Psychoterapeut Roland Cagáň: Stopercentná emocionálna zrelosť v párovom spolužití je mýtus

Neznalosť medziľudskej a partnerskej komunikácie trápi viacerých z nás. Nevieme, ako sa rozprávať s blízkymi, či ako pomocou nej riešiť problémy. Láska, zamilovanie a vzťah – ako vznikajú a ako sa zaľubujeme? Čo upevňuje partnerský vzťah a kde má miesto komunikácia? Kedy je komunikácia zdravá a čo ju môže zničiť? Na podujatí zo série Odvahou proti stigme, ktorá sa uskutočnila 8. novembra 2021, sme na tieto témy diskutovali so psychoterapeutom Rolandom Cagáňom.

Skúsme si najprv popísať, čo sú to partnerské vzťahy a ako vznikajú.

Zdá sa, že ako ľudstvo nevieme a ani nechceme existovať bez vzťahov, sme tak biologicky naprogramovaní. Láska, zamilovanie a vzťahy sú témy, ktorými sa ľudia zaoberajú už od nepamäti. V určitom zmysle sa dá povedať, že bez vzťahov by sme neprežili a ani sa nestali ľuďmi. V psychológii o vzťahoch existuje množstvo teórií, baví ma ich sledovať a zaoberať sa nimi. Nielen fyzici, ale aj psychológovia hľadajú teóriu všetkého. Vo vzťahoch však neexistuje niečo ako univerzálna teória lásky.

V rámci Geštalt psychoterapie uvažujeme o polaritách. Na jednej strane polarity je známy pohľad, ako emocionálna zrelosť tých dvoch zúčastnených vplýva na kvalitu vzťahu. Na druhej strane polarity je fajn o vzťahu uvažovať ako o dohodnutej a tolerovanej spoluzávislosti, t.j. že my dvaja si vo vzťahu budeme niečo dávať a niečo brať – tak, aby sme boli spokojní. Množstvo prístupov pracuje s emocionálnou zrelosťou. Je všeobecne známe, že človek musí byť najprv spokojný sám so sebou, až potom môže byť spokojný vo vzťahu. Stopercentná emocionálna zrelosť v párovom spolužití je však mýtus a pravdepodobne žiaľ aj tá rovnováha. Žiadny vzťah nedokáže byť stopercentný, v každom vzťahu existujú nejaké úskalia.

Môže vzťah fungovať, ak jeden dáva viac ako ten druhý?

Podľa Berta Hellingera je vzťah subjektívna rovnováha dávania a brania, väčšina vzťahov sa aj hýbe niekde v tomto rozmedzí. Utilitárny model normality alebo zdravia hovoria, že zdravé vo vzťahu je to, čo vyhovuje tým dvom. Podstatné pre tento model je iba to, čo pár udržuje vo vzťahu, hoci to aj vyzerá nezdravo. Toto bude extrémny príklad, ale v sadisticko-masochistickom vzťahu dostáva jeden z partnerov obrovské množstvo neslobody a bolesti. V jeho ponímaní však niečo dostáva. Každý človek má iné potreby a je veľmi dôležité si ich uvedomovať. Každý pár potrebuje niečo iné. Niekedy je naozaj ťažké nájsť si dominantnejšieho partnera alebo submisívnejšiu partnerku, ale keď to trochu zjemníme a dáme rozšírenejší príklad, tak existujú ľudia, ktorých starostlivosť o svojich partnerov napĺňa. Ak je človek v tejto roli spokojný, tak subjektívne niečo dostáva. Ak nie je spokojný, mal by sa so svojou polovičkou porozprávať o tom, čo by mu vyhovovalo. Vo vzťahu je dôležité, aby bol môj partner bezpečný, dostupný a mňa-potvrdzujúci.

Ako môžeme partnerský vzťah upevňovať? Čo robiť, aby sme vzťah dostali do ideálnej roviny, kedy sme obaja spokojní?

Keď vyjadrujem svoju nespokojnosť komunikačne vhodným spôsobom, tak sa dá povedať, že tomu vzťahu pomáham, pretože pri tom vyjadrujem a zvedomujem sám seba. Čím autentickejší som, tým plnší vo vzťahu môžem byť.

Podľa konfliktovej teórie, keď ľudia narazia na nespokojnosť, najskôr volia zopár nesprávnych prístupov. Napríklad chcú toho druhého pretlačiť, veľa rozprávajú a sami nepočúvajú. Niektorí sa zas iba prispôsobia a robia to, čo chce ten druhý. Iní sa výmene názorov vyhnú v zmysle poďme to neriešiť, veď kopec vecí v našom vzťahu funguje. V každom z týchto troch prístupov niečo chýba. My sa snažíme odlišnosť a konflikt používať ako príležitosť na prehĺbenie vzťahu.

Každá kríza je veľkou príležitosťou k rastu, ku skvalitneniu vzťahu. Keď svoje pripomienky správne komunikujem, keď je môj partner ochotný reflektovať ich a správne zareagovať, tak kríza môže vzťahu veľmi prospieť.

