Denník N

Slovo – Slovieni – Slováci

Teda, tento text je o tom, že kto je „malý“, ten často v určitom „komplexe menejcennosti“ chce byť „veľký“. A zabúda sa niekedy, že stav úspechu „veľkosti“ začína v myslení. A ak sa pozrieme na naše hranice, kto nám dáva hranice a ako vyzará mapa sveta, tak zjavne tušíme, že naša „veľkosť“ nebude mať základ v nejakej „technickej“, či „strategickej“ sfére. Skôr to bude veľkosť v štýle toho, kto môže dosiahnúť to kráľovstvo nebeské. Teda v určitej „detskosti“, „prostote“, „schopnosti byť pokojný“, ovládať „slovo“.

A teda je zarážajúce, ako si plnia poslanci NR SR svoje sľuby, ktoré skladali pri vstupe do NR SR. Ako plnia sľuby, ktoré dávali, keď promovali na svojich „alma mater“ , keď im dávali v dôvere tituly a potom sa „svet“ na hanbu Slovenska dozvedel šokujúce okolnosti o určitom plagiátorstve…

Slovo je logos, logos je zákon, zákon má základ v dobrých mravoch. Keď v minulosti niekto niekomu niečo sľúbil, keď si podali ruky, pozreli si do očí, bolo to viac, ako spísaná dohoda. Ako vieme, dohody platia, kým sa neporušia… Slovo je však niečo, čo máme ako svoj vnútorný kompas, základ, česť, meno…

Teda vidíme, čo sa tu deje.

Už sa dvaja v TV nevedia dohodnúť ani na to, čo znamená to, čo je v zmluve o „obrane“ Slovenska napísané.

A najnovšie sa spochybňuje už i to, čo je zaznamenané na kamere, keď niekto niečo jasne povie, vyhlási a potom ten, kto to povedal, tvrdí, že to znamená niečo iné.

!!!

Neviem, či si to niekto neuvedomuje, ale tu sa stráca ten „étos“, základ štátu, ten dôvod, zmysel, aký má pre národ…

Podobne, ak sa zamyslíme, ak niekto sľubuje pri vstupe do NR SR, že bude konať na základe vedomia a svedomia, ako to v praxi môže znamenať – nepísané pravidlo – že tá strana, ktorá ho tam na kandidátke „dostala“, tá bude disponovať s jeho menom, slovom, vedomím, svedomím…že nie občan SR je ten, ktorý mu dal dôveru, ale naopak, tá strana si ho akoby kúpila, ako hráča vo futbale…len toto nie je futbal, tu ide o prenesenú moc, ktoré má občan SR ako zvrchvaný nositeľ moci, ktorú podľa Ústavy SR, vykonáva buď priamo, alebo prostredníctvom svojich zástupcov (poslancov NR SR).

Teda, ak niekto niečo vyhlási, dá ponuku občanovi SR, a ten si ho zvolí, mal by sa snažiť vychádzať mu po celý čas v ústrety, mala by tam byť komunikácia, dialóg…to je princíp rešpektu, demokracie, ducha demokracie…

Ak teda niekto ani len netušil, že tu niekto vyhlási nové teórie o tom, kto je „priateľ“, že sem pozve určitý druh „priateľov“, podľa svojej definície (ktorú nemá ani schválenú uznesením v zbierke zákonov SR, (napr. s názvom“ Zákon o priateľovi“, kde by definoval to, kto je priateľ, čo môže od nás priateľ očakávať, a čo my od neho… a čo potom s inými priateľmi, s iným priateľom v inom postavení.? (logika, množiny, matematika…), teda mal by si v snahe o dialóg s občanom ten „niekto“, poslanec NR SR, vypýtať od občana súhlas, mal by sám vyhlásiť referendum v záujme zachovania vzťahov, dobrých mravov, rešpektu…láskavosti, nenásilia…

Ak to tak nie je, je jasné, že tento typ politika skončil. To, čo schváli, skôr či neskôr skončí tiež.

A podobne i naša pani prezidentka SR, ak získala silný mandát od voličov, počet hlasov na základe svojich výrokov, ktoré sú zaznamenané na kamere, tak to, že ide robiť opak, znamená to, že nemá na to od občana mandát, aby to robila. A ak to chce robiť a ak si chce zachovať meno, tvár, slovo…mala by – logicky – prirodzene – vyhlásiť referendum, aby zistila, či na to má od občana mandát…

Teda podľa prieskumov verejnej mienky, prirodzene a logicky, občania tu nechcú „eskalovať“ napätie, nechcú zbrojením, „napínaním svalov“ iným ukazovať snahu o mier. Stále akoby platilo, že tu máme v DNA to „slovo“, slovo je …. Na počiatku bolo slovo…

„…a slovo je rytmus
Kde je rytmus
tam je čas
Kde je čas
je i naděje
Kde je naděje
může být láska….“

Laura a její tygri – Rytmus

 

Jednoducho, nebudeme veľkí, keď sa budeme snažiť s veľkými po ich boku bojovať proti sebe…

….naša veľkosť je to „SLOVO“.

