Denník N

Z literárneho klubu

Obrazy obyčajných ľudí #6

Prvýkrát som navštívil miestny literárny klub.

Pricestoval som autobusom a na stretnutie som dorazil medzi prvými. Zraz sa konal v príjemnom prostredí (súdiac podľa názvu, pretože som tu nikdy predtým nebol) „Centra pre rodinu“, kde nám (pokiaľ by som sa už vopred považoval za súčasť tejto neobyčajnej skupinky ľudí) majitelia vyčlenili samostatnú miestnosť s naukladanými stoličkami vedľa seba a jediným stolom vpredu, čo mi na prvý pohľad pripomenulo prednáškovú miestnosť z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Po nasmerovaní jednej milej dámy stojacej pred vchodom som vstúpil dnu, do centra, rozhliadol som sa po miestnosti, v ktorej zatiaľ sedeli dve postaršie…členky. Predstavili sme sa, povedali sme si ako sa veci majú (jedna z nich bola profesorka, druhá cestovala veľa po svete a tretí – ja – povedal zatiaľ len toľko, že ho teší a rád sa konečne zúčastňuje jedného zo stretnutí). Všetci sme sa spoločne usadili vedľa seba a začali sme sa neformálne baviť. Teda aby som bol presný: členky začali na mňa hovoriť.

Zatiaľ čo mi prvá (cestovateľka) do ruky vrazila akýsi zborník s jej uverejnenou básňou (potom sa otočila a čakala, kým si báseň prečítam a ohodnotil jej kvalitu), druhá (profesorka), akoby chcela prebrať všetku pozornosť na seba, začala nezávisle (bez položenej otázky od kohokoľvek z prítomných) rozprávať, že onú cestovateľku vedľa nej kedysi učila a ona sama vraj vyštudovala dve školy. Prvú v kombinácii slovenský jazyk a telocvik a druhú v odbore psychológia. Vtedy na mňa pozrela a povedala: „Aj vďaka tomu viem povedať, keď vám [mne] pozriem do očí, že ste dobrý človek.” Poďakoval som, usmial som sa a išlo sa ďalej.

Cestovateľka na mňa nenápadne pozrela, skontrolovala, či čítam, a tak som sa opäť pustil do rozčítanej básne. Krátko na to (ktovieodkiaľ) vytiahla profesorka obdobne útlu knižku, otvorila ju na tridsiatej piatej strane, kde bola (medzi ostatnou tvorbou autorov tohto klubu) zverejnená jej báseň. A tak som v každej ruke držal jeden zborník a striedavo som pozeral najskôr do jedného, potom do druhého. To by sa ešte dalo zvládať, pokiaľ by mi obe z prítomných ešte do toho nezačali rozprávať (každá po svojom) ich príhody a skúsenosti, ktoré som však už napriek všetkej snahe nedokázal vnímať ani počuť. Chvíľu som počkal, očami som si prebehol jednu, druhú báseň (obe mi pripomínali skôr denník prepísaný do veršov), poďakoval som a solidárne som poznamenal: „Pekné.“ Knihy som vrátil ich majiteľkám a autorkám, na čo mi jedna z nich (profesorka) navrhla, nech si ju nechám a či chcem aj venovanie. Súhlasil som.

Do miestnosti vstúpila milá dáma spred vchodu a zvolala nás troch, aby sme sa spoločne s ostatnými členmi klubu išli odfotografovať pred vchod centra. Vyšli sme von, postavili sme sa do dvojradu, ako na fotke zo strednej školy, a po zaznamenaní našich tvárí a postáv do pamäte drobného digitálneho fotoaparátu sme sa (teraz už celkom početná skupinka ľudí) vybrali do pre nás určených priestorov.

Náročky som sa vracal medzi poslednými, aby som niekomu neobsadil miesto (predsa gro účastníkov bolo hneď o niekoľko generácií starších odo mňa), ale tiež aby som sa mohol upratať niekam dozadu, kde nebudem pútať pozornosť a budem tu môcť priebeh celého stretnutia iba mlčky sledovať. (Nevedel som si predstaviť, že by sa situácia so zborníkmi mala ešte zopakovať.)

Nepodarilo sa mi to. Profesorka mi starostlivo držala miesto vedľa nej a hneď, ako ma zočila, privolala ma a sunúc stoličku smerom ku mne mi ponúkla prázdne miesto. Nič som nehovoril, len som si sadol. Ešte predtým, ako stretnutie oficiálne začalo, profesorka si vypýtala darovaný zborník naspäť a na zadnú stranu mi napísala svoje mobilné číslo. Poďakoval som. Následne mi navrhla, nech jej nechám adresu a ona mi tam pošle všetky svoje knihy básní. Vtedy stretnutie začalo a ja som profesorke len stroho pošepol, že sa jej ozvem.

Na pretras padlo nedávne úmrtie skvelého komika a spisovateľa Milana Lasicu. Nespomínam si, čo všetko tu o ňom zaznelo, no jedna pamätná veta mi predsa utkvela a prítomným alebo aspoň prítomnému nasadila novú tvár: „Ten Lasica písal aj básne?“ spýtal sa pán predo mnou. Na chvíľu zostalo ticho, ja som sa tiež nemo obzrel vľavo, vpravo, no potom z vedľajšieho radu zaznela odpoveď. „Texty piesní, písal texty piesní.“

Stretnutie pokračovalo ďalej, preberal sa finančný stav literárneho klubu, prítomní sa chválili svojimi úspechmi (medzi nimi uverejnené básne v periodikách, vydaná zbierka, ktorej výtlačky doniesol autor v dostatočnom množstve v igelitke priamo na stretnutie, článok v Literárnom týždenníku a iné). Skrátka bolo veselo – najmä tým, čo dostali slovo a všetky oči boli uprené priamo na nich.

Mne však bolo ešte veselšie, s profesorkou po boku, ktorá mi každých niekoľko minút mala potrebu hovorené objasniť aj z jej pohľadu, prípadne, pokiaľ išlo o mladšie generácie, nezabudla podotknúť, že tú onoho taktiež učila a pamätá si ich ešte, keď boli mladí. Neviem, kde presne táto profesorka učila, no podľa jej poznámok usudzujem, že mala veľmi problematických žiakov. Po príhovore istej členky ihneď podotkla, že je to bývalá prostitútka, ktorá si svojím telom zarábala v Dánsku. Udivene, aby som profesorku neurazil, som pokrútil hlavou. Neskôr začal hovoriť iný pán, päťdesiatnik – aj toho som učila, ako mladý fetoval a drogoval. Gesto s pokrútením hlavy som zopakoval a v tomto duchu to pokračovalo ďalej ešte najbližších 150 minút.

Stretnutie sa skončilo, dopíjali sa posledné poháre citrónovej vody (opäť mi bol jeden z nich vnútený, aby nezostal navnivoč), z plastových tácok sa dojedali cukríky a perníčky v cukrovej poleve (postup bol rovnaký), do veľkej tašky sa zbalili všetky dokumenty a nepredané kópie zborníkov z posledných rokov a každý v svojom rytme a tempe vyšiel von na ulicu, kde sme sa v príjemnom rozpoložení rozišli.

Odišiel som na autobusovú stanicu, kde som vyčerpaný čakal na svoj večerný spoj domov. Vodič si za cestu vypýtal tri eurá šesťdesiat.

 

Teraz najčítanejšie

Matej Rumanovský

Tento blog je súborom mojich krátkych próz a úvah, ktoré sa točia stále okolo toho istého. Od septembra 2021 tu uverejňujem tiež moje črty zo série „Obrazy obyčajných ľudí“.