Denník N

Národ samovrahov

tzv. "Penrose triangle" a.k.a životná mantra slovenského národa (technika kresby: myš + Microsoft Paint)
tzv. „Penrose triangle“ a.k.a životná mantra slovenského národa (technika kresby: myš + Microsoft Paint)

Bude mi, dúfam, odpustené, že taký vážny pojem, akým je samovražda, použijem v tomto texte s istou dávkou cynizmu. Ale inak ako cynizmom sa na frustráciu reagovať nedá. Možno tak ľahostajnosťou, ale na ňu je tá frustrácia z krajiny, ktorej som súčasťou, až príliš veľká. Dovoľte mi teda krátku úvahu o absurdnosti takých mimoriadnych rozmerov, že by do vrecka strčila aj Samuela Becketta.

Ľudia sú jedinou formou života na tejto planéte a jediným živočíšnym druhom v celom evolučnom reťazci, ktorý sa dobrovoľne a sám od seba vystavuje limitom svojej existencie. Skákať s padákom z lietadla, liezť po skalách bez istenia, dívať sa na horrorové filmy, odvíjajúce sa od motívu smrti a násilia, na katastrofické filmy, v ktorých centre stojí apokalyptická skaza, plávať so žralokmi, ikonizovať sériových vrahov, vstupovať do vojen, budovať zbrane hromadného ničenia, moc odovzdať jedincom s pochybnými záujmami a labilným psychickým zdravím. Ten najprirodzenejší z pudov, ktoré nám ostali z čias putovania savanou, pud sebazáchovy a prežitia, prevraciame naruby. Zábava. Pôžitok. Prežitok. Dobytok.

A teraz; všetky z vymenovaných situácii sa ako-tak dajú „pochopiť“, nech už sú viac alebo menej na hlavu (nemožno s nimi súhlasiť, ale minimálne sa dá nejako akademicky rozumieť motiváciám za nimi). Avšak za posledné dva roky sa zdá, že absurdnosť vôle a ambície ľudí čeliť vlastnej záhube preráža astronomické stropy a vymyká sa akýmkoľvek možnostiam porozumieť jej. A majstrom sveta v tomto bizarnom konaní, hodným nie len tak obyčajnej Darwinovej ceny, ale rovno Darwinovej ceny za celoživotné dielo (a to je ešte to celoživotné dielo sotva 30-ročné!), sa stal malý-veľký národ zo zelených nív pod Tatrami.

„Apes. Together. Strong.“

Asi je na začiatok vhodné priznať, že áno, z pohľadu rôznych bublín sa rôzne vzorce správania môžu zdať rôzne absurdné. Ak sa vrátim k príkladom z odstavcov vyššie, horolezcom, šplhajúcim po horách bez istenia, môžu prísť šialené True Crime spolky a naopak. Rozdiel medzi takýmito bublinami, a bublinami, ktoré vznikli za posledné dva roky je však zásadný. Rozdielne aktivity free-sólistov a True Crime entuziastov navzájom nevplývajú na seba ani na ostatné bubliny, ich bubliny nie sú vzájomne opačné, nestoja proti sebe v agresívnej a priam kmeňovej formácii a nemodelujú podobu súčasného a budúceho sveta.

Jednou z najabsurdnejších situácii, aké som za tieto dva roky zažil, bolo počuť covidom nakazeného popierača covidu (už len to slovné spojenie znie maximálne absurdne), s priebehom takým ťažkým, že zo seba nedokázal vydrať ani jedno súvislé slovo bez toho, aby si musel vyberať medzi dýchaním a vyslovením slabiky, ako odmieta sanitku vetou: „Mňa do nemocnice nedostanete, oni mi tam naočkujú covid!“

Jediné, čo na tom celom môže byť ešte absurdnejšie, je to, že ten človek svojmu názoru úprimne verí. A tou povestnou čerešničkou na torte je fakt, že jeho názor sa v širokej spoločnosti považuje za legitímny a pochádza zo znormalizovanej bubliny ľudí, zásadne ovplyvňujúcej verejnú debatu o celospoločenských problémoch. Pritom takt verejnej debate táto bublina neudáva nepriestrelnými argumentmi či racionálnymi myšlienkovými pochodmi, ale čo najhlasnejším bliakaním a šikanou, ktorá presiahla anonymitu sociálnych sietí a preniesla sa pred domovy lekárov, ktorí sa týmto škriekajúcim paviánom snažia zachrániť životy, a to nie len pred covidom, ale aj pred slepým črevom, infarktom myokardu alebo sivým zákalom.

Ak by človek kedysi nahlas vyslovil vetu o celosvetovom sprisahaní elít, čakal by ho na jej konci hlasný výsmech okolia a verejná potupa. Keby namiesto lekárom predpísaných liekov na choleru užíval byliny z lesa, rýchlo by bol označený za čudáka a sociálny status by sa mu nevrátil, kým by sa fantazmagórii o svete nezbavil.

Dospela azda spoločnosť? Nie. Svet sa za tých pár desiatok rokov stal ekonomicky, politicky a spoločensky tak komplikovaným a nestabilným, že všetko, čo sa do 11. septembra zdalo absolútne iracionálne, sa odrazu stalo navonok úplne možným. Pojem pravda pre mnohých navždy zastreli kúdole prachu a dymu padajúcich Dvojičiek.