Môžeme sa snažiť o to, meniť svet dobrým slovom..

To by nás mala učiť škola.

A ak nás – žiaľ – učila len texty, definície, a nedala príklad a ani ozajstné „slovo“, tak to je tak, ako to je…či to bude raz iné?

Pritom , ak je jednoduchšie sledovať obrázky, videá, reklamy, ako čítať, utvárať si vlastný kritický názor, predstavu, úsudok, či „dušu“, tak áno, ale bude to náročné…nemáme v tomto stave ani to „prosté“, detské..ktoré nás môže dostať do určitého stavu „radosti“, hry, raja na zemi….lebo skôr tu už je ten komplex, porovnávanie, obviňovanie, ochrana ega…racionalizácie rozhodnutí, snaha patriť do nejakého „tábora“, skupiny…

Ako som už viackrát vyhlásil, podpis tejto zmluvy znamená stav, kedy sme prekročili určité hranice, rieku, hodili sme kocky…za to bude treba niesť i následky… a ak ľudia chcú mier, a poslanci, ktorých si zvolili ich nepočúvajú, ak ich v praxi zradili, …tak zrada je zrada…

Kto si myslí, že sme na „správnej strane“, tak vo vojne si vždy jedna strana myslela, že je na správnej strane, a tá druhá si tiež myslela to isté..v skutočnosti tá vojna bola vždy skaza a priniesla utrpenie obom stranám, obe boli na zlej strane…neboli schopní mieru…a ako je obranná aliancia schopná mieru? Ak obkľúči celý svet a dá tam svoje základne? Ak ak jeden člen aliancie si ešte spraví „dabl“ a spraví si dodatočné základňe na tých územiach, tak to je „zvláštne“.

My sme členmi NATO a tam sa kolektívne prijímajú rozhodnutia. Nie sme teda my NATO , My (SR) je člen NATO…logika… Nemusíme plniť nič v rámci NATO, čo nebolo schválené uznesením, čo by nebolo dohodnuté v dialógu. Ak niečo také sválime, tak nie v rámci NATO ,ale nad rámec, na našu zodpovednosť…že kto je priatel nambr van a kto je priateľ len ako priatel, jedne z mnohých… a kto sedí v kúte a sleduje v tichosti, priateľsky , činy priateľa a je priateľský len tak..bez zmluvy…vždy bude priateľ… lebo priateľstvo je vzácne… je to dar… soľ života…

Teda toto tu, nie je NATO… vyzerá to tak, také „priateľstvo“ ako keď máme niekde šikanu a ten, ktorý šikanuje slabšieho povie, ak chceš byť priateľ so mnou, daj mi každý deň desiatu…slovo „priateľ“ má potom zjavne prekrútený význam a ten, kto nosí desiatu, pôsobí úboho. Zvlášť, keď sľúbi, že nebude nič nosiť a potom, keď nosí, hovorí, že to nehovoril…

A vlastne, to prečo som toto začal písať, to som skoro ani nenapísal.

Je taký hexagram v Knihe premien – I TING. Má názov: „ústa“ (alebo: „potrava“).

Je to vlastne o tom, že máme dbať na to, čo do seba dávame (v zmysle fyzickom, psychickom i duchovnom). A máme mať určitú zodpovednosť. Teda nás to utvára a cez tie „ústa“, máme určitú povinnosť zase niečo zo seba dostávať von.

Napríklad to SLOVO… Je to teda určitý príklad rovnováhy…ak napríklad niečo konzumujem, som zodpovedný i za ten odpad…

Sme zodpovední i za tých, ktorých sme „skonzumovali“, ktorým sme uverili, je dosť pravdepodobné, že sami sebe ubližujú, že tú zodpovednosť, moc…šialenstvo, ktoré robia, nevedia zvládnuť, že im to ubližuje. Zároveň tvrdia, že majú právo to robiť ďalej, že sme im – ako občania SR – dali toto právo.

Tak, ak im chceme pomôcť, mali by sme ich zbaviť tohto bremena, je šialené, keď niekto necháva šialenca, aby si robil to, čo robí, lebo v omyle mu niekto niekedy dal dôveru…a v procese žitia sa jednoducho mohol zmeniť…prečo by mal mať právo robiť šialenstvá?

Prečo má mať niekto právo zaťahovať nás do vojny, keď väčšina to nechce a on vie, že to nechce?

Kde to žijeme? A prečo?

Máme nejaké povinnosti?

AKo hovorí ten hexagram „usta“?

Máme mať zodpovednosť za to, čo prijímame?

Máme mať povinnosť voči tomu, čo žijeme, vďaka tomu, že sme niečo prijímali, vkladali do seba, konzumovali, uverili…máme povinnosť sa minimálne slovom vyjadriť?

A kto, ak nie my? Kedy, ak nie teraz?

Zajtra je už neskoro…

 

Teraz najčítanejšie