Denník N

Pozor na informácie zverejnené vo Wikipédii

Profesionálny žurnalista jedného denníka napísal pri príležitosti otvorenia zimných olympijských hier v Pekingu komentár, v ktorom uviedol „Úspechom bude už to, ak Rusko nezaútočí počas olympiády na Ukrajinu, ako to urobilo v roku 2008, keď počas letných hier v Pekingu napadlo Gruzínsko.“

Táto informácia ma zaujala, pretože to, kto tento vojnový konflikt začal, vyšetrovala aj komisia EÚ označená za nezávislú a na  jej závery som nebola v tom čase zvedavá len ja. Jej závery o tom, kto začal konflikt v rusko- gruzínskej vojne dňa 7. augusta 2008, v prvý deň začatia olympijských hier, sú odlišné od toho, čo písal žurnalista. Závery komisie mali byť, že vojnu začalo Saakašviliho Gruzínsko.

Najrýchlejším zdrojom, po ktorom sa dá siahnuť je Wikipédia, hoci som viackrát postrehla varovania pred spoľahlivosťou tohto zdroja.

Wikipédia k tejto téme uvádza:

„V septembri 2009 boli oznámené výsledky nezávislej vyšetrovacej komisie EÚ, podľa ktorej vojnu vyvolalo Gruzínsko, a Rusko prispelo k eskalácii konfliktu.“

Podľa wikipedie pri vypuknutí konfliktu značný počet štátov okamžite kritizovalo ruskú ofenzívu a podporilo Gruzínsko. Medzi ne patrili aj Spojené štáty. Na druhej strane za vinníka rozpútania vojny označil Gruzínsko napríklad aj nemecký kancelár Gerhard Schröder, ale aj slovenský premiér Róbert Fico.

Lenže dňa 22. augusta 2008 už  americký veľvyslanec v Rusku John Beyrle v rozhovore pre denník Kommersant,  uviedol, že USA považujú ruskú reakciu na vpád gruzínskej armády do Cchinvali za primeranú. „Vidíme, že odpoveď ruských vojsk bola úplne opodstatnená útokom na ruské mierové sily v Južnom Osetsku,“ vyhlásil.  Ale neadekvátnym bol vstup ruských jednotiek na územie Gruzínska.

Bodku za tým, kto bol vinníkom vo vyvolaní konfliktu, dala v septembri 2009  nezávislá vyšetrovacia komisia EU, podľa ktorej vojnu vyvolalo Gruzínsko a Rusko prispelo k eskalácii konfliktu.

Závery komisie sem, závery tam, vinníkom rozpútania konfliktu v prvý deň olympijských hier v Pekingu, bolo podľa žurnalistu Rusko.

Jeden z hlavných naratívov v prípade ukrajinsko- ruského konfliktu je právo ukrajinských občanov zvoliť si svoju zahraničnú a aj bezpečnostnú politiku. Pre tých, čo to radi opakujú, bude asi samozrejmosťou, že rovnaké právo majú aj občania iných štátov a oblastí.

Pozrime sa na to, čo hovorí o pozadí konfliktu v rusko-gruzínskej vojne wikipedia:

„Obyvatelia Južného Osetska v prevažnej väčšine nestáli o reintegráciu ich regiónu do Gruzínska a v rokoch 1992 a 2006 usporiadali referendum, kde sa vyslovili za nezávislosť. Gruzínsko sa naopak snažilo nad odtrhnutými oblasťami obnoviť kontrolu. Keď sa v Gruzínsku dostal k moci Saakašvili, obnovil v roku 2004 po mimoriadnych voľbách kontrolu nad Adžarskom. Z pôvodných troch odtrhnutých oblastí si tak faktickú nezávislosť udržali len Abcházsko a Južné Osetsko.“

Kto bol Saakašvili a prečo sa snažil dostať pod kontrolu oblasti, kde ľudia vyjadrili želanie byť nezávislými od Gruzínska?

Wikipédia ho približuje takto:

Micheil Saakašvili, narodený  21. december 1967, Tbilisi je gruzínsky, dnes ukrajinský politik. V rokoch 2004 – 2007 a 2008 – 2013 bol prezidentom Gruzínska. V prezidentských voľbách 4.1.2004 zvíťazil veľkou väčšinou 96 % hlasov. Po troch rokoch, na jeseň 2007 sa však už proti nemu uskutočnili občianske protesty, v dôsledku čoho, ako aj tlakov zo zahraničia, píše wikipédia, prisľúbil uskutočnenie predčasných prezidentských volieb. V týchto v januári 2008 zvíťazil, keď získal 53,5 % hlasov.

„V auguste 2008 vypukla v dôsledku vzájomného vyostrovania a nátlaku medzi Gruzínskom a separatistickým regiónom Južné Osetsko vojna, do ktorej významne zasiahlo Rusko, ktoré sa postavilo na obranu Osetov.“

Saakašvili po skončení svojho prezidentského úradu v novembri 2013 emigroval so svojou rodinou do USA. Kvôli vládnemu zásahu proti politickým protestom sa v Gruzínsku začalo v roku 2014 vyšetrovanie, kde sa stal podozrivým zo zneužitia právomoci a násilného potlačenia protestov. V 2015 Saakašvili odišiel na Ukrajinu, získal ukrajinské občianstvo a opäť sa začal politicky angažovať. V máji 2015 bol menovaný za gubernátora v prístavnom meste Odesa.