Čudák z minulosti je odrazu náš sused, priateľ, sestra alebo manžel a jeho fantázie o nanočipoch v „experimentálnych“ vakcínach, tisícoch úmrtiach na vrub očkovaniu alebo v najextrémnejších prípadoch fabulácie, že za vakcinačným programom stojí „hygienokratické“, „židovské“ celosvetové sprisahanie s cieľom vyhladiť Slovanov, pripadajú značnej skupine spoločnosti ako prijateľná interpretácia reality. V ich logike, z nášho pohľadu (a aj objektívne) prevrátenej, sa predsa jasne nájdu známky túžby po prežití! Veď sme to my, očkovanci, ktorí kráčame priamo na bodáky (v tomto prípade ihly), nie oni!

Problém nastáva vtedy, ak sa z fantázie a fabulácie stáva všeobecne prijatý pohľad na realitu, zohľadňovaný pri každom jednom rozhodnutí, ktoré naši slabí a ľahko panikáriaci predstavitelia štátnej moci prijímajú.

Je omyl myslieť si, že je správne v jednom z najčítanejších médií v krajine opakovane diskutovať s privilegovanými hudobníkmi o tom, či je lepšie populáciu preočkovať alebo premoriť. Ich názor je vycucaný z prsta. Polemikou s nimi nedochádza k odstraňovaniu iracionálneho myslenia a nenapráva sa ani verejné povedomie o problematike. Táto nebezpečná alternatívna realita, dávajúca v stávku životy ľudí, dostáva váhu, akoby bola hodná debaty a zamyslenia sa.

Carpe mortem!

Najčerstvejší paradox posledných dní veľmi presne zhrnul Ivan Mikloš vo svojom nedávnom blogu pre SME: „Celonárodná vášnivá diskusia o vojenskej spolupráci s USA bola taká absurdná, že sa ani nechce veriť, že bola skutočná. Bola totiž o tom, či umožníme vytvoriť pre našich spojencov technické predpoklady, aby mohli v prípade potreby našu slobodu, nezávislosť a štátnosť chrániť pred agresorom.“

Tl;dr – bojujeme za našu suverenitu tým, že odmietame jej ochranu a obranu.

Tých neobhájiteľných paradoxov, plynúcich z úst predstaviteľov alternatívnej reality, inštitucionalizovaných alebo nie, zo siene parlamentu alebo z krčmy v Hornej Marikovej, je tak veľa, že ich ani nemožno detailne vymenovať. Najneodpustiteľnejší z nich je však ten, že títo skutoční ohrozovatelia ideálov, slobody a ľudských práv vedome kráčajú po mŕtvolách svojich nasledovníkov a úspešne ich presviedčajú, aby im z vlastnej vôle, z autentického presvedčenia založeného na totálne bizarných asociáciách, faktickom vákuu a strachu, dláždili cestu za mocou a prestížou, na konci ktorej sami zdeštruujú každý zvyšok suverenity, dôstojnosti a pravdy, ktorý v našej krajine po ich brutálnej križiackej výprave zostane.

A stále platí, že táto hrôzostrašná predstava, ktorej reálnosť snáď ani netreba zdôrazňovať, pripadá tej novej, normalizovanej alternatívnej bubline ako nepredstaviteľná hlúposť. V postfaktuálnej dobe, ktorú žijeme, neexistuje jednoduchý, rýchly a nenásilný spôsob, ako túto bublinu prasknúť, ako sa zbaviť tejto pokrivenej optiky. Demokracia počíta s inteligentným občanom a sama od seba nemá ambíciu neinteligentného občana naprávať, skôr sama spácha samovraždu. Príkladov takéhoto javu nájdeme v histórii niekoľko. To by sme však históriu najprv museli kvalitne vyučovať, poznať a poučiť sa z nej, a nie dávať moc do rúk indivíduám, pripúšťajúcim jej alternatívny výklad, favorizujúci ich mocenské záujmy bez ohľadu na fakty a skutočnosť.

Dobrovoľným odovzdaním verejného priestoru klamárom, hlupákom a mocenským oportunistom sme našej demokracii darovali nabitý revolver. Rokmi ľahostajnosti, zatvárania očí pred nepríjemnou skutočnosťou a nahradením ideálov vulgárnymi politickými floskulami sme na ňom natiahli kohútik. Všetci spolu, ruka v ruke.

Teraz kráčame cestou hromadnej samovraždy. Polovica z nás ju víta s otvorenou náručou, motivovaná presvedčením o vlastnom božskom poznaní sveta. Tí ostatní sa s hrôzou budia do krajiny, „ktorej nerozumejú“. Je neskoro čudovať sa, v akom štáte žijeme. Jeho súčasný stav sme mali možnosť modelovať roky.

Záverom

Zvykne sa končiť niečím pozitívnym, ale ja žiadnu nádej nevidím. Svojim krajanom skúsim, z pozície skromnej rovnocennosti, aspoň odovzdať radu. Nachádza sa v 14-tich sekundách tohto videa. Peace.

Teraz najčítanejšie

Andrej Hofer

S týmto blogom nemám žiadne ambície, skôr len tá moja frustrácia z našej spoločnosti musela niekam vykypieť a už ňou viac nechcem cez storky otravovať mojich nevinných priateľov na Instagrame. Mám 24 rokov, vyštudoval som filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave. Za sebou mám aj Gymnázium Jána Adama Raymana v Prešove a dnes študujem na bratislavskej BISL-e. Celkom rád čítam knihy, chodím do kina, konzumujem všetky filmy a seriály, ktoré sa mi dostanú do pozornosti a občas natočím nejaký ten krátky filmík alebo video-art, prípadne čosi odfotím. Inak len mudrujem a filozofujem o blbostiach, a niekedy, z času na čas, aj o niečom dôležitom.