Ľuboš Blaha nie je skutočný ľavičiar

Slovenská politická scéna je plná machiavelizmu, dezinformácií a predstieraných hodnôt. Strany jedného muža sú na Slovensku už prakticky tradícia. Znova a znova sa o tom presviedčame od začiatku našej samostatnosti až do dnešných dní plných obáv a neistoty. Týka sa to strán z každej časti politického spektra. Chýbajú nám veľké strany s dlhoročnou tradíciou, pevnými hodnotami, strategickými plánmi pre budúcnosť našej krajiny a uvedomením si, že záujmy jedného politika nemôžu stáť vyššie ako dobro strany. Chcel by som sa vo svojej kritike zamerať na „ľavicovú“ sféru slovenskej politiky a nikto ju lepšie nevystihuje ako Ľuboš Blaha. Mohli by sme konštatovať, že si viac rozumie s krajnou pravicou ako so svojím pomýleným chápaním ľavice. Porovnávať budem jeho osobné pôsobenie v politike a prostredníctvom neho aj stranu SMER so súčasnými predstavami v akademickom ako aj politickom diskurze v Európskej únii, ktorej súčasťou sme aj my.

Anti-imperializmus

Anti-vojnová, ale predovšetkým anti-imperialitiscká aktivistická činnosť, je prirodzená súčasť výbavy každého ľavičiara. Na Slovensku tomu nie je inak, ale všimol som si istú dávku nekonzistentnosti. Je pozoruhodné, že Ľuboš Blaha a jemu podobní sú schopní každý deň napísať kritický status namierený voči agresívnej politike USA. V tom nevidím žiadny problém. Je potrebné kritizovať veľkých hráčov v geopolitike, keď sa dopúšťajú porušenia medzinárodného práva a iných negatívnych vojenských činov. Treba to však robiť precízne a bez šírenia dezinformácií, čiže nie ako vyššie spomenutý politik. Omnoho väčší problém však vnímam v ignorovaní imperializmu zo strany iných mocností, ako napr. Rusko.

Za súčasnú krízu u nášho suseda nesie plnú zodpovednosť vláda Vladimíra Putina, ktorá sa rozhodla vyslať na hranicu Ukrajiny neobvykle vysoký počet svojich armádnych jednotiek. Čo tomu predchádzalo? Už v roku 2014 sa podarilo Rusku anektovať časť územia Ukrajiny na Kryme a prostredníctvom vyzbrojovania proruských separatistov vo východnej časti jej územia vyvolať vojenský konflikt, ktorý de facto trvá ešte dodnes. Vtedy prekážala Rusku iba asociačná dohoda medzi EÚ a Ukrajinou. Medzitým sa konali už dve prezidentské voľby. Ukrajinský ľud jasne rozhodol v tých posledných o svojom zámere orientovať sa západným smerom a takisto v aj tých predošlých. Ich záujem je vstúpiť do EÚ a NATO. Toto je slobodné rozhodnutie, ktoré sa ruská strana rozhodla nerešpektovať. Vôbec to však neznamená, že sa to aj stane. Ukrajinu čaká ešte veľmi dlhá cesta, ak sa má stať niekedy súčasťou týchto inštitúcií. V žiadnom prípade by to neohrozilo z bezpečnostného hľadiska Ruskú federáciu. Rusko považuje Ukrajinu v podstate za svoje územie a ukrajinský jazyk iba za nejaké nárečie ruštiny a zrejme sa rozhodne napadnúť našich východných susedov.

Toto je evidentný akt imperializmu zo strany Ruska. Ľuboš Blaha a vlastne aj celá strana SMER spolu s krajne pravicovou časťou opozície šíria naratív o zodpovednosti za vznik tohto konfliktu zo strany USA. Je to ako keby imperializmu boli podľa ich svetonázoru schopné len členské krajiny NATO, ale hlavne Spojené štáty. Ľavicové strany naprieč EÚ minimálne uznávajú zodpovednosť Ruska za vzniknutú situáciu. Väčšina z nich podporuje prijatie ďalších sankcií namierených voči vláde Vladimíra Putina. Je dôležité byť konzistentným v kritike imperializmu a v tomto slovenskí „ľavičiari“ zlyhali. Navyše je nutné pripomenúť nutnosť nášho členstva v NATO, ktoré môže byť odôvodnené už len z čisto pragmatických dôvodov a momentálnej absencie akejkoľvek alternatívy. Či sa nám to páči alebo nie, vojenská bezpečnosť nášho regiónu je v záujme EÚ, ale hlavne v záujme našej krajiny. Prestaňme sa ako ľavičiari tváriť, že NATO je nejaký cudzí votrelec. My sme tiež NATO. Hlavne v posledných dňoch môžeme byť za to vďační.