Správa o ňom končí tým, že v októbri 2021 bol zatknutý po ilegálnom návrate do Gruzínska. Jeho návrat bol gestom na podporu domáceho obyvateľstva.

Ale vráťme sa k pokusu Ruska zmariť mierové posolstvo olympijských hier v Pekingu zahájením útoku na Gruzínsko v 8.8.2008, wikipédia začiatok útoku opisuje takto:

„Dňa 7. augusta gruzínsky prezident Michail Saakašvili vyhlásil jednostranné zastavenie paľby, vyslovil ochotu vyjednávať o autonómii Južného Osetska a navrhol, aby Rusko garantovalo riešenie, ktoré by prinieslo mier do oblasti. Avšak už v noci na 8. augusta (deň začatia letných olympijských hier v čínskom Pekingu) gruzínske delostrelectvo zahájilo bombardovanie osetských dedín a gruzínska armáda začala vojenskú operáciu s cieľom dobyť hlavné mesto Južného Osetska Cchinvali. To sa im 8. augusta v noci a dopoludnia takmer podarilo. V prvých hodinách si konflikt vyžiadal niekoľko mŕtvych vojakov, hlavne z ruských mierových síl v Južnom Osetsku. Pri útoku gruzínska armáda použila raketomety BM-21 Grad a delá veľkého kalibru, ktorými ostreľovala centrum mesta. Počas útoku ale došlo aj k napadnutiu základne ruských mierových síl, čo si vyžiadalo aj mŕtvych a ranených.

Mapa oblasti hlavného konfliktu v Južnom Osetsku, 8. augusta 2008. Modré šípky označujú gruzínsky útok, červené šípky ruský útok

Rusko na to odpovedalo niekoľkými náletmi na gruzínske vojenské ciele, pričom podľa gruzínskych zdrojov boli zasiahnuté aj susedné civilné objekty. Popoludní 8. augusta Rusko poslalo svoje delostrelecké a tankové pozemné sily Rokským tunelom cez hlavný kaukazský hrebeň do Cchinvali. Podľa ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva malo Rusko v úmysle chrániť obyvateľov Južného Osetska (vyše 90%), ktorí majú ruské občianstvo a ktorí už o ruskú pomoc požiadali. Do druhého dňa, tj. 9. augusta, ich počet podľa ruských zdrojov vzrástol na 2000.“ a tak ďalej.

Zdroj je verejne prístupný, každý si môže prečítať, čo tam je, a overiť informácie aj zo zdroja, z ktorého čerpala wikipédia pri zostavení správy. Zdroje sú podrobne uvedené v českej wikipédii, z ktorej bol článok prevzatý, a ktorý odkazuje na zdroj v anglickej wikipédii a na 79 referencií,  5 súvisiacich článkov,  2 externé odkazy, 8 internetových stránok a 3 videá.

Žurnalista nás však  svojím článkom upozorňuje, že wikipédii ( a ani iným zdrojom) nie je možné veriť bez výhrad. Určite má viac a lepších zdrojov  a teda aj dôvodov pre svoje závery, hoci sa s nami o ne nepodelil.

Škoda len, že popri New York Times, sa aj nezávislé vyšetrovacie komisie EU, podľa žurnalistov, ktorí majú ambíciu udávať správny myšlienkový smer na Slovensku, zaradili medzi nedôveryhodné zdroje.

P.S.  Ak pani prezidentka konečne vypne internet, z ktorého môžeme čerpať rôzne informácie, napríklad aj z Denníka N, predsa tu len budú ľudia, ktorí sa z  čisto profesionálneho záujmu venujú určitým témam, a proste majú prehľad o problematike a udalostiach, aj bez potreby opierať sa primárne o nespoľahlivé zdroje internetu. Pre takýchto ľudí je určitý štýl žurnalistiky znamením, že táto je len moderným nástrojom propagandy, nie však zdrojom spoľahlivých informácií.

Udalosti vo svete naznačujú, že počet tých, čo majú tento názor rapídne narastá. Je najvyšší čas ešte radikálnejšie zasiahnuť do slobody slova a prejavu, a fakt už ten internet vypnúť, alebo aspoň poriadne scenzurovať. V minulosti by sa cancel culture https://dictionary.cambridge.org/us/dictionary/english/cancel-culture považoval za prejav nedemokratických, tvrdých  totalitných praktík.

Dnes je „demokratmi“ ospevovaná krásnymi definíciami, ako prostriedok k dosiahnutiu celosvetového blaha a vyššieho cieľa. Tieto chválospevy cenzúry môžu byť novinkou len pre generácie, ktoré žijú pomerne krátko a je toho teda dosť málo, čo si pamätajú.

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..