V uplynulom roku získala Indonézia od Transparency International 34 bodov na škále od 0 do 100 pri hodnotení miery korupcie. Nula znamená úplne skorumpovaný.

Problémom iste je aj nenažratosť veľkých korporácií, ktorým ide iba o zisky. Za nádherným pohľadom na nekonečné palmové plantáže severnej Sumatry, je obrovský biznis.

Indonézia a Malajzia spoločne vyprodukujú približne 85 % všetkého palmového oleja vo svete. Z Indonézie sa vyváža najmä do Malajzie, Singapuru, do Číny a do Holandska. Mimochodom, výsadba paliem sa začala práve za koloniálnych čias, keď boli na ostrove Holanďania. Dopyt po palme olejovej podporila aj politika Európskej únie o tom, že pohonné hmoty majú byť do roku 2020 z desiatich percent bio. Biopalivá sa dajú vyrobiť aj zo stromov, ktorými je posiata celá Sumatra a ostrov Kalimantan. Kým v roku 2002 zaberali palmové plantáže štyri hektáre, dnes je to viac ako osem a do roku 2020 sa predpokladá ich rozšírenie na trinásť.

Viem, doteraz ste Slovensko nenašli medzi vymenovanými krajinami, tak prečo by sa nás to malo týkať?

Aj naša zodpovednosť

Neustále sa rozširujúca výsadba paliem ničí životy obyvateľov a zvierat ostrovnej krajiny, ale aj tie naše.

Dýchať chceme všetci.  Indonézia je tretím najväčším producentom skleníkových plynov po USA a Číne. Práve kvôli odlesňovaniu. Podľa World Wildlife Fund každú hodinu „vyčistia“ v krajine les o veľkosti 300 futbalových ihrísk.

Viem, ťažko si predstaviť, čo sa pri klčovaní pralesov dostáva do ovzdušia, kým ten smog nedýchate, kým vám nebráni vo výhľade, nekazí vám dovolenku. Vymierajúce orangutany či sumatrianske tigre, ktoré prichádzajú o svoje životné prostredie a potravu (lebo palma ich nenakŕmi) neboli dostatočným argumentom ani pre mňa, kým som si s takým orangutanom nepodala teplú ruku.

Nie každý má tú príležitosť. Chápem.

Indonézia je priďaleko. Ale ešte ďalej sme my od prírody a od uvedomenia, že planéta je len jedna pre všetkých a žiadne fyzické hranice v ovzduší neexistujú. Klimatická zmena v dôsledku globálneho otepľovania sa síce niektorých častí sveta dotkne viac ako iných, ale neujde jej nikto z nás. A všetci bez výnimky za ňu zodpovedáme.

Biznis s palmou by totiž nebol takým veľkým biznisom, keby sme produkty z oleja všetci nesprotrebovávali. A to stále vo väčšom.

To najmenej, čo môžeme urobiť, je začať u seba

„Vari ľudia v Európe môžu za nejaký požiar v Indonézii? Myslíš, že sú ľudia nadšení z toho, že väčšina potravín obsahuje zbytočné prísady? Jasné, môžu ich prestať nakupovať, ale skús si zájsť do obchodu a vyberaj. Zaberie ti to kopu času a pravdepodobne zistíš, že palmový olej je vo všetkom,“ pohoršene zareagoval môj kamarát Tomáš, keď som v inom svojom texte napísala, že za indonézsky požiar môžu aj naše sušienky. Naozaj si to myslím.

Pravdu mal Tomáš v tom, že palmový olej je vo veľkom množstve balených produktov, ktoré nakupujeme. Podľa odhadov až polovica potravín či hygienických potrieb obsahuje túto surovinu.

„Nejaké riešenie by bolo?“ spýtal sa Tomáš.

Tu sú moje – spotrebiteľské – riešenia:

1. Nebyť ignorant voči tomu, čo sa deje na planéte.
2. Nebyť lenivý čítať zloženie. Že to zaberie kopu času? Výhovorka! Pri niektorých produktoch si stačí raz v obchode prečítať všetky zloženia a vybrať si ten vhodný pre seba. Môžu vám pomôcť zoznamy výrobkov bez palmového oleja, ktoré spracúvajú neziskové environmentálne organizácie. Možno sa stane, že vám zubná pasta nesadne a tak budete musieť hľadať ďalšiu bez zákernej zložky.  Ale určite to nebudú celé hodiny nakupovania. A keby aj – mne to za ten čerstvý vzduch stojí.
3. Pri niektorých produktoch vôbec nemusíte strácať čas čítaním. Jednoducho ich prestaňte nakupovať. Prečo potrebujeme mať v špajzách zásoby sušienok akoby mala prísť vojna či nutelu vždy po ruke, keď robíme palacinky?
4. Hľadať alternatívy. Palmový olej tvorí asi 30 % zo všetkej spotreby oleja vo svete. Takže, alternatívy celkom iste existujú. Namiesto nutely môžete palacinku osladiť medom od miestneho včelára, sušienky si môžete upiecť doma a použiť napríklad olej kokosový či olivový. Tuším aj vaše telo bude mať radosť z tejto zdravej obmeny. Prípadne, dnes už je možné nakúpiť potraviny či výrobky, v ktorých je certifikovaný palmový olej.
5. Okrem nápadov, ako zmeniť svoje spotrebiteľské správanie, ešte môžete podpisovať petície environmentálnych organizácií, vydať sa dobrovoľníčiť za záchranu orangutanov, posielať maily veľkým firmám, ktoré dávajú palmový olej do svojich výrobkov. Môžete byť aktívnym občanom. Môžete šíriť informácie medzi svojich priateľov.

Mesiac bez palmového oleja. Pridáš sa?

Neviem, či sú ľudia nadšení tým, že je vo všetkom palmový olej, ako to naznačil Tomáš. Myslím, že veľa z nás stále nevie, čo všetko palmový olej spôsobuje. Preto o tom neúnavne píšem, dúfajúc v zmenu.

Ale keď som videla a neustále na pľúcach počas mnohých dní cítila dôsledky aj môjho spotrebiteľského správania, pochopila som, že písať nestačí. Že sa písanie v istej chvíli stáva výhovorkou, aby som nerobila viac.

Rozhodla som sa preto pre experiment.

Žijem v Ázii, stravujem sa na ulici a nikdy neviem, na čom mi pani osmaží zeleninku. Čo ale ovplyvniť môžem, je moja vlastná spotreba palmového oleja v balených produktoch.

O sušienkach už ani nepremýšľam, včera som pochopila, že si nemôžem kúpiť ani oriešky, ktoré tak milujem. A zajtra budem musieť nakúpiť šampón na vlasy. Som zvedavá, aká voľba na mňa v Thajsku čaká. Ak nebude taký bez palmového oleja, budem používať aj na vlasy mydlo z kokosového.

Skrátka, dávam si, povedzme mesiac, na elimináciu palmového oleja v mojom živote.  Nerobím to pre orangutany, ani preto, aby Indonézania mohli lepšie dýchať. Robím to pre svoje vlastné zdravie, preto, že ja chcem dýchať normálny vzduch, a ja chcem žiť vo svete, kde globálne otepľovanie neohrozuje životy nás všetkých.

Chcem vedieť, či sa to dá a čo to človeka stojí. Či sme naozaj takí bezmocní, ako si myslíme. Alebo sa len vyhovárame, aby sme nemuseli pre zmenu nič urobiť. Pridá sa niekto k tomuto malému kroku za záchranu pralesov?

Magdaléna Vaculčiaková (novinárka na voľnej nohe)