Európa sa chce zbaviť fosílnych palív. Prečo namiesto toho ustupuje gigantom?

Téma uhlíkovej neutrality v Európe do roku 2050 je dnes v popredí. Je to pochopiteľné. Budúcnosť planéty je v rukách súčasnej generácie, závisí od rozhodnutí dnešnej garnitúry politikov, ako aj nás všetkých.

Tiaž zodpovednosti je čoraz väčšia, téma sa stáva dôležitou pre čoraz viac ľudí – najmä z mladších generácií – a oveľa viac ako predtým sa jej venujú aj médiá.

Čas sa kráti, nezvyšuje na polovičaté riešenia

Cieľ je jasný: Európa prijala Green Deal a nadväzujúcu taxonómiu. O 30 rokov chce fungovať s nulovými emisiami skleníkových plynov. Výsostné postavenie medzi nimi majú oxid uhličitý, oxid uhoľnatý či metán. Gro ich pôvodu je dnes najmä pri produkcii energií, v doprave a v ťažkom priemysle.

Európska únia postupne upravuje legislatívu tak, aby sa dekarbonizácia mohla diať vo všetkých odvetviach. Stanovené sú pritom priebežné limity, ktoré sa jednotlivé krajiny zaviazali dodržiavať. Vrátane postupného zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov energie (členské štáty splnili stanovený podiel 20 % v roku 2020).

Práve tie sú budúcnosťou pre planétu a jedinou možnou alternatívou, ako sa vyrovnať s klimatickou krízou. Uvedomuje si to aj Únia, ktorá medzičasom schválené pravidlá dokonca sprísňuje respektíve reviduje. Sú však aj oblasti, kedy tá istá Únia robí kompromisy, ktorými ide sama proti sebe.

Ako v týchto dňoch, keď schválila zaradenie zemného plynu a jadra v taxonómii medzi čisté – udržateľné zdroje energie. Iniciatíva, ktorú podporilo aj Slovensko, čelila mohutnej kritike viacerých členských krajín. Napríklad rakúska ministerka pre klímu a energetiku Leonore Gewesslerová Bruselu hrozila žalobou.

Napriek tomu Únia ustúpila lobistom a skutočne jadro a plyn dočasne zaradila medzi zelené zdroje energie, „potrebné pre plynulý prechod na čisté a obnoviteľné zdroje energie“. Z môjho pohľadu ide o nešťastný krok, ak myslíme ciele uhlíkovej neutrality vážne. Alternatívy k jadru a plynu pritom máme k dispozícii. Nemožno sa čudovať, že tento chaotický prístup EÚ viacerí označujú ako greenwashing.

Aj na Slovensku podľa vyjadrení predstaviteľov súčasnej vlády počítame s fosílnym zdrojmi, dokonca čiastočne aj po roku 2050. Aj pri zohľadnení nášho súčasného energetického mixu a tempe rozvoja je to z môjho pohľadu neadekvátna vízia. Aj na úrovni rezidenčnej výstavby sa totiž možno postupne fosílnych zdrojov zbaviť. Najmä ak hovoríme o vývoji v priebehu ďalších 20-30 rokov.

Rodinné domy a bytovky sa budú úplne bežne energeticky spoliehať aj u nás na fotovoltiku, solárne kolektory, prípadne tepelné čerpadlá – namiesto plynových kotlov či pálenia biomasy. Je našou povinnosťou dopracovať sa k týmto ekologickejším alternatívam čo najskôr a primerane tomu nastaviť aj ciele štátnej politiky.

Zelená pre plyn so sebou nesie ďalší možný problém

Ako schizofrenický, nedotiahnutý akt vnímam v tomto kontexte aj nedávno predstavenú európsku reformu plynárenstva. Tá prichádza v čase, keď ceny zemného plynu lámu historické rekordy a majú za sebou skokové rasty, čo dvíha účty za energie aj domácnostiam.

Európsky plán v tejto oblasti? Rovnako málo odvážny. Zameria sa síce napríklad intenzívnejšie na monitorovanie a znižovanie emisií škodlivého metánu, ale podstatu využívania neekologického zdroja nemení: navrhuje len postupný prechod od fosílneho plynu k „obnoviteľným“ a „nízkouhlíkovým“ plynom. Do polovice storočia majú podľa Európskej komisie predstavovať bioplyn, biometán, vodík či syntetický metán asi 20 percent konečnej spotreby energie.

