Odvaha byť šťastný

Kniha Odvaha byť neobľúbený hovorila, že minulosť nie je determinantom. Pretože potom by sme nemali nádej. Ďalším poznatkom bolo, že v snahe dosiahnuť šťastie, ak je to potrebné, nemáme sa báť byť neobľúbení. Nie je dobré s ľuďmi súťažiť, pretože jediný s kým je potrebné súťažiť, je naše ideálne „ja“. Z podobného dôvodu sa nepotrebujeme uchádzať o pochvalu. Stačí, že my sami sme spokojní so sebou. A šťastie o ktoré sa usilujeme, má svoje zavŕšenie v spoločenstve, ktorého sme členom. Pretože nežijeme sami pre seba. Tým prichádzame k láske, ale aj k obeti. A aj k zmyslu. Tá kniha priniesla myšlienky Adlera na pozadí rozhovorov starca – filozofa s mladíkom.

Návrat k stretnutiam

Odvtedy ubehol čas a mladík znovu prichádza za starcom. A práve o tom je kniha Odvaha byť šťastný. Čo sa zmenilo?

Keď sa mladík vrátil do sveta, zanechal miesto v univerzitnej knižnici a rozhodol sa pre povolanie učiteľa. Zaujala ho Adlerova koncepcia sprevádzať a viesť k tomu, aby človek dozrieval v zrelú osobnosť, ktorá robí to čo je dobré a správne preto, lebo to také je a nie preto, že to niekto požaduje. Teraz je však jeho „viera“ v Adlera otrasená. S výchovou detí sa mu nedarí. Pochybuje o sebe, ale aj o Adlerovi. A tak prichádza znovu za starcom. Snaží sa pochopiť, kde nastal problém. Zlyhal Adler, alebo on sám? Prichádza s tým, že hľadá odpovede. A tak znovu vedie rozhovory so starcom.

Tá téma výchovy je dosť dominantná. A môže byť zaujímavá pre niekoho, kto učí, alebo vychováva deti. Mňa však viac zaujali iné úlomky a práve tie priblížim.

Bol Adler filozof?

Keď vyšla kniha Odvaha byť neobľúbený, spopularizovala dielo Adlera v Japonsku. Dnes už má v spoločnosti miesto, ktoré mu patrí, popri iných velikánoch. Autori knihy nemali v pláne napísať pokračovanie. Čo ich nakoniec presvedčilo? Boli to dve pohnútky. Jednak priblížiť koncepciu šťastia. Ale hlavne, dielo Adlera nie je zaujímavé len z pohľadu psychológie a psychiatrie, či dnes z pohľadu životného štýlu, ale je zaujímavé aj z pohľadu filozofie. Akoby nadväzovalo na to pekné z gréckej filozofie. Autori sú presvedčení o tom, že ak by Adler žil v dobe Sokrata a Platóna, bol by filozofom. A ak by Sokrates s Platónom žili v dobe Adlera, vybrali by si psychológiu / psychiatriu.

Naplnenie, ale aké?

Eudaimon sa prezentuje ako koncepcia dobrého života. Ale čo je dobrý život? Sokrates zdôrazňoval cnosť. Platón cnosť vnímal ako možnú prekážku. Pre Aristotela je dôležité dobro o sebe. Cynici videli slobodu v tom, ak človek nič nepotrebuje. Stoici apelovali na vnútorný pokoj. Epikuros zas pripomínal, že treba mať aj potešenie (hedónia).

Filozofický zápas sa preniesol do psychológie a psychiatrie. Maslowa pyramída hodnôt. Štastie ako odraz života u Dienera. Autentickosť u Seligmana. Sebaprijatie u Carol Ryff.

Dobro, či naplnenie?

Keď sa to tak vezme, nakoniec ide o súboj medzi tým, čo je dobrý život a ako má byť naplnení. Hľadáme cestu medzi cnosťou a pôžitkom / zážitkom. Aj tu môžeme vidieť dôraz na pravé „ja“ u Horneyho. Zážitok že žijem svoj život u Watermana. Steger hovorí o živote podľa hodnôt. A Vitterso kladie dôraz na zážitky a flow. Posunuli sme sa k realizácií a k zážitkom. Keyes hovorí o spokojnosti. Ryan o potešení. Deci o subjektívnej pohode. A Huta o radosti (zo života). Je zrejmé, že problémom nie je potešenie, ale miera. A autentickosť života. Eudaimonia ako potenciál a hedónia, ako potešenie. Lebo aj keď robíme dobro pre dobro samotné, máme z toho pocit a naplnenie, hoci nie sú hlavným dôvodom.

