Sú Ukrajinci Texasania Ruska? Môže krajina, ktorá toleruje a podporuje fašistické excesy, byť súčasťou nášho Európskeho spoločenstva?
Európa je rodina národov, ktoré hoci sú politicky rozdelené a v minulosti boli ostro antagonistické, majú predsa len spoločné kultúrne a sociálne dedičstvo. Pre moderné európske spoločnosti, ktoré deklarujú svoj záväzok voči európskym princípom zmierenia a tolerancie, je typické že rozmýšľajú a chcú porozumieť zložitým problémom obetí minulosti.
Vo vzorci „Ukrajina je medzi Východom a Západom“ sa výraz „Západ“ vzťahuje na Európu ako celok. Ukrajina je „západná“, nakoľko je organickou súčasťou spoločenstva európskych národov a to najmä zo vzťahu geografie a Poľskej histórie.
Krajiny bývalej Varšavskej zmluvy si vždy dali záležať na tom, aj keď boli za železnou oponou, že vždy patria do rodiny krajín ležiacich na západe európskeho kontinentu. Aj v súčasnosti, keď sú už tieto krajiny v NATO sa proeurópsky prezentujú ako :
- Poľsko – bašta západnej, katolíckej civilizácie,
- Česi a Slováci – jediný slovanský národ so západnou životnou úrovňou,
- Maďarsko – krajina ktorej Zlatá bula je rovnaká ako anglická Magna Charta ,
- Rumuni – hrdí potomkovia rímskych legionárov.
V čase, keď Európa zažíva takmer zabudnutý pocit z vojen a ruské vojská ostentatívne stoja pri ukrajinských hraniciach, si počas covidového šialenstva ktoré najlepšie reprezentuje Rakúsko, viac menej uvedomujeme, aká krehká je naša demokracia a či sme politicky pripravení na kompromis s Ukrajinskou otázkou?
Ako sa v súčasnosti prezentuje Ukrajina?
- Ukrajina – leží medzi Východom a Západom a s Banderovským pozdravom „Sláva Ukrajine! Hrdinom sláva!“
Pre predstavu, je to rovnaké zvolanie, ako keby by sme po hymne zakričali „Na stráž“ alebo Nemci „Heil Hitler“.
Aj keď tieto tri pozdravy vznikli oveľa skorej, od tridsiatych rokoch sa používali v súvislosti s propagáciou hnutia alebo ideológie, ktoré smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd.
Integrálni ukrajinskí nacionalisti hlásali „nezávislosť“ od Sovietskeho zväzu za prítomnosti nacistických predstaviteľov a gréckych ortodoxných duchovných v Ľvove podľa vzoru Hlinkovej gardy na Slovensku a ustašovcov v Chorvátsku.
Pozdrav “Sláva Ukrajine” začali používať priaznivci OUN počas súdnych pojednávaní proti vodcovi OUN Stepanovi Banderovi v roku 1936, v štýle fašizmu t.j vztýčením pravice.
Od roku 1939 boli príslušníci OUN-B, tvoriaci vojenskú organizáciu UPA, cvičení v Nemecku nemeckou armádou. Od začiatku druhej svetovej vojny pod vedením Dmytra Doncova bojovala OUN-B po boku nacistických armád proti Židom a Sovietom.
Spolupráca medzi ukrajinskými „integrálnymi nacionalistami“ a nacistami pokračovala neustálymi masakrami väčšiny ukrajinského obyvateľstva, obviňovaných zo židovstva alebo rusofilstva.
Avšak po tom, čo členovia OUN-B svojvoľne zavraždili vodcov konkurenčnej frakcie OUN-M, nacisti 13. septembra 1941 dali Stepana Banderu do Osvienčimu.