 Anti-fašizmus

Boj proti fašizmu je považovaný za azda najpodstatnejšiu časť ľavicovej praxe. Boj proti fašizmu má svoj pôvod v 20. rokoch minulého storočia. Až po nastolení fašizmu ako štátnej ideológie v Taliansku v roku 1922 a Nemecku v roku 1933 sa anti-fašistická činnosť dramaticky zvýšila. Pionieri v tejto oblasti boli zo začiatku predovšetkým členovia rôznych anarchistických, komunistických a sociálno-demokratických organizácií. Tento boj sa neskôr rozšíril aj do ostatných častí politického spektra. Hlavne počas druhej svetovej vojny. Anti-fašistická opozícia bola pokojného ako aj militantného charakteru. Pri každom náraste pravicového extrémizmu sa zvýšila aktivita anti-fašistickej akcie ako napr. počas vkĺznutia neonacistov do punkovej scény alebo aj súčasného nárastu vplyvu krajne pravicovej fašistickej internacionály, ktorú reprezentujú mená ako Marine Le Pen, Heinz-Christian Strache, Steve Bannon, Donald Trump a mnohí ďalší.

Naši súčasní „ľavičiari“ sa radi fotia pred pomníkmi SNP, ale ich oponentúra voči fašizmu nenaberá ani rozmery performatívnych deklarácii proti tejto ideológii. Strana SMER otvorene spolupracuje v parlamente so skupinou fašistických politikov okolo Tomáša Tarabu. Ľuboš Blaha a neonacista Marián Kotleba si spolu na protestnom zhromaždení pred parlamentom rozumeli určite viac ako bežní poslaneckí kolegovia. Asi to bude príprava na budúcu koaličnú spoluprácu. Svedčia o tom už pravidelné návštevy dezinformačných médií, ktoré sa okrem  šírenia mnohých nebezpečných bludov hlásia k myšlienkam blízkym extrémistickej pravici a Kremľu. Kotleba aj Blaha lovia voličov takmer totožným spôsobom.

Eduard Chmelár, neúspešný kandidát na prezidenta, sa v posledných dňoch opäť zviditeľnil svojou už tradičnou anti-vojnovou aktivitou. Škoda, že pri interpretácii zmluvy o obrannej spolupráci s USA zavádza a v podstate šíri naratívy o NATO v Európe, ktoré iba hrajú do kariet Vladimírovi Putinovi. Na akcii kde vystupoval rečnil aj Andrej Danko, súčasný predseda SNS. Už len pomyslenie na zdieľanie spoločnej akcie s osobou, ktorá chce vytvoriť slovenskú verziu maďarskej strany Fidesz vo mne vzbudzuje opovrhnutie. Stranu Socialisti.sk, ktorú Chmelár založil v súčasnosti vedie Artur Bekmatov. Ten napr. zavádza o zodpovednosti za súčasný konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom. Tvrdí, že za vzniknutú situáciu nesie zodpovednosť NATO. Spolu s Chmelárom publikujú na dezinformačných internetových denníkov, ktoré majú blízko k pravicovej extrémistickej scéne. No a aby toho nebolo málo, strane SMER, Hlas a SNS pomáhali s vyzbieraním podpisov na vyhlásenie referenda o predčasných parlamentných voľbách. Neviem ako by mohlo napadnúť ľavičiarovi spolupracovať so stranami, ktoré majú väzby na fašistické a neonacistické subjekty. Je to nesmierne zneuctenie pamiatky našich predchodcov. Mnohí z nich položili v boji proti fašizmu život. Progresívna a demokratická ľavica by sa mala dištancovať od takýchto zoskupení.