Životný štýl

V starovekom Grécku neexistoval rozdiel medzi filozofiou a vedou. Aj latinské slovo scientia znamená vedenie. Čo sa týka porovnania filozofie a náboženstva, obidve sa zaoberajú predstavou o človeku, o pravde, dobre a kráse. Ale hoci náboženstvo prináša príbeh, filozofia ho odmieta. Filozofia je tak vedou, ale nie je náboženstvom. Dnes by sme povedali, že je skôr životným štýlom a princípom. Mať svoju filozofiu. Adler bol psychológom a psychiatrom. A starec ho prezentuje ako filozofa. Je jeho koncepcia viac psychologickým smerom, alebo filozofiou? A záleží na tom :)?

Rovnocenný vzťah

Adler často používal pojem sociálne cítenie. Keď s týmto pojmom prišiel, snažil sa zdôrazniť že treba prejavovať empatiu. Hovoril v podstate o sociálnom záujme. Neskôr miesto tohto slova používal spojenie záujem o druhých. Adler často hovoril, že človek musí vidieť očami druhého, počuť očami druhého a cítiť srdcom druhého. Musí mať skutočný záujem o druhých ľudí, potom vzniká medzi nimi rovnocenný vzťah. A tak v rámci možností vieme, po čom túžia a čo by ich potešilo. Poznáme ich svet. Takýto postoj je dôležitý, aj vo výchove, ale aj v práci a v každom vzťahu. Zanechať nadradenosť a neustále poučovanie.

Povedz mi, kým si chcel byť

Podľa Adlera sme bytosťami, ktoré sa kedykoľvek môžu rozhodnúť utvárať svoj život. Je to rozhodnutie a to je v našich rukách. Ľahké to nie je. Potrebujeme sa zmeniť, či skôr premieňať a nepôjde to samé od seba. Bude to chcieť námahu a odvahu.

Často sa snažíme ospravedlniť prítomnosť minulosťou. V podstate sa snažíme vyhovoriť na minulosť. Máme svoje zdôvodnenie, prečo sa to nedá. Ale tak to nie je. Nech sa stalo čokoľvek, rozhodnutie je tu a teraz na nás. Paradox je v tom, že minulosť v podstate neexistuje. My sa vždy obzeráme za minulosťou a tvarujeme ju do podoby, ktorá nám vyhovuje. Tu a teraz. Doslova prepisujeme svoju minulosť a meníme ju podľa toho, čo nám teraz vyhovuje.

Iný pohľad budeme mať teraz, iný o pár rokov a iný povedzme o desať rokov. Aj preto je minulosť niečím, čo nás ovplyvňuje, ale nezväzuje. Ako často sme minulosť vymazali. Tak prečo v nej ostať uviaznutí? Kým môžeš byť je dôležitejšie, než kým si chcel a možno aj bol…

Byť sám sebou

Adler hovorí o horizontálnom vzťahu, v ktorom sa prejavuje princíp spolupráce. Nikto s nikým nesúťaží, nikto si nič nedokazuje. Každý je jednoducho sám sebou a pracuje na sebe. A má pred sebou ako ideál svoje ideálne „ja“. Má cieľ, o ktorý sa snaží. Preto nie je odkázaný sa druhým páčiť. Nemá dôvod sa s nimi porovnávať a nechať sa znechutiť. Robí jednoducho to, čo je dobré a správne. A k druhým pristupuje ako k rovnocenným partnerom. Hlavným zmyslom utvárania komunity, je akt spolupráce.

Som silný, lebo som slabý

Civilizácia je produktom snahy kompenzovať biologickú slabosť človeka. Či človek chce, alebo nie, potrebuje druhých. Od začiatku potreboval spoločnosť a komunitu, aby prežil. Následne sa ľudia začali špecializovať na rôzne úlohy, aby spolu mali všetko potrebné pre život. Nie je to o chcení. Človek či chce, alebo nie. Musí. Pre človeka nie je nič desivejšie, než samota. Môže byť mladý, zdravý, bohatý a keď to nemá s kým zdielať, ale hlavne, ak nemá nikoho úprimne rád a ten druhý jeho. Načo to všetko?

