A nebudem dlhšie zamlčiavať niečo, čo už viacerí tušia – áno, film o vitálnych starčekoch a starenkách je v kontexte festivalu jasné intermezzo. Ostatné dokumenty skoro bez výnimky poukazujú na pálčivé problémy spoločnosti. Filmári riskujú, protagonisti často bojujú za lepší život na iných miestach, no v tom istom svete. Filmy predkladajú ťažoby, represie. Mnoho zarmucujúcich momentov, stále hnijúcich i konečne ošetrovaných. Nejedna hlava z toho bolí, no diskusiu treba. Hip Hop-erácia však ponúka priestor na „oddych“ od ťažkých tém. Je to priestor na jeden úsmev medzi dvomi nepeknými grimasami.

Príbeh súboru kráča dopredu len pomaly. Prenesene i doslova vo filme. Ľudia sa v ňom zväčša smejú, spomínajú na dobré časy, nie na lepšie časy, no na porovnateľne dobré časy. Na svoje kariéry či partnerov. V spomienkach sa neutápajú. Niekedy sa im síce nadmieru zvlhčia oči, ale pôsobia vyrovnane, žijú v prítomnosti a užívajú si ju.

Motivácia tancovať je jasná: inšpirovať mladých, tráviť čas medzi nimi a ukázať porozumenie mladej generácii. Neprekvapivo ich trápia prozaické problémy ako nedostatok financií či to, že sa musia opierať o paličky, no novozélandských dôchodcov to neodrádza a počas filmu dvakrát vystúpia pred početným publikom. Raz i vo Vegas.

Opakovane prekvapuje ich živelnosť, netreba totiž zabúdať, že niektorí členovia majú nad deväťdesiat. Takisto zaujme ich otvorenosť a sebareflexia. Prvé vystúpenie napríklad začínajú ako živé mŕtvoly – s predpaženými rukami. Z ničoho nič sa objavuje záber, kde sa starý pán učí frázu „You brotha“, no už len fakt, že starí ľudia majú kapucne na hlave a nie je to kvôli dažďu či zime, je úsmevný a vzácny. Škoda, že práve takýchto detailov nie je vo filme viacero. Aj spomínaná sebareflexia mohla byť režisérom viac rozvíjaná. Ukazuje nám tréning, no skoro úplne vynecháva prestávky, zdanlivo „hluché“ momenty, ktoré by ale mohli byť výživné v tomto smere. Filmu by iba pomohlo, keby sa nebral tak vážne. Navyše nie je dôsledný v tvarovaní spletitých ciest členov na javisko. Ako diváci totiž nevieme, čo presne musia prekonať, aké veľké riziko podstupujú, takže nedokážeme komplexne posúdiť ich odvahu a túžbu po vystúpení. Príklad za všetky je príbeh členky, ktorej lekár zakazuje tancovať, no ona si u neho vydupáva povolenie. O príčinách a možných následkoch tohto rozhodnutia sa však nedozvedáme nič.

Dôležitým oporným bodom je zakladateľka, trénerka, choreografka a manažérka v jednom, štyridsiatnička (keď už je ten vek taký dôležitý) Billie Jordan, ktorej trpezlivosť a odhodlanie sa skôr nevidia ako vidia. Bez nej by nebolo toľko dôvodov na radosť, pritom film zvážnie, keď sa dostáva k slovu. Spomína na vlastnú starú mamu, pri tréningu si zas vyžaduje pracovné nasadenie a sústredenosť.

Tragikomika je v niektorých momentoch neodškriepiteľná, zároveň je však všetkým, čo súbor robí milým a sympatickým. Prirodzeným vedľajším efektom ich tanca je privolanie dnes opomínaných hodnôt ako sú dobrota, priateľstvo či sloboda. Dokument aj vďaka tomu pôsobí príjemne, uvoľnene. Nič viac. Ale čo viac? Na severe Nového Zélandu vanie čerstvý vánok a život funguje ďalej… Len jedna otázka bez otáznika na záver: pri ktorom filme z programu vyprchá vzniknutý úsmev.

Novozélandský dokumentárny film Hip Hop-eration režiséra Bryna Evansa uvidia diváci Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet v sekcii Môj život inak. 

Jakub Lenčéš