Európska únia argumentuje pri pomalom odchode od plynu aj tým, že mnohé oblasti priemyslu sa ťažko elektrifikujú. Technologicky to môže sedieť za aktuálnych podmienok, no každá zmena sa dá zrealizovať časom, ak je vôľa. Hlavná otázka je tá, ako veľmi sa budú vlády a organizácie snažiť dosiahnuť stav bezemisného hospodárstva a akým spôsobom.

Ani pri navrhnutej „dekarbonizácii“ plynárenského odvetvia sa nestačí uspokojiť s tým, že každá úspora emisií je dobrá. Aj spomínané takzvané „nízkouhlíkové plyny“ sú stále producentom emisií. Problém teda zásadnejšie neriešia, len odsúvajú v čase.

Ani slovenská novela nie je odvážna

Žiaľ, v tomto duchu sa aktuálne na Slovensku pripravuje aj novela Zákona o podpore OZE, ktorej sa v decembri skončila lehota na zasielanie pripomienok. Do našej legislatívy prenáša ešte predošlú smernicu Únie z roku 2018.

Podľa znenia zákonnej úpravy sa aj Slovensko má sústrediť na podporu takzvaných „obnoviteľných plynov“. Znamená to, že otvárame cestu pre tzv. nízkoemisné – no stále emisie produkujúce – zdroje.

Popritom sa v návrhu novely zákona o podpore OZE zároveň počíta so zmenou definície biomasy ako obnoviteľného zdroja. Za ten sa v súčasnosti považuje, len ak má formu napríklad odpadu z drevospracujúceho priemyslu.

Zamýšľaná voľnejšia definícia biomasy ako OZE môže znamenať ďalšie dotácie za spaľovanie dreva zo slovenských lesov, čo je z môjho pohľadu zločin… Aj pri spaľovaní biomasy sa zároveň do popredia dostáva objem vyprodukovaných emisií.

Je na tieto kroky naša krajina odkázaná? Nie. Investície a plány by mali smerovať k cenovo dostupným obnoviteľným zdrojom, ktoré zabezpečia ekologické teplo i elektrinu.

Len v prípade geotermálnej energie, jedného z bezemisných obnoviteľných zdrojov, využívame v súčasnosti iba približne 2 % celkového odhadovaného teplotného potenciálu. Ilustruje to, aké veľké možnosti máme v tomto smere k dispozícii pri odvážnejšom a strategickejšom plánovaní.

To, ako sa to dá, ilustruje napríklad mestečko Veľký Meder na juhozápade Slovenska, kde plynovú kotolňu pred pár rokmi prerobili na geotermálnu výhrevňu. Z čistej energie zo zeme dodávajú teplo prostredníctvom systému CZT pre stovky bytov, prakticky celé mesto.

Týmto smerom ide aj obnovený projekt v Ďurkove, ktorý má umožniť zásobovať obyvateľov Košíc geotermálnym teplom. Oba naše projekty v spoločnosti PW Energy počítajú popri výrobe zelenej elektriny s možnosťou dodávky tepla pre väčšinu obyvateľov Prešova a Žiaru nad Hronom.

Nespornou výhodou okrem ekologickosti takéhoto zdroja energie (nulové emisie) je aj nezávislosť od cien fosílnych palív, pri ktorých navyše každú zimu nervózne čakáme, či nám Rusko pustí kohútik. Zároveň odpadá potreba ich ťažby, spracovania a transportu, čo takisto prispieva k ochrane klímy.

Nie je to však len geotermálna energia, potenciál obnoviteľných zdrojov na Slovensku máme aj v spomínanej fotovoltike či veterných parkoch. Je to v prvom rade o prioritách a vôli vrátane tej nepodľahnúť gigantom, ktorí sa snažia udržať si súčasné nastavenie pre dosahovanie ziskov.

Verím, že cieľom Slovenska bude prinajmenšom využitie nových finančných zdrojov z Únie, teda napríklad z Plánu obnovy či Modernizačného fondu, na podporu skutočných obnoviteľných zdrojov energie. A taktiež viditeľnejší prejav tohto cieľa aj pri revízii Národného energetického a klimatického plánu na roky 2021 – 2030.