Demokracia a ľudské práva

Niet pochýb o tom, že boj za demokraciu a ľudské práva má hlboké korene v ľavici. Nebudem ignorovať zlyhanie mnohých marxistických revolučných hnutí v krajinách ako ZSSR, Čína, Severná Kórea a mnohé ďalšie. Pravicové aj ľavicové vlády sú schopné nabrať autoritárske tendencie a ak sa dostane k moci človek dostatočne bezohľadný a opitý mocou, vždy vznikne riziko porušovania ľudských práv. Neprekvapuje ma, že fanúšikovia takýchto režimov nemajú problém ani dnes ignorovať napr. genocídu Ujgurov zo strany čínskej vládnej moci a nazývať to klamstvo z produkcie západnej imperialistickej propagandy.

Našťastie sa v západnej spoločnosti rozbehla podstatne odlišná tradícia. Mnohé ľavicové osobnosti ako napr. George Orwell a Rosa Luxemburg sa vyjadrovali extrémne kriticky k politickému vývoju v ZSSR. Socialista Martin Luther King Jr. bojoval až do smrti proti rasizmu voči afro-americkej komunite a člen ľavicového Afrického národného kongresu Nelson Mandela zasvätil svoj život víťazstvu nad apartheidom v Južnej Afrike. Americký Gay Liberation Front bol taktiež veľmi radikálne orientovanou organizáciou. Po násilných nepokojoch v Stonewall sa GLF vytvoril veľmi rýchlo a v podstate datuje začiatok moderného aktivizmu za práva LGBT+ komunity. Radikálni ľavičiari v USA sa začali zaoberať týmito témami kvôli socializácii v rovnakých priestoroch ako lokálne YMCA alebo verejné parky. Tu si vytvorili miestni radikáli tzv. zóny slobody prejavu, kde sa mohlo otvorene diskutovať bez policajnej šikany a bigotných prejavov. Netreba opomínať ťažký boj za volebné a reprodukčné práva žien. Feminizmus je dôležitou súčasťou ľavicového diskurzu.

V našej krajine sa vyhovárajú Blaha, Fico a ich kumpáni na nepodstatnosť týchto tém. Odvolávajú sa na nezáujem slovenských občanov, dokonca označujú problematiku marginalizovaných menšín za liberálne kaviarenské zbytočnosti. Pravda však bude niekde inde. Strana SMER nám dáva jasne najavo, že jej doktrína je v súlade s apatiou voči prejavom rasizmu a xenofóbii, napr. vyjadreniami popredných predstaviteľov počas utečeneckej krízy, anti-rómsky sentiment a sexistické narážky voči ženám. Potom tu je aj politický kalkul. Nikto z našich „ľavičiarov“ nemá odvahu bojovať proti zaužívaným normám, spoločenským predsudkom a silám spiatočníctva, pretože sa boja straty politických preferencií. Je už viac než jasné, že slovenskí sociálni demokrati len predstierajú svoj záujem o problémy ľudí a ide im len o profit a moc. Dokonca aj v ľavicových témach, ktorými sa oháňajú Blaha, Fico a spol. vo svojich predvolebných prejavoch ďaleko zaostávajú za západnými sociálnymi demokratmi. Sociálny štát tu nikdy nevybudovali a nič nenasvedčuje tomu, že sa tak stane v budúcnosti.

Je možné poukázať na omnoho viac nekonzistentností, pokrytectva a rozpor vyššie spomenutých politikov s ľavicovými hodnotami. Slovenská ľavica potrebuje zásadnú rekonštrukciu a odchod starej garnitúry. Ak chceme mať autentickú a silnú sociálno-demokratickú alebo zelenú stranu s progresívnymi hodnotami a sociálnym program, musíme sa oddeliť od spiatočníckeho nacionalistického sentimentu. Nesmieme sa báť nabrať odvahu na založenie spoločného frontu s každou marginalizovanou menšinou. Bez dištancovania sa od škodlivých elementov to však nepôjde. Ostáva len dúfať, že slovenskí ľavičiari prerušia svoje ticho a odhodlajú sa vykonať to, čo je správne.