Láska bez podmienok. Sme tak stvorení. Potrebujeme druhých. Bez nich nedokážeme prežiť. Je to princíp / pocit spolunáležitosti. Ten je v nás, v našej identite. Potrebujeme niekam patriť. Ako získame pocit, že niekam patríme? Tak, že sa v komunite angažujeme. Niečo do nej prinášame. A nakoniec z nej aj sami dostávame. Je to vzájomne obohacujúci vzťah. Teda mal by byť.

Cesta za šťastím

Ak raz človek spozná Adlerove myšlienky, zmení to jeho svet. Koncepcia šťastia – byť sám sebou. Dôraz na to ísť vlastnou cestou a nesnažiť sa o pozornosť. Mohli by sme povedať ísť svojou cestou k dokonalosti. V náboženskej rovine – k svätosti. Byť súčasťou komunity – dnes keď je „in“ nikam nepatriť. Nepoznáme ani vlastných susedov. Byť súčasťou komunity, obetovať sa pre ňu a pre iných. Stať sa zrelým človekom a individualitou. Konečne nespĺňať normy, ale ísť vlastnou cestou. Nie je to oslobodzujúce?

Vzťah ako nástroj potechy

Možno si pamätáte na Adlerove tvrdenie, ako veľmi sú starosti spojené so vzťahmi. Lebo máme okolo sieť vzťahov – pracovné, osobné, rodinné, kamarátske, priateľské a iné. Vždy je tam totiž človek a komunikujeme s ním – máme vzťah.

Vzťah môže byť príčinou problémov a trápenia, ale aj radosti. Vzťah tu je len nástrojom. Je na nás, či bude miestom obohatenia, alebo trápenia.

Ak druhého prijímame ako partnera. Ak mu dôverujeme. Ak sa navzájom zdieľame a obohacujeme. Potom je cestou k obohateniu. A k radosti. A motiváciou k stretnutiu s tým druhým a k vzťahu s ním – je úprimný záujem o neho. A láska k nemu. Máme ho radi, preto trávime čas v jeho blízkosti.

Práca pre spoločnosť

Každý človek musí vykonávať nejakú prácu. Niečim prispieť. Niektorí ešte len prispejú. Niektorí už prispeli. A niektorým v tom bráni zdravotný stav. Ak teda myslíme na produktivitu.

Ale mimo produktivitu prispieva každý – je pre druhých obohatením. Ľudia pracujú, aby prežili. Prečo vytvárajú spoločnosť a komunitu? Aby mohli pracovať a navzájom si pomáhať.

Deliť sa o prácu je nutnou podmienkou prežitia. Je dôležité, aby sa každý vypracoval na odborníka v tej svojej oblasti a bol v tom naozaj dobrý. Každá práca je dôležitá.

Odvaha byť šťastný

Hovorili sme, že človek potrebuje odvahu, aby sa vybral cestou premeny. Potrebuje odvahu byť sám sebou. Byť šťastný. Ale potrebuje odvahu, aby miloval. Často sa v spoločnosti hovorí o rôznych druhoch lásky. Vďaka istej láske sa nám niekto páči a máme záujem. Vďaka určitej láske nás to ženie k sebe a je v tom kus vášne. Láska však nie je daná osudom. Ani nevzniká spontánne. Skutočná láska je daná rozhodnutím dvoch kráčať spolu.

Prečo nás niekto omrzí? Pretože sme ho chceli vlastniť. A už sme sa ho nabažili.

Ale skutočne milovať, neznamená vlastniť. Skutočne niekoho milovať, je oveľa náročnejšie. Pre lásku sa rozhodnú dvaja ľudia a silou svojej vôle na tom pracujú, aby kráčali spolu a mali silu kráčať spolu. Vo vzťahu „ty“ je dôležitejšie než „ja“ a „my“ je dôležitejšie než „ja“, alebo „ty“.

Rozhodnutie pre lásku

Keď nám chýba odvaha milovať hľadáme dôvody, prečo sa vzťahu vyhnúť, alebo prečo ho nenadviazať. Alebo si staviame vzdušné zámky – vysnívaný partner / osud.