OUN-B bola reorganizovaná pod nemecké velenie. Všetci ukrajinskí nacionalisti OUN skladali túto prísahu:
„ Verný syn svojej vlasti, dobrovoľne vstupujem do radov Ukrajinskej oslobodzovacej armády a s radosťou prisahám, že budem verne bojovať proti boľševizmu pre česť ľudu. Tento boj vedieme spolu s Nemeckom a jeho spojencami proti spoločnému nepriateľovi. S lojalitou a bezpodmienečnou podriadenosťou verím v Adolfa Hitlera ako vodcu a najvyššieho veliteľa oslobodzovacej armády. Kedykoľvek som pripravený dať svoj život za pravdu.“
Na Ukrajine pre pozdrav “Sláva Ukrajine” nebude nikto trestne stíhaný.
Rozhodnutie používať pozdrav po rozpade ZSSR, bolo prijaté ukrajinskou vládou, nebola to celospoločenská diskusia s historikmi a národnosťami. Ukrajinci radi vykresľujú svoju históriu v rámci historického revizionismu. Ale nie sú v tom v Európe samy.
Aj to je dobrý príklad, prečo je dobré, že Kotleba nie je a nesmie byť premiérom tejto krajiny.
Preto si myslím, že Ukrajina je stále uviaznutá medzi „ruským kladivom a poľskou orlicou“, pričom súčasná situácia je o to nebezpečnejšia, že každá ukrajinská vláda podporuje fašistické excesy banderovskej tradície, nerešpektuje kritiku Benátskej komisie a potiera práva národnostných menšín:
- Rusi 17,3 %
- Bielorusi 0,6 %
- Moldavci 0,5 %
- Krymský Tatári 0,5 %
- Bulhari 0,4 %
- Maďari 0,3 %
- Rumuni 0,3 %
- Poliaci 0,3 %
- Židia 0,2 %
Mnoho Ukrajincov, nehovorím o ľuďoch žijúcich v Podkarpatskej Rusi a národnostných menšinách, vníma Banderu a činy ukrajinských nacionalistov (OUN-B a UPA), ako symbol ukrajinského boja za nezávislosť. Pritom OUN sa spolupodielala aj pri masakre 33 771 Židov v Babyn Iar .
Okrem toho, prezident Porošenko označil aj ukrajinskú povstaleckú armádu za „obrancov vlasti“ a ustanovil oficiálny sviatok venovaný ich pamiatke…Viacej kontroverzné ukrajinské zákony, napr. zákon 2538-1 , iniciovali nacionalistické organizácie a dediči UPA , sa týkajú právneho postavenia a očisty UPA a OUN a pripomenutí si “bojovníkov” za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí.
Teror ukrajinských nacionalistov namierený proti Poliakom, ale aj Ukrajincom-Rusínom umiernených názorov znamenal, že celé dediny, od novorodencov až po starých ľudí, boli vyvraždené s poukázaním na predvojnovú poľskú politiku. Bolo to približne 90 000 poľských obetí. Toto číslo sa rovná celkovému počtu obetí občianskej vojny v Bosne v rokoch 1992-95. V skutočnosti boli zabití nie z pomsty, ale s cieľom vytvoriť nezávislý, národnostne homogénny štát.
Áno priznávam, že glorifikácia Banderu môže byť čiastočne spôsobené aj nedostatkom informácií, s ktorými disponujú bežní Ukrajinci. Ale tomu verí len ten, kto ignoruje Holocaust a konferenciu vo Wanessee.
Na druhej strane, stalinistický teror zničil dve vrstvy ukrajinskej občianskej a intelektuálnej elity, čím zastavil budovania ukrajinského národa. Niet divu, že počas druhej svetovej vojny, ukrajinský ľud vítal Nemcov ako osloboditeľov, na ktorých pozeral ako na predstaviteľov obdivovanej európskej civilizácie, keďže už v roku 1918, v čase prvej nemeckej okupácie Ukrajiny, sa cisárska armáda správala k Ukrajincom civilizovane.
Akokoľvek platí, všetky ideológie ktoré formovali politiku v osemnástom a devätnástom storočí zomreli.
Nacionalizmus je jediná ideológia, ktorá prežila až do našich čias a to len preto, že nie je založená na vzhľade, ale na pocitoch.