Ktoré negatívne vplyvy môžu komunikáciu narušiť, degradovať?

Keď začneme vo vzťahu príliš kritizovať, ironizovať, zovšeobecňovať, tak si zarábame na to, aby sme ten vzťah zraňovali. Potrebné je pozrieť sa do seba a poopraviť svoj názor. Niekto má svoje ucho vzťahovačnejšie, niekto výkonové. Každý počuje informáciu iným spôsobom, každý ju interpretuje inak. Keď sa začnú partneri v komunikácii obviňovať, je ťažké nájsť porozumenie.

Čo to znamená – mať správny spôsob komunikácie?

Komunikácia by mala byť jasná. Môžu a nemusia v nej byť prítomné emócie. Jedna teória komunikácie hovorí o tom, že neexistuje stav organizmu, kedy emócie nie sú prístupné. Keď niečo komunikujem, mal by som správne komunikovať nielen informáciu, ale aj silu emócie, ktorú cítim na veľmi základnej úrovni. Verím a mám skúsenosť s tým, že ak človek chce, dokáže správne komunikovať.  Sú štyri základné emócie – hnev, radosť, smútok a strach. Prečo kričím na svojho partnera? Za hnevom sa možno skrýva obava z toho, či som preňho dosť dobrý. Hnev je druhotná emócia spôsobená buď strachom alebo bolesťou.

Friedmann Schulz von Thun hovorí, že za každým vyjadrením sú 4 roviny: rozprávam o sebe, o mojom prežívaní, o vzťahu k druhému a zároveň vydávam nejaký apel. Brené Brown vo svojom veľmi známom TEDexe hovorí o zraniteľnosti a blízkosti. Správna komunikácia je taká, po ktorej sa cítime obohatení.

Je správna komunikácia základom fungujúceho vzťahu?

Bez komunikácie by nebol vzťah, samotný vzťah je komunikácia. Dotyky sú komunikácia, tanec je komunikácia, sex je komunikácia. Ku skutočnému spojeniu dvoch ľudí môže dôjsť len na základe komunikácie.

Aký je rozdiel medzi zamilovaním a láskou?

Podľa niekoľkých odborníkov si láska a zamilovanie protirečia. Freudov žiak Erich Fromm hovoril, že láska je aktívny cit a zamilovanie pasívny cit. Lásku aktívne tvorím každý deň, vkladám do nej energiu. V láske potrebujeme známosť, bezpečie a prijatie. A zamilujeme sa často do opaku – do toho, kto nás odmieta, neprijíma a je nový.

Zamilovanie je považované za hlboký, intenzívny, ale krátky cit na začiatku vzťahu. Prítomná je mierna strata vnímania reality, akoby bol zamilovaný človek jemne nadrogovaný. Tento stav zvyčajne po niekoľkých mesiacoch skončí. Je to, akoby sme si z nosa zložili ružové okuliare, v tomto čase prichádza prvá kríza vo vzťahu. Obdobie zamilovanosti je sýtené najmä endorfínmi. Zvýšené hodnoty týchto hormónov musia po čase odznieť, pretože naše telo pod nimi funguje ako na drogách.

Hovorí sa, že slová bolia viac než fyzické ublíženie, súhlasíte s tým?

Keby som neveril v silu slova, tak by som nerobil prácu, ktorú robím. :) Takže toto platí. Každý má skúsenosť s tým, že niektoré veci si pamätá do konca života. Pamätá si emócie, ktoré tie slová spôsobili.

Ako zistím, že tento partnerský vzťah nie je pre mňa tým pravým?

Keď je negatívnych emócií dlhodobo viac než tých pozitívnych. Ak ma v partnerskom vzťahu sústavne niečo bolí a nemení sa to, nebolo by mi lepšie samému? Ľudia sa boja byť sami, ale partnerský vzťah sa dá nahradiť inými vzťahmi.

Ako sa rozprávať s partnerom, ktorý má veľké ego a jeho správanie mi ubližuje? Existuje na to nejaký recept?

V praxi sa stretávam s tým, že veľké ego bolo niekedy v minulosti veľmi zranené. Veľmi sebavedomo vystupujúci ľudia, ktorí majú v štruktúre veľké ego, sú tí, ktorí zažili veľké emocionálne zranenie a to veľmi skoro, v najranejšom detstve.

Aj párová terapia je na to možno niekedy slabá. Ľudia s veľkým egom si málokedy uvedomia, že spravili chybu. Neuvedomujú si, že o ten vzťah môžu prísť. Niekedy len rozchod pomôže uvedomiť si niektoré veci.

Je pravda, že veľké egá majú hlavne umelecké povahy? Ide o generalizáciu alebo fakt podložený výskumom?

To, čo voláme veľké ego, sa často spája s úspechom. Ľudia s nafúknutým egom dostávajú veľké uznanie od verejnosti a tento úspech ich sebavedomie posilňuje. Nie je pravda, že toto platí iba pre umelecké povahy.

View this post on Instagram

A post shared by OZ Psychiatria nie je na hlavu (@psychiatrianiejenahlavu)