Často odmietame niekoho, kto je pri nás v očakávaní niekoho, kto nepríde. A nevieme pritom doceniť to, čo sa nám ponúka.

Pre Adlera je manželstvo voľbou spôsobu života. Ak sa dvaja rozhodnú pre spoločnú cestu a budú na vzťahu pracovať. Potom môžu byť spolu. Rovnaké či podobné hodnoty a ciele im v tom pomáhajú, ale nie sú nutne podmienkou. Rozdielnosť predsa môže viesť k obohateniu. Samozrejme, zadarmo to nebude. Čím viac rozdielov, tým častejšie treba hľadať kompromisy, ale aj vedieť ustúpiť.

A tým sa vraciame k skutočnej láske. Nie je práve láska spojená s dôrazom na toho druhého, na spoločné dobro? Adler tu popiera akýkoľvek fatalizmus a osud. Ak sa rozhodneš, tak miluj! To rozhodnutie na vzťahu pracovať je dôležitejšie, než výber partnera.

V dobrom, aj v zlom

Tieto slová mnohými zatrasú. Ale tak to je. Status, krása, postavenie a veľa iných vecí pominie. Človek sa môže zraniť, môže stratiť možnosti a môže sa zmeniť. V dobrom aj v zlom. Ak by filmy o vzťahoch pokračovali, po svadbe je vždy veľa ťažkostí a problémov. To všetko patrí k životu.

Odvaha milovať. Odvaha vytrvať. Láska je všetkým. Môžeme hľadať rôzne cestičky a chodníčky k rôznym náhradám a potešeniam. Ale len keď sa odosobníme od sebastrednosti, dokážeme skutočne milovať. Kým budeme klásť dôraz na seba, potom stále budeme chcieť, aby ten druhý nám slúžil, alebo patril. Čo tak ho začať vnímať, ako rovnocenného partnera?

Jednoducho žiť

Posledná kľúčová myšlienka na záver – svet je jednoduchý, rovnako ako život. Zachovať si túto jednoduchosť nie je jednoduché. Najväčšou skúškou je zvládať každý deň, deň za dňom. Môže byť všedný. Môže v ňom byť kus stereotypu. Na tom nezáleží, ak vo svojom vnútri ideme vlastnou cestou za šťastím. Ak sa nebojíme byť sami sebou, sme obohatením pre druhých a pre lásku. A ak milujeme. Stávame sa tak zrelým človekom, včlenením do spoločnosti, ktorý našiel zmysel v obeti a v milovaní.

.

Začali sme príbehom so starcom a mladíkom. Keď mladík kedysi odchádzal, mal odhodlanie. Ale veľa vecí v ňom ešte nebolo utrasených. Snažil sa Adlera uplatniť v živote, ale to chce svoj čas. Napriek otrasom stále túžil prísť na to, v čom je problém. A tak hoci sklamaný, prišiel za starcom, aby nakoniec pochopil, že pre odovzdávanie múdrosti sú potrebné dve veci – poznať múdrosť a mať odvahu sa o ňu deliť. V kontexte Adlera to znamená – mať odvahu prijať druhého človeka a sa mu odovzdať. Dozrieť. Pre lásku. Mladík prišiel, pretože nemal autoritu. Nechcel byť autoritou s trstenicou. Ale nevedel, ako sa ňou stať (bez trstenice). Človek sa autoritou vypracuje, keď je naozaj dobrý v tom čo robí a keď k druhým pristupuje ako k rovnocenným partnerom. Učíme sa príkladom. Celý život.

Tomáš Hupka

Ičiró Kišimi pôvodne vyštudoval filozofiu. Celý život sa zaujímal o šťastie v duchu koncepcie eudaimónie a v kontexte Adlera. Ako konzultant Japonskej spoločnosti adlerovskej psychológie poskytuje pomoc a poradenstvo mladým ľuďom po celom Japonsku.

Fumitake Koga je japonským spisovateľom. Kišimiho kniha o Adlerovi ho nadchla pre jeho prácu a tak ho „ukecal“ na spoločnú knihu o Adlerovi a šťastí. A tak sa zrodila kniha Odvaha byť neobľúbený. Ktorú sme si dne priblížili…

Zdroj fotografie:

www. iamfearlesssoul. com