Príbeh ukrajinských fašistických nacionalistov, ako aj slovenských a iných fašistov sediacich v európskych parlamentoch v 21. storočí, preto zostáva dôležitou pripomienkou nebezpečenstva spojeného s politickým ideálom „jeden etnický národ – jeden štát“.
V západoukrajinských mestách má Bandera, ale aj ďalší členovia UPA svoje sochy. V roku 2010, Viktor Juščenko podpísal dekrét, ktorým Banderovi posmrtne udelil titul Hrdina Ukrajiny. Aj keď súd v Donecku označil Juščenkov dekrét za nezákonný, v každom prípade to bol prvý krok k Banderovej celoukrajinskej rehabilitácii a spomienke.
Po Banderovi sú tiež pomenované ulice. V Kyjeve sa premenovala Moskovská trieda na Banderovu triedu.
Koľko kriku venujeme jednej ulici pomenovanej po Tisovi?
Niektoré nacionalistické provládne organizácie, ako aj starostovia obcí organizujú fakľové pochody na Banderovu počesť. Aj preto provládna podpora a mýtus ktorý Banderu obklopuje, je tak úzko naviazaný na Euromajdan. Mnohí priaznivci Majdanu a európskej voľby pre Ukrajinu sa už roky nazývajú „banderovci“.
Tieto rozhodnutia treba vnímať aj v kontexte súčasnej ruskej agresie proti Ukrajine, v ktorej mnohí vnímajú Banderu ako dôležitý „protiputinovský“ symbol.
Aj preto Banderova rehabilitácia, ktorú ignorujú európsky liberáli, logicky nahráva proruskej propagande, ktorá revolúciu z roku 2014 označuje dodnes za „fašistický prevrat“. Do euromajdanu 2014, bol za ukrajinskeho intelektuála pokladaný človek vzdelaný v ruských školách, vychovaný v ruskej literatúre a vo svojom verejnom živote, či už ako štátny úradník, právnik, učiteľ, lekár, vedec, neustále používajúci ruský jazyk.
Takáto symbióza vytvorila medzi ukrajinskou inteligenciou pocit úplnej národnej jednoty s Ruskom.
Po Euromajdane sa táto jednota najmä v západnej časti Ukrajiny, pretrhla.
V známej teórii Arnolda Toynbeeho, ktorý vo svojej knihe „Civilizacion on Trial“ načrtol ostrú hranicu medzi „západnou“ civilizáciou, zahŕňajúcou katolícke a protestantské národy Európy a „východokresťanskou civilizáciou“, teda stredovekou Byzanciou, ktorú prezentuje Ukrajina a Rusko.
Aj preto, z odstupom času a s pohľadom na vývoj na Ukrajine od roku 1991 po dnešok môžme povedať, že čiara oddeľujúca Poliakov a Ukrajincov v Haliči, bola vždy predĺžením odvekej hranice medzi svetmi rímskej a byzantskej civilizácie. Ja pridávam Európskej únie a východnej Európy.
Ukrajina sa prijatím kresťanstva v jeho východnej podobe odsúdila na intelektuálnu stagnáciu, pričom súčasnou adoráciou fašistov si odrezala aj konár plného členstva v európskom spoločenstve.
Dá sa nájsť prirovnanie Ukrajiny k Texasu?
ZSSR bol budovaný na troskách ruskej cárskej ríše. Tento fakt bol vždy maskovaný nadnárodným názvom a kvázifederatívnou štruktúrou. Sovietsky zväz nemohol nikdy otvorene priznať, že je jej pokračovaním. Bolo by to v rozpore s princípmi internacionalizmu a antikolonializmu, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou marxisticko-leninskej ideológie.
Naproti tomu Putin otvorene hovorí, že Rusko, v zmysle Solženicynovej eseje, je pokračovaním hraníc ZSSR!
Vývoj hranice Ukrajiny optikou histórie
Po 1 svetovej vojne, hranice sovietskej republiky Ukrajiny, boli nakreslené na písacom stole Lenina, nie v zmysle hraníc gubernií a národnostného zloženia obyvateľstva, ale stanovené podľa politickej kalkulácie komunistov.
Po 2. svetovej vojne, západným mocnostiam nikdy nenapadlo zasahovať do toho, čo považovali za vnútornú záležitosť svojho sovietskeho spojenca. Jednou z irónií 2. svetovej vojny bola skutočnosť, že to bol práve Stalin, páchateľ nevýslovných zločinov proti ukrajinskému ľudu, ktorí si najviac uvedomoval ukrajinský banderovský problém. V mene Ukrajiny, nie Ruska, si Stalin úspešne nárokoval rozsiahle územia na západ od hraníc spred roku 1939, čím rozšíril ZSSR do strednej Európy. Ukrajina sa po druhej svetovej vojne, vďaka Stalinskej kalkulácii, postupne rozrástla o Podkarpatskú Rus.
V roku 1954, po 15 minútovej porade, prezídium Najvyššieho Sovietu ZSSR, vydalo dekrét ktorým „presúva provinciu Krym z Ruskej republiky do Ukrajinskej republiky, berúc do úvahy vnútorný charakter ekonomiky, územnú blízkosť aj ekonomické vzťahy…““
V roku 2003 Ukrajina a Rusko si vzájomne uznali svoje hranice krajiny na prezidentskej úrovni a v roku 2004 bola táto zmluva ratifikovaná aj národnými parlamentmi.
V roku 2022, Putinova doktrína si predstavuje hranice Ukrajiny, oklieštené o ruské gubernie. Putin, Ukrajinu v skutočnosti nikdy nepovažoval za štát.
Američania, nechápajúc politiku Putina sa snažia vysvetliť si neznáme pomocou známeho. Preto prirovnávajú Rusko k štátom, ktoré sú súčasťou ich vlastnej krajiny a Ukrajinu prirovnali k Texasu.
Predpokladaná paralela je ale zavádzajúca. Americký federalizmus je čisto politický, zabezpečujúci decentralizáciu moci. Ruský federalizmus je etnický, bez akejkoľvek decentralizácie politickej moci.
Monolitická mocenská štruktúra Putina neponecháva republikám žiadnu samostatnú sféru jurisdikcie.
Aj preto Ukrajina, ak by sa stala súčasťou Ruska, nebude ako Texas. Na druhej strane rovnako platí že Ukrajina ako súčasť EÚ, nikdy nebude tak bohatý štát ako Texas, bez Dombasu a Nového Ruska
Záver
Ukrajina, ktorá sa nachádza medzi svetmi byzantskej a západnej kultúry a je legitímnym členom oboch, sa v priebehu svojej histórie pokúsila spojiť obe tradície.
Záverečná syntéza Zelenskému zlyhala. Ukrajina podľahla prílišnému tlaku zvonku, ako aj vnútorným rozvratným národnostným treniciam. Ukrajina hlásiaca sa do Európskeho spoločenstva nezaručuje všetky práva všetkým národom žijúcim na Ukrajine: Rusom a Poliakom, Židom a Tatárom, Rumunom a Maďarom.
Najviac tragické sú výzvy ukrajinských nacionalistov, žiadajúci európsku integráciu. Títo „vlastenci“ sa radi odvolávajú na „európske hodnoty“ a „humanistickú pamiatku obetí“.
Pritom Ukrajina roky rituálne vníma Poľsko, ako svojho „európskeho právnika“. Toto presvedčenie je založené na intenzite bilaterálnych osobných kontaktov, jazykovej blízkosti a citeľných sympatiách mnohých Poliakov k Oranžovej revolúcii a Majdanu.
Trpkou iróniou je, že snaha „pustiť Ukrajinu do Európy“ sa ozývajú od európskych liberálov, ktorí dôsledne vytláčajú Poľsko z EÚ.
Na základe všetkého si myslím, že Ukrajina s banderovským pozdravom , nemôže vstúpiť do našeho európskeho spoločenstva, pokiaľ Ukrajinci spolu s ostatnými národnostnými menšinami nenájdu svoju skutočnú spoločnú identitu, ako aj historický zmier.
